PREŠOV. Vpád vojsk z augusta 1968 poznáme zväčša z čiernobielych fotografií.
V Prešove sa však po dlhých rokoch objavili farebné snímky, ktoré zachytávajú tieto udalosti vďaka neznámemu fotografovi.
Výstava prebudila spomienky u viacerých Prešovčanov.
Jej autori teraz hľadajú ľudí, ktorí sa na dobových fotkách našli.
Farebné fotografie môžu byť unikátom
Výstava sa koná na prešovskom hlavnom námestí a iniciátorom je František Oľha, ktorý objavil farebné fotografie z augusta 1968.
Tie zachytávajú napätú situáciu v prešovských uliciach.
„Podarilo sa nám nájsť deväť diapozitívov, ktoré sme mali odložené z '89. roku, keď nám ich do redakcie Smeny priniesol neznámy autor. Postupne sme ich mali vždy niekde pohodené, chvíľku boli aj v Prešovských novinách. Keď sme Prešovské noviny odpredali denníku SME, vtedy sme si svoje veci zobrali a diapozitívy boli u nás vo firme,“ povedal Oľha.
Podľa neho práve po 50 rokoch od tejto udalosti nastal čas, aby tieto fotografie odprezentoval aj verejne.
„Celé je to hlavne o tom, že Prešov je výnimočný hlavne tým, že sa súhrou okolností vo vtedajších dramatických okamihoch našiel fotograf, ktorý mal farebný film a techniku, ktorá to vedela nafotiť, a že to vedel aj vyvolať tak, aby neskončil vo väzení,“ vysvetľuje.
Podľa neho sú unikátom nielen pre Prešovčanov, ale i na celom Slovensku.
„My sme sa nestretli s tým, aby mal niekto farebné fotografie z tohto obdobia, keďže farebný diapozitív bola výnimočná vec,“ hovorí Oľha.
Hľadajú ľudí z fotografií
Vojaci vtedy cez Prešov len prechádzali, avšak fotografie zachytávajú, ako sa ľudia voči tomu búrili a snažili sa ich postup blokovať.
„Zostali tu stáť vyše dve hodiny a mali problém prejsť. Ani tým vojakom sa nechcelo ísť do tých ľudí, ale mali rozkazy. Na postup využili aj horiace auto, ktoré sa vznietilo po streľbe. Vojsko to využilo tak, že ho začali tlačiť proti ľuďom, lebo nechceli na nich ísť tankami,“ opisuje.
Výstava vzbudila záujem u mnohých ľudí, ktorí si prišli zaspomínať.
„Väčšina ohlasov je pozitívna. Ľudia tu spomínajú na to obdobie a rozprávajú príbehy, keď tu tanky zastali, vojaci boli sami dezorientovaní a nevedeli, kde sú. Mali sme aj negatívny ohlas, že načo to vôbec robíme. Tí ľudia, ktorí ich vtedy pozvali, tak dnes sú pri moci,“ komentuje Oľha.
Teraz sa snažia identifikovať ľudí z týchto fotografií, ktorí by vedeli dopovedať tento kúsok histórie.
„Bolo by dobré, keby sme niekoho vedeli identifikovať, urobiť s nimi aj fotku na rovnakom mieste a porovnať so súčasnosťou. Vtedy, keď mali okolo 20 rokov, tak dnes majú 68 až 70. Prihlásil sa už jeden pán, ktorý sa spoznal na fotke, ale nie je práve v Prešove. Máme aj tipy na ďalších dvoch, ktorých budeme hľadať,“ prezradil.
Prešovčania si zaspomínali
Výstavu zorganizoval František Oľha mladší, ktorý vtedy ešte nebol na svete.
Na udalosti si však veľmi dobre spomína jeho otec.
„My sme sa k tomu dostali náhodou. Išli sme s manželkou a malým synom domov na sídlisko a keď sme prišli k elektrárni, študenti tam zatarasili cestu. Bol obrovský zmätok, Rusi si to chceli preraziť, vyšli na svoju cisternu a začalo sa strieľať. Vtedy sa zapálila aj cisterna a utekali sme, kade ľahšie. Skrývali sme sa v bráne Bosákovej banky. Bol to strach a bezmocnosť,“ rozpráva Oľha starší, ktorý mal vtedy 24 rokov.
Na tie udalosti si dobre pamätá aj Marta Servátková, ktorá mala vtedy 15 rokov.
„Ja som bývala na Sabinovskej ulici a s mamičkou sme oberali hrušky na zaváranie. Suseda išla s veľkým nákupom a pýtali sme sa, prečo nesie toľko potravín. Ona nám na to povedala, že bude vojna. Mamina ma hneď poslala do čistiarne, lebo sme tam mali kabáty na zimu. Utekala som cez veľkú križovatku, ale tam išli tanky, takže sa nedalo len tak ľahko prejsť. Pomedzi nich som nakoniec prekľučkovala, ale kabáty som nemohla zobrať, keďže som stratila lístok. Tak som sa vrátila s plačom domov,“ spomína pani Marta.
So svojou mamou boli v ten deň aj na nákup, keďže sa báli vojny.
„Spomínam si ešte, že som bola aj odniesť hrušky vojakom. Keď som sa vrátila, tak mama povedala, že ešte by im bolo treba odniesť aj vodu. Môj brat ešte otočil a išiel s vodou za vojakmi. Mama vtedy povedala, že tí vojaci za nič nemôžu. Takže sme im takto pomohli,“ povedala pani Servátková.
Pekné spomienky však nemá ani na obdobie, ktoré nasledovalo po auguste 1968.
„Bola to veľmi zlá doba. Išla som na hotelovú školu a v prvom roku som prepadla z ruštiny, lebo som sa nechcela učiť ruskú báseň. Takú som mala averziu,“ spomína pani Marta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
