SEDLISKÁ. Hrad Čičva, vypínajúci sa nad obcou Sedliská neďaleko Vranova nad Topľou, sa prvýkrát písomne spomína v roku 1316.
Počas jeho dlhej existencie sa okolo neho začali tvoriť rozličné príbehy. Jedným z nich je aj legenda o čiernom žrebcovi.
Spája sa s rodom Barkóczyovcov, ktorí patrili k posledným majiteľom hradu.
Gróf Barkóczky, o ktorom legenda hovorí, vlastnil aj kaštieľ v neďalekom Tovarnom, uviedol výkonný riaditeľ občianskeho združenia Pro futuro hradu Čičva Ľubomír Hutka.
Hovoriaci kôň a diablova svadba
Podľa neho sa začína príbeh cigánskymi muzikantmi Kandračovcami, ktorí sa vracali zo svadby.
Keď prechádzali popod hrad Čičva, zastavil ich čierny koč s čiernymi koňmi.
„Z koča sa ozval tajomný hlas, ktorý oslovil Cigánov, či by neprišli hrať aj na jeho hostinu. Oni súhlasili, sľúbil im za to dobrú odmenu," rozpráva Hutka.
Koč ich potom odniesol na neznáme miesto, kde hrali celú noc.
Jeden z hudobníkov sa počas noci vybral do neďalekej stajne. Tam sa mu prihovoril jeden z čiernych koňov: „Kandrač, Kandrač, Cigán Kandrač."
Muzikant si najprv myslel, že sa mu to zdalo. Po chvíli bolo hlas opäť počuť a získal si tak jeho pozornosť.
Kôň mu ozrejmil, že v skutočnosti je zakliaty gróf Barkóczy, ktorý pre svoje zlé skutky teraz musí slúžiť čertovi.
„Okrem iného mu povedal aj to, že keď bude odchádzať z hostiny, aby si za odmenu nepýtal nič iné, len mech uhlia," podotkol Hutka.
Muzikanti urobili podľa jeho rady a diabol ich následne prepustil zo svojich služieb.
„Koč ich zaviezol na miesto, odkiaľ nastúpili a tam zistili, že uhlie sa zmenilo na zlato," pokračoval Hutka.
„Začali si žiť honosným životom, až sa to dostalo do uší grófky Barkóczyovej, vdove po grófovi. Tá ich vyspovedala."
Keď sa dozvedela o osude muža, rozhodla sa v obci Tovarné neďaleko kaštieľa postaviť útulok pre chudobných.
Každý, kto tam nocoval, sa musel modliť za dušu jej prekliateho manžela.
V skutočnosti nebol až taký zlý
Hutka si myslí, že tento rod nebol až taký zlý, ako o nich povesť hovorí.
„O svojich poddaných sa starali. Dali postaviť školu," objasnil.
Ako ďalej vysvetlil, táto legenda môže narážať na prísnosť väčšiny šľachticov, ktorí viedli pevnou rukou všetko, čo vlastnili.
Bič a korbáč boli bežnou výchovnou pomôckou a niektorí grófi svojich poddaných nešetrili.
Barkóczyovci sa prvýkrát v súvislosti s hradom spomínajú v roku 1711, keď približne osem rokov na hrade sídlili povstalci Františka II. Rákociho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
