Ondrej Kandráč: Sovietske lampášiky nám takmer podpálili stromček

Vianoce Ondreja Kandráča (5 fotografií)

Hoci ho pozná celé Slovensko a pokojne sa dá povedať, že je slávny, stále si zachováva veľkú pokoru a úctu k ľuďom. ONDREJ KANDRÁČ, skrátka, nezabudol na toho chlapca, ktorý vyrastal v Krásnej Lúke neďaleko Sabinova, kde si našiel pod stromčekom husličky, hoci po nich až tak veľmi netúžil a viac sníval o autodráhe a kde s mamou Monikou, otcom Milanom a bratom Milanom začínal muzicírovať.

Ak by ste sa teraz vrátili v čase o nejakých 30 rokov dozadu, do Vianoc, keď ste mali desať rokov. Čo zacítite ako prvé, čo sa vám vybaví?

– Tak v prvom rade, samozrejme, vôňu ihličia. To ihličie z tých lesov tam hore, z mojich rodných končín bolo neopakovateľné. Aj keď treba povedať, že to bol taký vabank, keď sme šli do lesa po jedličku, lebo dôležité bolo, aby to nikto nevidel a najdôležitejšie, aby sa o tom nedozvedel horár. Ale aj to asi patrí k Vianociam a spomienkam na detstvo.

No Vianoce sú pre mňa stále spojené s pocitom rodinného tepla a keďže som veriaci človek, takže aj s neopakovateľnou spoločnou omšou a celým týmto duchom Vianoc. To je to, čo dáva týmto sviatkom zmysel.

Vianoce vo vašej rodnej Krásnej Lúke museli mať aj čaro tej ozajstnej zimy s vŕzgajúcim snehom pod nohami... Bolo to také zasnežené a romantické, ako sa to niekedy snažíme sami sebe vsugerovať, keď rozprávame, že kedysi to bolo omnoho lepšie a krajšie?

– Najkrajšie je, keď je počas Vianoc zima a nie zimnica. To je alfa a omega celého slávenia.

Neviem čím to bolo, ale naozaj bol vtedy počas celých Vianoc sneh, čo už je dnes výnimočné. Ale treba povedať, že keď sa chcem niekedy myšlienkami vrátiť dozadu, tak sa stačí pozrieť na moje deti a uvedomím si, že to, čo prežívajú oni, som svojho času prežíval aj ja. Toto je tá obrovská výhoda, že človek na detstvo nezabúda, lebo keď sa na nich pozrie, tak si to všetko pripomenie.

Vaša mamka nám raz prezradila, že Ondrík nebol len anjelik, ale aj beťár. Vraj ste zjedli vianočnú guľu? Chutilo?

– Ja som evidentne veľmi rád už mladom veku degustoval všetko, čo bolo okolo mňa a okrem mandarínok to bola aj vianočná guľa. Mal som asi 3 – 4 roky a živo si to pamätám. Tým, že bola oranžová, mi asi pripomínala pomaranče z Kuby, ktoré boli nedostatkovým tovarom. Tak som do toho zahryzol a našťastie to asi skončilo dobre, lebo spievam dodnes, tak mi to evidentne nepoškodilo ani ďasná, ani hlasivky.

Kutrali ste darčeky? Alebo ste poslušne čakali na Ježiška?

– Nooo, nie vždy som bol dobrý a poslušný, ale myslím si, že ľudia nechcú ideály, takže tým sa utešujem... Ale na druhej strane, Vianoce nie sú o tých obrovských hmotných darčekoch a nemyslím to ako klišé. Bohužiaľ, v tomto smere to fakt nefunguje, že čím väčší a drahší darček – tým väčšia radosť. Vôbec to tak nie je. Takže to mi zostalo a pre mňa je dôležité, aby som sa zjavil pod tým vianočným stromčekom aspoň raz do roka načas, aby si ma rodina užila.

Ktorý bol ten najlepší darček, aký ste dostali?

– Také absolútne najlepšie darčeky boli dva. Tým prvým bol Ondrík, ktorý je tretiačik, má deväť rokov a tým druhým je Emka, ktorá bude mať sedem. Nenarodili sa síce vo vianočnom čase, ale aj tak sú to tie najvzácnejšie dary. Ondrík sa narodil v septembri a Emka vo februári, ale keďže ja mám v obľube aj rusínske slávenie Vianoc, tak sa tým trochu približujem.

A čo darčeky z detstva, my deti pod červenou hviezdou zrodené sme to mali trochu inak, ako dnešné deti.

– Jasné, že som mal vysnívané darčeky a jedným z nich bola autodráha. Napríklad husle som nikdy pod stromčekom nechcel, ale napriek tomu som ich dostal.

Ale raz som dostal na Vianoce diaprojektor – známu premietačku a pamätám si na to dodnes, pretože v mojom podaní to bolo také malé kino. Čas od času som pozýval susedov a kamarátov a premietal som im kino, aj keď sa ten obraz nehýbal, boli to len statické obrázky. Ale potom mi brat poradil, že by nebolo zlé a čas od času aj prospešné vybrať od nich aj nejaké symbolické vstupné. A tak som si potom našporil aj na kino, ktoré sa aj hýbalo.

Ale tých vianočných spomienok na detstvo je množstvo. Raz sa podarilo otcovi kúpiť nejaké lampášiky sovietskej výroby a každý svietil na inú farbu. Bolo to naozaj nádherné. Nechali sme lampášiky na živej jedličke a odišli sme na polnočnú. Akurát, že sme si neuvedomili, že ´soudruzi´ zo Sovietskeho zväzu to veľmi nedotiahli a lampášiky v kombinácii s ihličím začali tlieť. A našťastie sme sa vrátili z omše skôr, a tak k požiaru nedošlo, ale nechýbalo veľa.

Vianoce boli u vás asi odjakživa spojené s hudbou. Muzicírovali ste celá rodina od Štedrého večera až do Troch kráľov?

– Je to tak, svätá pravda. Najskôr to bolo také, že sme si hrali a spievali sami pre seba, ale potom sa súčasťou Vianoc u nás doma – teda ešte kým sme boli spolu otec, mama, brat a ja, stali vianočné koncerty.

A aj keď sa v poslednej dobe bránim týmto koncertom, lebo si myslím, že Vianoce patria rodine, tak na jeden koncert nedám dopustiť. Je to vždy 26. decembra, na Štefana a v priamom prenose to vysiela aj Dvojka – ide o vianočný koncert zo Slovenského betlehema v Rajeckej Lesnej. Je to niekoľkoročný projekt, vďaka ktorému vieme pozdraviť a zavinšovať do tisícok domácností na Slovensku.

Máte obľúbenú koledu?

– Ja si myslím, že Vianoce bez Tichej noci by neboli tými správnymi Vianocami, aj keď niekedy sa zdá, že tá Tichá noc je naozaj všade.

Raz sme robili CD projekt, kde boli vianočné koledy na pokračovanie, tak sme si povedali, že už na prvom CD je Tichá noc, tak ju tam nedávajme ešte raz, ale radšej dajme niečo iné.

Nedalo sa. Vydavateľ to stiahol z tlače a museli sme Tichú noc dospievať, pretože na každom jednom vianočnom cédečku musí znieť.

Aj keď mňa osobne, ako hrdého lokálpatriota a východniara teší, že máme absolútne stopercentnú náhradu tejto piesne a je to koleda ´Kedi jasna hvizda´. Tú vie spievať každý rodený východniar.

Či sa nám to páči alebo nie, so sviatkami je spojená aj rodinná pohoda nad dobrým jedlom. Ste maškrtník?

– Bohužiaľ som, no. Som veľmi na sladké, čo sa na jednej strane páči mojej manželke, ale už menej mojej garderobierke z televízie, kde si čas od času zoberiem koncertný oblek. Takže dámy nie sú veľmi nadšené z toho, že prichádzajú Vianoce a vedia, že Kandráč sa zase nezmestí do istej konfekčnej veľkosti.

Tento rok bol pre vás, dalo by sa povedať, výnimočný, na jeho začiatku ste oslávili okrúhlu štyridsiatku. Aký to bol teda rok?

– Opäť hektický a ja už čakám, kedy tá hektika skončí. Za posledné roky to naberá na obrátkach, ale na druhej strane, opäť som spoznal obrovské kvantum výnimočných srdečných a príjemných ľudí. Takže už len z toho hľadiska sa oplatí spoznať, aké je to Slovensko rôznorodé a koľko šikovných, talentovaných a pritom často aj skromných a veľmi príjemných ľudí tu máme na tom svete, na tom našom malom slovenskom svete.

A ktoré momenty z tohto roka si budete pripomínať?

– Veľmi silné boli späté s koncertovaním a jeden z nezabudnuteľných koncertov bol ten, ktorý som mal možnosť odohrať s kapelou IMT Smile vo Východnej. Ale myslím si, že každá jedna produkcia v tom veľkolepejšom svetle je výnimočná v tom, že máte pocit tej dobroprajnosti a žičlivosti zo strany fanúšikov, keď vás poháňajú priam až k nadľudským výkonom.

Ale čo je vždy pekné na tom celom živote, hoci aj hektickom, že keď sa človek má kam vrátiť. Asi by ten svet a môj život bol oveľa chudobnejší, keby to zostávalo len pri tých koncertoch. Lebo tie najvďačnejšie koncerty sú práve v mojej rodine a koncertovanie s mojimi deťmi a manželkou je to najkrajšie, čo môžem zažiť.

Čo ste sa také naučili tohto roku? Lebo vždy dostaneme nejakú lekciu od života a od ľudí, ktorí sú okolo nás...

– Hej, je to tak. V prvom rade som si zase uvedomil, že ten život netreba brať až tak príliš vážne, netreba prežívať ani úspechy ani neúspechy, aj keď nechcem zľahčovať všetko, čo môže človeka posunúť ďalej. A tiež aj to, že si netreba nikdy namýšľať.

Som rád, že to všetko prišlo v štyridsiatke a že jednoducho si človek uvedomí, že nie každému na tomto svete ste možno sympatický, nie každý na tom svete má rád štýl hudby, ktorý robíte, ale zas na druhej strane ma to učí veľkej pokore a úcte voči ľuďom. Každý má nejaké životné poslanie. Niekto je vynikajúci lekár, niekto učiteľ, niekto zručný remeselník a niekto je muzikant a to je ten môj prípad. Chcem rozdávať ľuďom radosť. A keď človek verí tomu, čo robí, potom mu aj ľudia uveria. Ak to nie je hrané, ak to nie je pretvárka a faloš, tak to ľudia vycítia. A ja som za to vďačný, že sa to celé rozbehlo tak, ako sa to v našom prípade rozbehlo.

Keď pôjdete na slávnostnú polnočnú omšu, to sú tie veci, za ktoré budete ďakovať?

– Tak v prvom rade tam budeme celá rodina – manželka a moje deti, a to je asi najväčším vyjadrením vďaky – že tam môžeme stáť spolu, zdraví a svojím spôsobom šťastní.

A o čo budete prosiť? Čo si budete želať?

– Tak vraví sa, že keď chcete Pána Boha rozosmiať, povedzte mu o svojich plánoch. Takže myslím si, že všetko bude v živote tak, ako má byť a dôležité je prijímať život so všetkým, čo prináša. Nie je vždy jednoliaty ani jednofarebný a vždy prídu nejaké úskalia. Ja ale verím, že všetko, aj menej pozitívne čo príde, nejakým spôsobom dokážeme zvládnuť a otočiť v prospech dobra.

Tomu, že by hektika trochu ustala v novom roku asi zatiaľ nič nenasvedčuje, lebo hneď po sviatkoch idete opäť naplno a čakajú vás koncerty. A navyše na domácej pôde...

– Koncom novembra som bol s manželkou v Londýne a zastihla ma tam skvelá správa. Že o náš koncert v rámci Šaľeneho turné v Košiciach prejavili východniari taký záujem, že musíme pridať ešte jeden termín. Takže budú dva koncerty, 15. a 16. januára.

Takže tí, ktorí ešte nemajú vymyslený parádny darček, dostali teraz výborný tip a môžu svojim blízkym kúpiť vstupenky.

– Nechcem, aby to vyznievalo zištne z mojej strany, ale myslím si, že ten koncert je naozaj taký dobre koncipovaný a vymyslený a urobený so štábom šikovných ľudí, sú tam profi svetlá, profi hudba, posilnená muzikantská zostava a spevácki hostia, že je to jedna z foriem, ako vyjadriť poďakovanie svojim blízkym.

Rád hráte v Košiciach?

– Pre mňa je silný podtón týchto koncertov v tom, že sa budú konať v Košiciach, v meste, kde som sa síce nenarodil, ale kde som väčšinu svojho produktívneho života, kde sa narodili moje deti, kde žijem spolu s manželkou. Toto mesto máme radi so všetkým, čo to prináša, aj tú jeho rôznorodosť národností, ale aj množstvo vzácnych a príjemných ľudí, ktorých sme tu postretávali a ja si dovolím povedať vetu, že sa tu cítime doma.

Takže aj atmosféra na koncertoch bude taká naša, lebo my, východniarske duše, sme naozaj také šaľene, v tom dobrom zmysle, vieme prejaviť radosť, nebránime sa emócii, ani slzičkám, ale to všetko k nám patrí a to všetko nás ako východniarov charakterizuje a ja to mám rád.