BRATISLAVA. Vo veku nedožitých 97 rokov zomrel v sobotu v Bratislave Albert Marenčin, významná osobnosť slovenskej kultúry.
Tento dramaturg, scenárista, prekladateľ, prozaik, básnik a výtvarník bol výraznou postavou slovenskej kultúry aj vtedy, keď nemohol publikovať.
Bol v kontakte s umelcami v zahraničí, vydával samizdaty a vďaka nemu sme aj za železnou oponou mohli byť v kontakte so západnou filmovou tvorbou.
Pochádzal z obce Bystré pri Vranove nad Topľou.
Prvé roky svojho života prežil v mlyne svojho deda Hamzu a jeho prastrýko Ludwig Hamza bol vodcom sedliackeho povstania na Zemplíne. Marenčinov otec sa tam priženil zo susedných Radvanoviec.
Zo školy k partizánom
Jej premiéru zatienili tanky okupantov. Marenčin vybavil prvú koprodukciu so Západom Čítajte Najskôr navštevoval školu v Nižnej Myšli, potom študoval Šafárikovo štátne reálne gymnázium v Prešove, kde aj zmaturoval.
Po stredoškolských štúdiách odišiel do Bratislavy, kde absolvoval štúdium slovenčiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity a len čo školu v roku 1944 ukončil, zapojil sa do Slovenského národného povstania ako člen partizánskej skupiny Čapajev.
Po skončení vojny sa vrátil do Košíc a pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda a v tom čase začal ako štipendista študovať na parížskej univerzite Sorbonna a paralelne aj na Vysokej škole filmovej IDHEC.
Pracoval aj ako hlásateľ československého vysielania Francúzskeho rozhlasu.
Podporoval Jakubiska, Hollého či Uhra
V rokoch 1949 – 1972 Marenčin pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskom filme, na prelome 60. a 70. rokov bol vedúcim tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe.
Počas tohto obdobia spolupracoval s mnohými významnými tvorcami, ktorých pritiahol na Kolibu - Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom, Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a Dušanom Hanákom.
Stál pri zrode významných diel slovenskej kinematografie ako boli filmy Zbehovia a pútnici či Vtáčkovia, siroty a blázni, tiež filmy Pieseň o sivom holubovi alebo aj Slnko v sieti.
Má veľkú zásluhu na vzniku prvých československých zahraničných koprodukcií s Francúzskom pri filmoch Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom... (1970) Alaina Robbe-Grilleta.
Normalizačný zákaz
Od roku 1963 prednášal na VŠMU v Bratislave a ako docent viedol Seminár moderného umenia.
V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený zo Slovenského filmu aj z VŠMU a mal zákaz publikovať.
Ako pre portál film.sk pri príležitosti Marenčinových 90. narodenín povedal jeho priateľ a filmový teoretik Juraj Mojžiš: „Nepochybne stál na čele reformného úsilia slovenského filmu a jeho ozaj výrazných úspechov, o ktoré nastupujúca normalizácia nemala záujem, dištancovala sa od nich, ba – ezopovským jazykom napísané – z očí ich odpratala do trezoru“.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
