PREŠOV. Legendárny herec Jozef Stražan zomrel v stredu vo veku 77 rokov.
Už dlhší čas bojoval s ťažkou chorobou, svoj boj prehral.
Správu o úmrtí potvrdila Jana Dzurčaninová z Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove.
Stražan je pesimista. Najviac mu chýba vnučka zo Španielska Čítajte Práve s DJZ bol spätý celý Stražanov pracovný život.
„Jeho život bol pevne spätý s Divadlom Jonáša Záborského. Prežil v ňom celú svoju hereckú dráhu a stal sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Je to pre nás nesmierna a veľmi bolestivá strata. Jožo, budeš nám chýbať. Úprimnú sústrasť jeho najbližším a česť jeho pamiatke,“ tlmočila smutnú správu Dzurčaninová.
Správa zasiahla milovníkov divadla nielen na Slovensku, herci si dali čierne profily.
Šesťdesiat rokov v DJZ
Manželia Jožo a Kveta Stražanovci boli dlhé roky spätí s prešovským DJZ.
Ikony prešovského divadla Stražanovci po 60 rokoch končia Čítajte Do hereckého dôchodku odišli po šesťdesiatich rokoch v roku 2019.
V minulej sezóne ešte hosťovali v niekoľkých predstaveniach, ale sezónu zničila pandémia koronavírusu.
Naposledy sme s oboma hovorili počas prvej vlny koronavírusu, v apríli 2020.
Jozefa Stražana vtedy najviac mrzelo, že nemôže byť v španielskom Katalánsku so svojou vnučkou. Španielsko bolo na tom v tom čase veľmi zle.
A zákaz cestovania vtedy prikoval Stražanovcov doma.
Pesimistické proroctvo životného optimistu
RTVS uvedie Medveďa
Verejnoprávna RTVS so zármutkom prijala správu o úmrtí herca Jozefa Stražana.
"Jeho osobnosť si pripomenieme vo štvrtok 11. marca o 10.00 h na Dvojke v inscenácii Medveď, v ktorej stvárnil hlavnúúlohu," dodala Andrea Pivarčiová, hovorkyňa RTVS.
„Každý deň sme v kontakte cez messenger, či ako sa to volá. Vidíme sa a rozprávame,“ rozhovoril sa životný optimista, ale v tom čase pesimisticky naladený.
„Po prvé, som po mozgovej porážke, divne sa cítim a učím sa rozprávať, a po druhé, to vidím veľmi pesimisticky. Veľmi. Bodaj by som sa mýlil. Hovoria, že ešte mesiac, dva, tri, do konca roka. Ani tomu neverím. Rád by som sa mýlil, ale má to tak obrovský účinok na celom svete. Že len prosím niekoho mocného, aby nám pomohol,“ povedal Korzáru priam prorocké slová.
Divadlo mu chýbalo, ale uvedomoval si, že boj s pandémiou je dôležitejší.
„Všetko je preč. Je to iný svet, ako z nejakého sprostého amerického filmu. Musíme dúfať. Dobre, že človek má vedľa seba životného optimistu, ako je Kveta, to mi dodáva síl,“ zdôrazňoval Jozef Stražan.
Celý život len divadlo
Vážne zdravotné problémy mal už skôr, bol onkologickým pacientom.
Pri odchode do divadelného dôchodku vedel, že mu kumšt bude chýbať: „Celý život som mal v gebuli len divadlo. Znie to čudne, ale naozaj len divadlo. Neskladal som zo zápaliek Notre Dame, ani som nezáhradkárčil. Rád si divadlo ešte zahrám, to má človek v póroch, ale nerád by som bol viazaný.“
Jozef Stražan pokračoval v divadelnej tradícii svojho otca, významného bábkoherca.
V Prešove stvárnil množstvo postáv zhruba v dvoch stovkách inscenácií, mnohé z nich po boku životnej lásky Kvety. Výrazne pričuchol aj k filmu, televízii, rozhlasu, dabingu a režírovaniu.
V divadle stvárnil mnoho nezabudnuteľných rolí, v jednej z tých neskorších exceloval ako Lakomec.
Oceňovaný herec
Získal aj viacero ocenení.
Naposledy zaradili hru Slučka pre dvoch medzi 100 najlepších slovenských divadelných inscenácií všetkých čias. Excelovali v nej Stražanovci spolu s Mariánom Geišbergom. S touto hrou Ivana Bukovčana si užili svoje.
„Bukovčan bol zakázaný autor, zadupaný v najspodnejšej zásuvke. Mali sme robiť prenos do televízie. Prišiel hlavný šéf z Bratislavy. Keď to videl, zbledol, normálne si ucvrkol a povedal, preboha, kto vám toto dovolí hrať? A ušiel,“ spomínala Kvetoslava Stražanová.
„Potom sme s tým boli v Bratislave v Astorke, kam prišla pani Bukovčanová za nami a hrali sme to aj na Májovej Nitre, kde môj muž vtedy dostal cenu za mužský herecký výkon.“
Od sedemnástich v DJZ
Jozef Stražan: Som šťastný sedemdesiatnik Čítajte Jozef Stražan sa narodil 11. mája 1943 v Bratislave. Do Prešova prišiel v sedemnástich a hneď sa stal členom činohry, ktorú už neopustil.
„Volali ma pionier, mal som 17 rokov. Robil som starším kolegom šaška, chodil som im kupovať cigarety a kyslé ryby po fláme. Asi ma však mali radi. Ak máte pocit, že vás má niekto rád doma aj v práci, to je to najlepšie a napĺňa to pokojom,“ zaspomínal si pred časom pre Korzár na svoje začiatky s nostalgickým úsmevom.
„Ďakujem za každý deň, za každý prežitý týždeň, či svieti slnko, alebo je zamračené, to je vlastne jedno. Želám si len to zdravie, lebo keď je človek zdravý, môže pracovať. A ja ešte chcem pracovať. Hovoria mi, že som blázon, ale mne sa strašne chce robiť,“ želal si na svoju sedemdesiatku.
Životopis
Jozef Stražan sa narodil 11. 5. 1943 v Bratislave.
Je synom Jozefa Stražana st. (známeho slovenského bábkoherca, ktorý uvádzal revuálne programy pre dospelých na celom Slovensku).
Jožo Stražan nastúpil ako člen činohry DJZ v Prešove v r. 1960.
Herecké skúsenosti na profesionálnom javisku získal v epizódnych a menších postavách. V 2. pol. 60. rokov sa Stražanovo herectvo rozvíjalo v čoraz náročnejších úlohách, ktoré preverili jeho samorastlý talent. Do osobitnejších a mnohotvárnych polôh vyzrelo v 70. a 80. rokoch, keď vytváral veľké dramatické postavy a vyspel na jedného z protagonistov prešovskej činohry. Spočiatku stvárňoval najmä postavy mladých mužov v hrách z najrozličnejších dramaturgických okruhov: Peter Lippi (Husári, 1965), Sebastián (Večer trojkráľový, 1966), Honzík (Všetko naopak, 1966), Jack Hunter (Vytetovaná ruža, 1967), Cléanie (Lakomec, 1967), Pavel Agejev (Svadba pre Európu, 1967) Ariel (Shakespearova Búrka, 1968), Erno Klapáček (Svadba sobášnej podvodníčky, 1968), Paľko (Pani richtárka, 1968), Sťopa (Chirurg Platon Krečet, 1970), Lorenzo (Benátsky kupec, 1970), Kliander (Oklamaný manžel, 1971), Florizel (Sicílsky príbeh, 1971), Pavel Jesenský (Sólo pre bicie, 1972), Emil Holúbok (Veža nádeje, 1972), Hral ich s chlapčenským pôvabom, prirodzeným šarmom, ale aj s vnútornou zaangažovanosťou a úprimnosťou, s citom pre javiskovú plastickosť výrazu, s intuitívnym odhadom primeraných proporcií i dramatickej gradácie.
Prevažoval v nich komediálny a veseloherný žáner, ku ktorému inklinoval Stražanov spontánny komediantský herecký naturel.
Za reprezentatívnu kreáciu z tejto plejády možno považovať Chlestakova (Revízor, 1968), ktorý potvrdzoval Stražanove danosti i schopnosti a súčasne predznamenával možnosti jeho ďalšieho vývinu. Realizoval sa rozširovaním i prehlbovaním hercových charakterizačných i výrazových prostriedkov a značným rozvrstvením repertoáru.
Vo veľkých dramatických postavách zrelých mužov vo vážnom žánri spájal psychologické motivácie s primeranou emocionálnou sugestivitou, pričom zúročil aj svoj javiskovo výrazný a sympatický herecký typ: Mlynár (Lampáš, 1973), Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Vronskij (Anna Kareninová, 1978), Kleostín (Pohľadnica z Benátok, 1978), Vasilij Trifonovič Potapov (Prémia, 1980), Grigorij Melechov (Tichý Don, 1982), Lichý (Meno pre Michala, 1985), Claudius (Hamlet, 1983), v monodram. postave Lazara (Lazariáda, 1984), Marcus Antonius (Antonius a Kleopatra, 1986).
Kreácie kladných dramatických hrdinov sa v období Štražanovho intenzívneho hereckého vyzrievania ocitli v tvorivej rovnováhe s charakterovo i žánrovo vyhranenejšími, nejednoznačnými postavami, ktoré vyrastali z charakterizačnej mnohotvárnosti a výrazovej elastickosti jeho herectva. Na Chlestakova nadväzovala galéria sukničkárov, fičúrov, hazardérov, svojráznych i vyšinutých ľudí. Stvárňoval ich s bohatým aparátom gestickej, mimickej i pohybovej charakteristiky a nefalšovanej ľudskosti, ktorou vzbudzoval k týmto postavám, aj napriek ich nedostatkom a slabostiam, sympatie: Mišo (Zem, 1974), Ing. Povďačný (Strieborný jaguár, 1975), Nino Schillaci, prezývaný Liola (Sicílska komédia, 1975), Zbyško Dulský (Morálka pani Dulskej, 1976), Tibor (Kolotoč, 1980), Otec (Dvere búchajú, 1984), Jimmy (Perníková bábika, 1986), Viaceré negatívne charaktery modeloval s prímesou groteskných prvkov Nadzbrojník Hunák (Zurabája, 1973), Paľo (Ťapákovci, 1983), Trivalín (Lásky hra osudná, 1985), alebo s akcentom na spoločenské i etické nebezpečenstvo ich zbabelého, ale aj programového pokrytectva, menšieho, ale aj veľkolepého „hochštaplerstva“. – Daunoras (O býkovi Klemensovi, 1981), Muž (Slučka pre dvoch, 1982), Kobozy (Najdúch, 1984). Monodramatickú postavu Lazara (Lazariáda, 1984) stvárnil s nadhľadom. K filozofickej rovine predlohy sa približoval vizuálne s divadelnými exponovanými prostriedkami grotesky a klauniády. Mohli sme ho vidieť v ďalších veľmi významných postavách z repertoáru domácej i zahraničnej proveniencie. Kazateľ (Alžbeta Báthoryová, 1994), Lord Burleigh (Mária Stuartová, 1995), Miloš Pohánka v čiernej komédii (Pohreb, 1997) a mnohé ďalšie. V muzikáli Oliver Twist (1997) pod režijným vedením J. Bednárika prezentoval J. Stražan svoje umelecké majstrovstvo v brilantne stvárnenej postave Fagina.
V inscenácii Ženský zákon J. G. Tajovského stvárnil postavu Jana Maleckého (r. 2000). V r. 2002 stvárnil veľmi výraznú postava Dr. Mortimora v inscenácii Lekárske tajomstvo. Veľmi excelentne prezentoval postavu Joža v inscenácii Muž mojej ženy (2002). Videli sme ho v hlavnej postave mliekara Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (2002), ďalej ako Profesora v inscenácii A teraz čo, pán profesor? (r. 2004), ako manžela Alžbety Báthoryovej - grófa Nadasdyho v muzikáli M. Kákoša Báthoryčka.
Účinkoval v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách, v rozhlase a zábavných programoch košickej televízie, snáď najznámejšia je jeho postava Vedúceho v zábavnom programe Superšopa, ktorý vysielal Slovenský rozhlas, štúdio Košice. Prezentoval sa aj ako režisér: v roku 1993 režijne naštudoval inscenáciu G. Feydeaua Ťulpás a v roku 1999 muzikál Lysistrata (Aristofanes, V. Renčín, V. Brabec, H. Čiháková).
V r. 1999 – 2000 vykonával funkciu umeleckého šéfa Činohry DJZ.
Cena za mužský herecký výkon za stvárnenie postavy Muža v inscenácii hry Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo domáca šibenica,
Májová divadelná Nitra, 1982
Za zásluhy o rozvoj okresu Prešov, január 1984
Čestné uznanie s prémiou Slovenského literárneho fondu za postavu Grigorija Melechova v inscenácii Tichý Don, 8. 12. 1982, MK SR Bratislava
Výročná cena Litfondu v oblasti divadla za stvárnenie postavy Ondreja Brtáňa v hre Mila Urbana Beta, kde si?, 1991.
Zdroj: Prešovský samosprávny kraj, pri príležitosti udelenia Ceny predsedu PSK za rok 2005 za celoživotné dielo a osobný prínos pre slovenské interpretačné umenie
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
