„Keď si pozriem svoj starý denník, písal som tam, ako ma už nebaví život v Československu,“ hovorí známy košický sprievodca, pedagóg a moderátor MILAN KOLCUN, ktorý sa 17. novembra 1989 ocitol priamo v centre diania, na demonštrácii v Prahe.
Z davu na Národnej triede unikol pred policajnými obuškami len s veľkým šťastím. Mal vtedy dvadsať rokov a študoval na vysokej škole v Prešove. Dnes si na revolučné udalosti spomína stále rovnako živo.
V rozhovore hovorí o pocite spolupatričnosti, ktorý vládol na Vyšehrade, aj o pocite obrovského strachu, na ktorý sa za pár minút premenil, prečo sa revolúcia na východe spúšťala dlho po udalostiach v Prahe, ako vyzeralo prevracanie kabátov v praxi a o čo všetko by sme prišli, keby revolúcia prišla skôr, a naopak, čo malo byť vybudované, ak by prišla neskôr.
Aké emócie vo vás vyvolávajú spomienky na november 1989 s odstupom 32 rokov?
- Dvojaké, jednak, že sa to oplatilo, pretože takto ma už nebavilo ďalej žiť. Druhá emócia je prekvapenie, ako sa všetko odvtedy mohlo tak zvrtnúť. Prišli nové problémy. V tom bola moja naivita, že revolúciou sa všetko vyrieši.
Prečo sa to podľa vás všetko zomlelo práve v novembri '89?
- Miera naštvanosti a beznádeje, aspoň u mňa, boli dosť vysoké. Keď si pozriem svoj starý denník, písal som tam, ako ma už nebaví život v Československu.
Vaše pocity teda zrejme kopírovali tie celonárodné.
- Bolo vidieť, že demonštrácie proti režimu sa stupňujú a boli stále častejšie. Už v auguste toho istého roku sa v Prahe konala nepovolená demonštrácia proti vstupu okupačných vojsk v roku 1968. Bol som tam a ako mnohí ďalší som odtiaľ pre policajnú brutalitu musel utekať. Viem, že aj v októbri bola demonštrácia, ale na nej som nebol. A to som nespomenul sviečkovú demonštráciu a iné. Takže Hegelov zákon prechodu kvantitatívnych zmien v kvalitatívne sa už uplatňoval, ale neverili sme, že sa to preklopí.
Čo vám na účasť na demonštráciách povedali doma? Mohli ste sa dostať do veľkých problémov. A nielen vy.
- Mama ma odrádzala, pretože vtedy išlo o veľa. Nemusel som doštudovať, išlo prakticky o celú moju budúcnosť.
Boli rodiny, ktoré trpeli režimom napríklad tak, že deti nemohli vyštudovať to, čo chceli. Vy ste sa ale na vysokú školu do Prešova dostali. Ako sa vás osobne režim dotkol?
- Keď ma mama prihlásila na základnej škole na náboženstvo, veľmi na ňu vtedy nakričal riaditeľ školy, že mu kazí štatistiku. Vnímal som veľkú náboženskú neslobodu. Ale mrzelo ma aj, mal som dvadsať rokov, aké fajné veci majú v Tuzexe a my nie, cenzúra časopisov, hudby a nemožnosť cestovať. Vtedy som si hovoril, že načo sa učím angličtinu, keď ju v živote nepoužijem.

Napokon ste sa pomerne nečakane ocitli 17. novembra na demonštrácii v Prahe, no pôvodný dôvod vašej cesty bolo vraj rande. Ako to bolo?
- Áno, v divadle v Prahe som sa mal stretnúť s frajerkou. Býval som u dvoch Košičaniek, ktoré síce študovali v Prešove, ale vybavili si jeden semester v Prahe. Pýtal som sa ich, či sa nejaká demonštrácia nechystá. Tie mi povedali, že deň predtým bola jedna za zachovanie Stromovky a na druhý má byť ďalšia, ku Dňu študentstva. Bol som aj zvedavý, chcel som využiť, že som v Prahe, tak mi prišili trikolóru a šli sme.
Tá demonštrácia mala dve časti, nič nenasvedčovalo tomu, ako sa to dramaticky zvrtne?
- V povolenej časti boli prejavy, ktoré si len veľmi mierne dovoľovali. Potom sa dav pohol smerom na Vyšehrad, bolo nás stále viac a viac. Na Vyšehrade sme zaspievali hymnu, bola to najkrajšie zaspievaná hymna v mojom živote. Bolo to veľmi dojímavé, ľudia skandovali „Ešte raz!“, tak sme ju zaspievali znovu. Nejaké cudzie dievča mi vtedy dalo do ruky sviečku, mali ju aj všetci ostatní. Vtedy povedal organizátor do ampliónu, že oficiálna časť demonštrácie je ukončená a že sa môžeme rozísť, ale naznačil, že najkratšia cesta je odtiaľ na Václavák.
A dav sa pohol.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári