Evanjelická farárka ANNA ČINČURAKOVÁ TIPULOVÁ, rodáčka zo Sveržova (okres Bardejov), pôsobí aj so svojím manželom, taktiež evanjelickým farárom v Starej Turej. Na západ Slovenska sa presťahovali pred dvomi rokmi aj so svojimi piatimi deťmi (16, 15, 13, 12 a 8). Predtým pôsobila deväť rokov len kúsok od rodnej dediny, v obci Kuková v okrese Svidník.
Ako farárka, žena i matka piatich detí sa vždy snažila, aby bolo doma všetko dokonalé. A to nielen cez Vianoce. Ako sama priznáva, prišli však okamihy, keď si uvedomila, že je vyčerpaná a stráca radosť. Musela si však najprv priznať, kde je problém a prijať niektoré veci, aby neskôr prišla i sloboda. Viac o rodine, viere, hodnotách či rozdieloch v živote medzi západom a východom prezradila v rozhovore.
Dlhé roky ste pôsobili na východe Slovenska, no pred dvoma rokmi ste odišli k českým hraniciam. Dediny sú vraj stále konzervatívnejšie ako mestá, čo sa týka fungovania rodín, výchovy či hodnôt. Rovnako tak sa hovorí o východe v porovnaní so západom. Vnímate to aj vy?
- Áno, stále to tak je. Ja mám pocit, že sme prišli do úplne iného sveta. S manželom sa snažíme neporovnávať toto miesto s predchádzajúcim. Vnímame, že aj tam v Kukovej sú veľmi otvorení a srdeční ľudia a máme s nimi dobré vzťahy. A rovnako je to aj tu v Starej Turej. Vnímame aj aspekt poslania, že tu máme byť a máme týchto ľudí milovať. Takže to nechceme porovnávať.
Ale na druhej strane áno, rozdiel je v rôznych oblastiach stále veľmi veľký. Týka sa to aj toho, ako fungujú rodiny. Keď sme boli na východnom Slovensku, rodiny ešte stále držia spolu, sú voči sebe otvorené, dokážu sa jeden o druhého postarať. Trebárs keď je v rodine problém, napríklad choroba, slobodná mamička s dieťaťom, starý človek, ktorý vyžaduje opateru alebo ostane sám, stále je tam niekto z rodiny alebo z komunity, kto má oňho záujem a postará sa.
A na západe je to ako?
- Na západnom Slovensku je to inak. Tu je anonymita mesta veľká. Pre ľudí vôbec nie je prirodzené iba tak jeden druhému zaklopať na dvere a navštíviť ho. Na dedinách je to bežné a úplne normálne. Napríklad v Kukovej som poobede len tak zavolala susedke tete Zuzke, že si spolu dáme kávu. Ľudia tam žijú inak.
Vidno to aj v rodinách. Tu v Starej Turej je veľa rodín - s čím sme sa s manželom museli vyrovnať - ktoré sú neúplné. V rodinách chýbajú otcovia. Na východnom Slovensku chýbajú otcovia v tom zmysle, že odchádzajú za prácou do zahraničia. Ale predsa sa vrátia, sú tam problémy, ktoré treba riešiť. Ale tu je naozaj vysoká rozvodovosť a deti to cítia. Mama samoživiteľka v meste, ktorá sa potrebuje o rodinu postarať, to má omnoho ťažšie ako samoživiteľka na východnom Slovensku. Aj keď tam je iná sociálna úroveň, napriek tomu je to v meste ťažšie.
Je tieto rozdiely v hodnotách či myslení cítiť aj medzi mladšou generáciou, ktorá je viac zasiahnutá globalizáciou?
- Trebárs ľudia, ktorí nie sú kresťania, nemajú potrebu ísť do manželstva. Na východe je ešte stále tak tradične dané, že manželstvo je dobrá vec. Tu na západe už musíme mať dobré argumenty, aby sme ľudí doslova presvedčili, že manželstvo je dobrá vec. Ale, paradoxne, mňa veľmi povzbudzuje, že oni aj sami neskôr z praxe prichádzajú na to, že to je dôležité, a to napriek tomu, že v tomto smere nemajú to tradičné povedomie.
Sú rozdiely aj v oblasti vnímania viery?
- Na východe ešte stále veľa mladých ľudí chodí do kostola preto, lebo k tomu boli vedení. Taký tradicionalizmus. Aj vieru mnohí berú tak tradične. Málokedy som však počula niekoho otvorene povedať, že neverí v Boha. Aj keď človek svoju vieru nepraktizuje, alebo nie je úplne živá, napriek tomu má voči Bohu rešpekt. Tuto v meste to tak nie je. Ľudia nemajú problém povedať, že neveria, a nemajú ani problém povedať argumenty, prečo to tak je. Ale má to aj dobrý efekt. V skutočnosti sú hľadajúci, vnímajú, že im čosi v živote chýba. A už keď hľadajú a nájdu, potom je viera živá a autentická. Už to nie je o tom, že chodím do kostola, lebo sa to patrí.
Vnímate teda pozitívne to, že sú ľudia ochotní otvorene povedať, že neveria, ale sú prístupní diskusii?
- Ja vnímam pozitíva aj v jednom, aj v druhom. Keď je viera tradičná, je na čom pracovať a stavať. Keď deti prídu na besiedku alebo na náboženstvo a už nejaké základy majú, môžem ísť do hĺbky a viesť ich k autentickej viere. Problém je tam, kde základy chýbajú. Prídu na faru a ja sa nemám o čo oprieť. Musím teda začínať ich potrebami a tým, ako rozumejú svetu, a až potom prechádzať k tomu biblickému. Ale na druhej strane sa ide do hĺbky, takže u ľudí, ktorí nemajú tradičnú vieru nie je problém s povrchnosťou. Keď už hľadajú Boha, vedia, prečo to robia. A keď ho nájdu, vedia, prečo ho našli.
Aktuálne finišujeme obdobie adventu, čo je čas príprav na Vianoce. Podľa kresťanskej náuky by mali byť hlavne o duchovnej stránke, ale obyčajne sa prípravy obmedzia len na domácnosť, pečenie, upratovanie, nákup darčekov. Mnohí sa snažia, aby bolo na sviatky všetko dokonalé, no miesto pokoja a pohody býva skôr zhon. Bojujete s takým niečím aj vy?
- Ako mama a žena som tiež cítila ten tlak, že všetko musí byť dokonalé a upratané. Myslím, že som si ho priniesla z prostredia, v ktorom som vyrástla. Tam rodičia vedú deti k pracovitosti, čo je síce skvelé, no u mňa sa to prepojilo s mojou hodnotou. Myslím, že to takto má mnoho žien. Ak by moja domácnosť nebola dokonale uprataná, moje deti dokonale upravené a nemáme dokonalé Vianoce, tak niečo nie je v poriadku. Ja nie som dosť dobrá žena.
Čo sa potom zmenilo?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
