Ukrajinka Inna študuje na Prešovskej univerzite učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a etickú výchovu. Je v poslednom ročníku štúdia a na Slovensku sa zdržiava posledné roky prakticky stále. Rozprávali sme sa s ňou bezprostredne po vypuknutí vojny na Ukrajine.
„Cítim hnev, zlosť, strach a úzkosť. Je to taký mix. Celé ráno som plakala, že sa to deje v mojej krajine. Že nemôžem nič zmeniť a žiadnym spôsobom to ovplyvniť. Ako teraz žijú ľudia na Ukrajine? Človek sa ráno zobudí a musí si pripraviť kufor, ktorý si so sebou zoberie, ak sa niečo stane v okolí, ale nevie, či to prežije,“ hovorí.
Čo vám ako prvé napadlo, keď si sa dozvedela, že Rusko napadlo tvoju rodnú krajinu?
- Čo môžem urobiť pre môj štát, aj keď nie som tam.
Aké sú tie možnosti? Čo môžeme urobiť my všetci?
- Najprv môžem poskytnúť finančnú pomoc cez rôzne zbierky pre ukrajinské vojsko, ľudí, ktorých zasiahla vojna. Na nejaký čas im môžeme dať príbytok, oblečenie, jedlo, zdravotnú aj psychologickú pomoc. Ja osobne som sa rozhodla, že môžem robiť hodiny anglického jazyka pre rôzne skupiny. Peniaze, ktoré z toho dostanem, pôjdu na zbierku pre naše vojsko. Môžem pomôcť aj tak, že nebudem šíriť klebety, hoaxy a robiť paniku. Aj mojej rodine je teraz ťažko, nevieme ako to dopadne, teda či pôjde niekto z mojej rodiny bojovať.
S mamkou sme v roku 2014 až 2016, keď vypukol konflikt na východnej Ukrajine, zbierali a posielali vojakom rôzne jedlo. Štát vtedy vôbec nebol pripravený na útok zo strany susedov. Pamätám si, že sme vtedy posielali cukríky, jedlo či špeciálne oblečenie.

Skontaktovali ste sa už s rodinou na Ukrajine? Aké boli ich reakcie?
- Veľa ľudí má rovnaké reakcie ako ja. Je to šok, plač, hnev a motivácia niečo robiť. Hovorili, že už dve noci nespia a je to ešte len začiatok. Je to hlavne šokujúce, nikto nečakal, že to prejde na celý štát, ale že ten konflikt ostane na východe Ukrajiny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári