Korzár logo Korzár Prešov
Nedeľa, 14. august, 2022 | Meniny má Mojmír

Adoptovala si dve rómske deti. Susedia sa jej pýtali, a to sa nebojíte?

Verí, že raz budú na svoj pôvod hrdé.

Alexandra Maňkošová s manželom a deťmi. Zľava Kamilka, Saška a Kristiánko. (Zdroj: Archív A. M.)

„Kým to bolo malé, zlaté, čiernooké, kučeravé, stále usmiate a živé bábätko, s priamym odsúdením som sa nestretla. Skôr sa nás pýtali, a to sa nebojíte?” opisuje ALEXANDRA MAŇKOŠOVÁ reakcie okolia, keď sa domov rozhodli po prvý raz priviesť adoptované dieťa narodené rómskym rodičom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Manželia Maňkošovci majú vlastnú dcéru Sašku (17). Mama Alexandra však mala zdravotné problémy a po prvom pôrode sa už páru nepodarilo mať ďalšie deti. Jedináčika vychovávať nechceli, a tak sa rozhodli vstúpiť do procesu adopcie. Už na začiatku rátali s tým, že osvojované dieťa zrejme bude iného etnika. Mali len jedinú podmienku, aby malo maximálne pol roka. Domov si ako prvú priviedli Kamilku (10). O pár rokov si proces zopakovali a do rodiny pribudol i Kristiánko (7).

„Nikdy sme to neoľutovali, vždy sme si povedali, že náhradné rodičovstvo je taká naša cesta životom,” vraví Alexandra. V súčasnosti pôsobí aj ako laická poradkyňa a koordinátorka klubu náhradných rodín pri neziskovej organizácii Návrat, ktorá okrem iného pomáha rodičom prejsť procesom osvojovania si dieťaťa.

SkryťVypnúť reklamu

Keď ste sa rozhodli pre prvú adopciu, už ste mali staršiu dcéru Sašku. Prečo ste si chceli osvojiť ďalšie dieťatko?

- Predchádzal tomu ešte jeden krok. Na tému detí sme sa s partnerom rozprávali ešte v čase, keď sme neboli manželmi. Keďže som mala ženské zdravotné problémy, pýtala som sa ho, čo ak nebudeme môcť mať deti. Automaticky z oboch strán prišla spontánna odpoveď, že si ich v tom prípade adoptujeme. Môj manžel to bral ako normálnu vec. Stalo sa, že sa nám pár mesiacov po svadbe podarilo počať našu biologickú dcéru. Na chvíľu sme teda mohli otázku adopcie odložiť a užívala som si materskú dovolenku s našou najstaršou.

Pol roka po jej narodení som čakala ďalšie dieťatko, o ktoré sme, bohužiaľ, prišli. Tam sa začal proces, kde sa už nedalo mať ďalšie dieťa, aj napriek viacerým zdravotným vyšetreniam a pomoci rôznych odborných lekárov. My sme mali jasno akurát v tom, že nechceme ísť do umelého oplodnenia, čo bolo v mojom zdravotnom stave v podstate jediným riešením. Alebo ešte zázrak.

SkryťVypnúť reklamu

Mať ďalšie dieťatko sa nám nedarilo roky a nechceli sme vychovávať jedináčika. Aj našu Sašku sme viedli k tomu, že je fajn mať ďalšieho brata alebo sestru. Obaja s manželom pochádzame z viacerých súrodencov, ja z troch, manžel zo štyroch. A Saška sa naozaj veľmi tešila na súrodenca. Keď mala asi päť - šesť rokov, začali sme sa opäť pohrávať s touto myšlienkou. Samozrejme, povedali sme jej, že nad tým začíname uvažovať.

Súvisiaci článok Primárka neonatológie: Alarm Hniezda záchrany sa zvnútra znefunkčniť nedá Čítajte 

Ako na to Saška reagovala?

- Jej sa to veľmi páčilo. Dokonca pre ňu to bolo veľmi jednoduché. Vravela, jasné, mami, poďme si dieťatko rovno zobrať do detského domova. Bolo jej to odkomunikované primerane veku a ona s tým bola v pohode.

Manžel aj dcérka teda možnosť adopcie prijali pozitívne. Ako na to však reagovala širšia rodina, vaši aj manželovi rodičia a súrodenci?

Myslím, že sme mali šťastie, že to naša rodina zobrala tak dobre.

- Súčasťou adopčného procesu je i príprava na náhradné rodičovstvo, ktorú sme absolvovali v neziskovej organizácii Návrat. Keďže sme tam chodili sami, potrebovali sme, minimálne po praktickej stránke, aby nám postrážili dieťa. Samozrejme, chceli vedieť, kam ideme. Vysvetlili sme im, že sme v predadopčnom procese, že sa na to pripravujeme a začali sme sa o tom rozprávať. Z obidvoch strán, teda zo strany mojich aj manželových rodičov, sme dostali pozitívnu spätnú väzbu, držali nám palce. Moji aj manželovi súrodenci boli na tom rovnako, aj keď si myslím, že celkom nevedeli, do čoho ideme. Brali to tak, že je to naše rozhodnutie a boli s tým stotožnení. Myslím, že sme mali šťastie, že to naša rodina zobrala tak dobre.

SkryťVypnúť reklamu

A vy ste mali predstavu, do čoho vlastne idete? Vedeli ste, čo všetko bude adopčný proces obnášať?

- Samozrejme, človek vtedy začne googliť, veď máme internet. Tak som hľadala informácie, chcela som nájsť portály, kde sú náhradné rodiny, ktoré by zdieľali, ako to celé funguje. A potom, pre mňa takým najpraktickejším krokom, bolo vyhľadať adoptívne rodiny, ktoré toto náhradné rodičovstvo žijú. Nakontaktovali sme sa teda na dve rodiny. Doslova sme sa k nim pozvali (smiech). Povedali sme, že chceme prísť, vidieť tie deti a porozprávať sa s nimi o tom, aké to celé bolo. Jedna z tých rodín je manželova sesternica, druhí boli manželovi kamaráti.

Bola adopcia pre vás jedinou možnosťou, nad pestúnstvom ste neuvažovali?

- Pri vypĺňaní žiadosti pri prvom dieťatku, pri Kamilke, sme uviedli, že sme otvorení nielen adopcii, ale aj pestúnstvu. Chvíľu sme si pestúnstvo aj zažili, mali sme s Kamilkiným rodičom priamy kontakt, hoci len v písomnej forme. Ale šli sme do toho s istotou, že raz bude možné si to dieťa adoptovať. Nechceli sme byť len dočasnými rodičmi. Vravela som si, že keď už do toho idem, tak celá a navždy. Obdivujem ľudí, ktorí do toho dokážu ísť len čiastočne, teda pomôžu dieťaťu v čase, keď to potrebuje, keď sa biologická rodina má dať dokopy. No my sme si povedali, že si vezmeme aj dieťa, ktoré je zatiaľ ponúkané iba do pestúnstva, ale s tým, že o rok, keď s biologickým rodičom nebude žiaden kontakt, bude možné si ho osvojiť.

Ako sa to potom vyvíjalo?

Je pre ňu dôležité vedieť, že jej biologický rodič o ňu javil záujem

- U nás sa to trocha pokazilo tým, že keď sme si ju chceli osvojiť, tak sa ozval biologický otec. Ale ostalo to naozaj iba v písomnej forme. A teraz na to spomíname ako na jednu úžasnú vec, pretože Kamilka má listy od biologického otca odložené a rada sa k nim vracia. Je pre ňu dôležité vedieť, že jej biologický rodič o ňu javil záujem. A sú tam aj také jeho vyznania, za čo sme teraz veľmi vďační. Už je vo veku, keď má veľa otázok a chce vedieť, prečo to rodičia urobili, prečo sa o ňu nevedeli postarať, prečo ostala v pôrodnici.

Obe deti sme prijali malé, mali sme podmienku, aby boli do polroka. To bola naša jediná podmienka, iné sme si nedávali. Kamilka k nám prišla štvormesačná a Kristiánko k nám prišiel rovno z pôrodnice, trojtýždňový.

Boli ste teda už vtedy otvorená možnosti adoptovať si dieťa iného etnika?

Šla som do toho presvedčená, že z každého dieťaťa, ktoré dostaneme odmala, sa dá vychovať dobrý a slušný človek

- My sme už do neziskovky šli s tým, že inak to ani nepôjde. No musela som si troška počkať, kým u manžela dozrie otvorenie sa aj tejto otázke. Ja som rodená Bratislavčanka, s Rómami som nezažila nikdy nič negatívne. Šla som do toho presvedčená, že z každého dieťaťa, ktoré dostaneme odmala, sa dá vychovať dobrý a slušný človek. Môj manžel je východniar, takže trocha potreboval spracovať túto otázku. Aj preto, čo povie okolie a ako to bude prežívať on sám. Takže som si počkala, kým povedal áno. A mám pocit, že teraz robí tejto problematike trocha osvetu.

Obe naše prijaté deti sú rómske, pričom na Kamilke to vidno, na Kristiánovi to bežný človek nevidí. Toto tiež ovplyvnilo dĺžku čakacej doby. My sme prípravu ukončili v júni, Kamilka sa narodila v auguste a v decembri bola u nás. Po ukončení prípravy bola čakacia doba naozaj veľmi krátka, dieťatko sme mali do polroka od ukončenia prípravy doma.

Obvykle si adoptívni rodičia môžu na úrade práce vybrať medzi viacerými deťmi. Rozhodujú sa však len na základe spisov s fotografiami a základnými údajmi. Čo u vás rozhodlo, že ste si nakoniec vybrali práve Kamilku?

- Väčšina rodičov čaká na telefonát, no ja som bola trocha akčnejšia. Je pravda, že nám asi dvakrát zavolali, ale raz nám ponúkli ročné dieťa a raz nám volali, že tam majú súrodencov, pričom jedno je malé, druhé väčšie. A zrazu sme museli povedať nie. Ale v tomto nás dobre pripravili, nech sa nebojíme odmietnuť, keď cítime, že to pre nás asi nebude to pravé. Už keď sme si vedeli povedať, že sme schopní prijať bábätko, tak sa toho máme držať. A keď nám zavolajú s ročným dieťaťom, nech sa nebojíme povedať nie.

Pracovala som vtedy veľmi blízko úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a bolo pre mňa nepochopiteľné, že nemajú na výber malé rómske dieťatko. Tak som tam šla zaklopať. V podstate som donútila sociálnu pracovníčku sadnúť si a raz za dva-tri týždne prelistovať spisy, ktoré prišli (úsmev). Boli sme ochotní mať dieťa aj z iného kraja, lebo v prvom rade sa oslovujú rodiny v rámci okresov alebo krajov. Takýmto spôsobom som raz v kope našla Kamilku. Podľa spisu som ju spoznala v septembri, ona sa narodila v auguste. Mala tam uvedené, že bola nechaná v pôrodnici a v čase, keď som ju spoznala, tam ešte stále bola. Takže sme sa rozhodli, že ju chceme vidieť.

Takže Kamilku nechali v pôrodnici, ale keď ste začali adopčný proces, ozval sa biologický otec. Ako sa to ďalej vyvíjalo?

- My sme, samozrejme, po kontaktovaní nechali priestor biologickej rodine. Ale po mesiaci sa nám ozvali, že sa nič neudialo a pokojne môžeme v procese pokračovať. Takže sme tak urobili, pokračovali sme v interakciách, ktoré sú povinné na to, aby sme sa dostali k ďalšiemu kroku.

Keď ste si Kamilku vybrali spomedzi spisov, vedeli ste na začiatku niečo o jej biologických rodičoch?

- Každý spis obsahuje aj nejakú informáciu, anamnézu, ktorá sa o biologických rodičoch dá zistiť. No to je všetko, viac sa o nich bežne na úrade nedozviete. Potom to už bolo len o tom, nakoľko budem ja aktívna a zistím si viac cez tretí sektor, cez neziskovky.

Keď si my, náhradné mamy, niekedy povieme, čo v tých spisoch bolo, máme niekedy pocit, že to je ctrl + c, a ctrl + v.

Kamilka je napríklad z Banskobystrického kraja, tak sme tam skúšali zavolať a zistiť, či niečo o jej biologickej rodine nevedia. Je to veľmi dobré, lebo tieto otázky sa ma potom Kamilka často pýtala a ja som jej na ne aspoň sčasti vedela odpovedať.

Väčšinou sú tie správy relatívne stručné. Keď si my, náhradné mamy, niekedy povieme, čo v tých spisoch bolo, máme občas pocit, že to je ctrl+c a ctrl+v. Nechcem teraz, samozrejme, nikoho očierňovať, len niekedy máme pocit, že by sa tie správy dali robiť aj lepšie. Nemyslím si, že by sa život nejakých ľudí dal zhrnúť iba do desiatich viet. Aj pre deti je to dôležitá informácia, aj náhradný rodič by mal mať komplexnú správu o dieťati, lebo niektoré veci, napríklad po zdravotnej stránke, vyjdú najavo až časom.

Čo vie Kamilka o svojich rodičoch?

- Vie všetko. Všetko, čo je v správe. O chvíľu bude mať jedenásť rokov, čiže naozaj vie veľa. Ešte pred rokom toho až tak veľa nevedela, ale ani sa na to nepýtala. Vždy sme jej komunikovali to, čo chcela vedieť.

Vrátim sa ešte ku Kristiánkovi, ktorého ste si adoptovali ako druhého. Bol adopčný proces pri ňom v niečom iný?

- Deväť mesiacov po podaní žiadosti nám zavolali, že je právne voľný. Také pekné, bezbolestné tehotenstvo. Vtedy sme už mali jasné, že chceme ísť rovno do osvojenia. Zavolali nám, že sa narodil v Dunajskej Strede. A jediný spôsob, ako sme ho mohli prvý raz vidieť, bol, že nám ho rovno dovezú domov a ukážu nám ho. Bol to úžasný detský domov, mali sme veľké šťastie. On oficiálne patril pod Prešov, zrejme toto mala biologická mama v občianskom preukaze. Mali ho teda priviesť naspäť do Prešova, kam patril. Mohli sme ho vidieť už tri týždne po jeho narodení a rovno sa aj vybavoval hosťovský pobyt.

Ako reagovalo okolie na to, že ste si adoptovali rómske dieťa? Stretli ste sa aj s predsudkami či negatívnymi narážkami?

- Kým to bolo bábätko, malé, zlaté, čiernooké, kučeravé, stále usmiate a živé, pravdupovediac som sa nikdy nestretla s priamym odsúdením alebo poznámkou. Skôr sa nás pýtali, a to sa nebojíte? Skôr to boli prejavené obavy o nás, ako o rodičov, či si trúfame, že to všetko zvládneme.

Aj od susedov som dostávala pozitívnu spätnú väzbu. Dvakrát sme sa sťahovali a vždy sme bývali v bytovke, ktorá je nízka, tehlová, je tam maximálne šesť rodín. Vždy to boli pozitívne reakcie. A keď si už niečo mysleli, nikdy mi to nepovedali do očí.

Kým bola Kamilka malá a v meste sme stretli Rómov, tí skôr prejavovali úsmevy, že nám držia palce. A asi som si vedela držať aj taký zdravý odstup od ľudí, na ktorých názore mi nezáležalo.

Skôr sa s predsudkami stretávala časom Kamilka sama. V prvom ročníku sme už riešili rasistické poznámky či slovnú šikanu. Všemožne sa snažíme pripraviť ju na to, že sa s týmto bude v živote stretávať. Pripravujeme ju na to od malička. Pracujeme aj s jej rómskou identitou, aby na to bola hrdá.

Kamilka má aj dobrovoľnú rómsku poradkyňu. Je to jedna úžasná mladá žena, Rómka a novinárka, ktorá sa každé dva týždne s Kamilkou stretne online a debatujú na túto tému. Ak zažila niečo negatívne, čo sa týka jej etnika, ona jej s tým vie pomôcť.

Potrebujeme ju vyzbrojiť aj slovne, aj sebavedomím, aby vedela, že je v poriadku, že je Rómka. Vravíme jej, máš byť na čo hrdá, lebo máš také dary a talenty, ktoré my „gádžovia” nemáme.

Napriek tejto podpore to zrejme Kamilka nemá jednoduché. Vyrastá v majorite, ktorá často nie je Rómom naklonená pozitívne aj napriek tomu, že sa podmienkami, v ktorých vyrastá, od tej majority nelíši. Ako to prežíva?

Postavil sa pred triedu a povedal: Ja som Róm a som adoptovaný

- Tým, že na Kristiánkovi to rómstvo až tak nevidno, na jednej strane sú spolu na jednej lodi, ale na druhej až tak nie sú. On mal dokonca potrebu, mám pocit, že z lásky ku Kamilke, povedať to asi po mesiaci chodenia do prvej triedy všetkým svojim spolužiakom. Postavil sa pred triedu a povedal: Ja som Róm a som adoptovaný. Asi potreboval zistiť, ako to budú jeho spolužiaci brať. Videl, čo všetko musela riešiť Kamilka, ona mala vtedy deväť rokov, on šesť.

Mali sme však šťastie na dobrých učiteľov a učiteľky. Keď sa niečo stalo, mohla som učiteľke zavolať a vyriešila to. Naozaj Kamilku bráni zubami-nechtami. Na celej škole, kde je 800 žiakov, sú asi piati Rómovia, z toho sú asi štyria adoptovaní. Takže sa musí cítiť sama, v triede i v celom ročníku bola sama Rómka. Často sa aj hnevá na to, že je Rómka. Ale vie to pomenovať a rozprávame sa o tom.

Minule sme boli na klube náhradných rodín. Povedala, že je hrdá na to, že je Rómka, že je v tom výnimočná. Sama v desiatich rokoch bola pod paľbou dospeláckych otázok. Ja sama by som to nedala tak, ako ona, bola som na ňu veľmi hrdá. Tak verím, že raz to v sebe hlboko príjme, že to nebude len teória, ale bude s tou hrdosťou aj naozaj žiť. Aj to, že je adoptovaná, lebo je tým výnimočná.

Adoptované deti, aj keď sú osvojené v ranom detstve, si so sebou neraz nesú zranenia z odmietnutia či opustenia svojimi biologickými rodičmi. Niekedy sa to prejavuje v správaní, nie nevyhnutne negatívnom, ale jednoducho v inom. Museli ste pri Kamilke či Kristiánkovi pracovať aj na tejto úrovni?

Keď Kamilka prišla k nám, nesprávala sa ako bežné malé bábätká, ktoré keď sa zobudia, alebo sú hladné, zaplačú.

- Možno ešte na začiatku, v tie prvé týždne, keď Kamilka prišla k nám, sa nesprávala ako bežné malé bábätká, ktoré keď sa zobudia, alebo sú hladné, zaplačú. Ona toto nerobila. Dávali nám ju s tým, aké je to dobré, spokojné dieťa. Nehovorím, že každé dieťa musí takto plakať, ale ten, kto pozná aspoň trocha kruh pripútania, vie, že dieťa plačom volá po prejavení záujmu. Kamilka toto nerobila a museli sme ju niekoľko týždňov učiť, že nás plačom alebo mrnčaním môže zavolať a my pribehneme.

Určite pristupujeme k mnohým veciam, čo sa týka výchovy, citlivejšie. Vďaka tomu, že som absolvovala prípravu na náhradné rodičovstvo, som výchovu aj zmenila. Zistili sme viac o vzťahovej väzbe, o výchove, ktorá je rešpektujúca, takže som začala trochu inak viesť aj Sašku. Časom to odhalila a potom mala zo mňa srandu. Ale určite som začala riešiť niektoré veci inakšie, citlivejšie. Niečo som ani neriešila a privrela oči. Niekde v pozadí som si držala myšlienku, že za niektoré reakcie nemôžu, lebo v ranom veku, keď mali byť túlené a milované, zažili odmietnutie a samotu. Takže niektoré reakcie mi prišli úplne v poriadku, že majú plné právo sa viac hnevať, kričať a podobne. Ale neboli to nikdy také výchovné problémy, ktoré by ma až zaskočili. Skôr som mala pre ne viac pochopenia.

Spomínali ste rozdiely v niektorých črtách u vašich detí. Aké sú teda povahovo?

- Ako som už spomenula, Kamilka je extrovertná. Miluje život, miluje byť veľa vonku. Je veľmi kreatívna, rada tvorí a vymýšľa veci, v tomto je veľmi talentovaná.

Kristiánka by som tiež označila za extroverta, je rád v spoločnosti kamarátov. Má veľa darov. Je to športový talent, je výborný vo futbale, v atletike vyhráva súťaže za školu. Rubikovu kocku skladá momentálne na sekundy a už aj poslepiačky. Naozaj priniesli do rodiny množstvo takých talentov, aké by sme v spojení s manželom inak nemali možnosť v rodine zažiť. Naozaj sú veľkým obohatením.

Pri príprave na náhradné rodičovstvo sme si uvedomili, že možno zo začiatku sme do toho šli, aby sme si splnili svoje predstavy, alebo naplnili svoje potreby. Ale počas prípravy sme ich zmenili. My vlastne chceme dať stále dieťaťu domov, chceme dať možnosť a šancu zažiť rodinu tým, ktorí zostali sami.

Neuvažujete vstúpiť do procesu adopcie ešte po tretí raz?

- Povedali sme si, že aj vek má svoje hranice. Môj manžel občas povie, že nechce ísť na stužkovú vlastným deťom ako dedko. Povedali sme si, že takto je to teraz akurát. Niekedy máme pocit, že aj tak nemáme dosť času. Je pre nás dôležité, aby sme mali možnosť aspoň raz do týždňa stráviť s každým dieťaťom aspoň 15 minút jeden na jedného. Keby nás bolo viac, neviem, či by sme to dávali. Povedali sme si, že ostávame pri tejto trojke a že zatiaľ to je pre nás tak akurát. Nechceli sme, aby nás to zvalcovalo. V tom náhradnom rodičovstve treba viac času i energie, nie je ako bežné.

Ľutovali ste niekedy, hoci aj v slabej chvíľke, že ste do adopčného procesu šli?

- Nikdy sme to neľutovali. Niekedy sme však povedali, či sme si toho na seba nenaváľali veľa. Manžel mi hovorí, že to až veľmi prežívam, no z pohľadu mamy sa obávam, aby som im nejakým svojím zlyhaním neublížila. Niekedy si sama hovorím, či som pre nich dostatočne dobrou mamou. Nikdy sme to však neoľutovali, vždy sme si povedali, že to náhradné rodičovstvo je taká naša cesta životom, naša misia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Prezidentka Združenia základných škôl Slovenska Eva Horníková

Ministerstvo pripravilo pre školy viaceré zmeny.


10. aug
Utečenci prespávajú aj v telocvičniach.

Všetky veľké rozdiely sa zotrú, keď sa nám podarí nájsť niečo, čo nás spája.


8. aug
Boj koreňov s asfaltom. Je tiež súčasťou mestského stresu pre dreviny.

Stromom v mestách škodí aj psí moč.


21 h
Ruskí vojaci počas invázie na Ukrajinu.

Vojna na Ukrajine pokračuje.


a 4 ďalší 7 h

Už ste čítali?

SME.sk Minúta Najčítanejšie
SkryťZatvoriť reklamu