PREŠOV. Roky pôsobila ako technička na bytovom družstve. Neskôr vyštudovala manažment verejnej správy a regiónov, sociálnu prácu a spravila si celý rad ďalších atestácií. Už na škole sa venovala metódam sociálnej práce v procese resocializácie závislých osôb.
V oblasti sociálnej práce sa síce našla, ale práca v resocializačnom zariadení, kam posielali závislých, ju nenapĺňala. Chcela im ponúknuť ambulantnú starostlivosť. Napriek prvotnému odporu úradov si presadila svoje. Dnes o nej s rešpektom hovoria, že bola húževnatou a neodbytnou bojovníčkou, podľa nej to však inak nešlo.
Založila organizáciu, ktorú nikto nechcel. Trojlístok pomáha závislým už desaťročie Čítajte Prešovčanka Gabriela Šostáková je špecializovanou sociálnou poradkyňou, krízovou poradkyňou a zakladateľkou prešovskej neziskovej organizácie Trojlístok, ktorá funguje od roku 2012. Tento rok si prevzala Cenu mesta Prešov. Je rešpektovanou odborníčkou a neúnavnou propagátorkou destigmatizácie závislostných porúch a závislostí, ktorá poukazuje na to, že dotyčný človek je len chorý a nie vždy je nutné zavrieť ho na rok do nejakého zariadenia.
O týchto veciach viac prezradila v rozhovore GABRIELA ŠOSTÁKOVÁ.
Pri desiatom výročí založenia organizácie Trojlístok viackrát odznelo, že keď ste ju zakladali, tak ju vlastne nikto nechcel a nie všetci rozumeli, prečo to robíte. Bolo to tak?
- Bolo. Nie ani, že by nechceli, lebo nevedeli, čo odmietajú, ale faktom je, že keď hovoríme o cieľovej skupine, s ktorou pracujeme, vo všeobecnosti spoločnosť hovorí, že až taký problém tu nie je, je to vec rodiny a podobne. Akoby sme nevideli podstatu toho problému. Chceli sme dať tú službu do ambulantnej sféry. Aj teraz je väčšina týchto služieb pobytová, akoby sme si tu na Slovensku povedali, že kto je závislý, musí ísť na liečbu, potom do resocializácie a tým to hasne. Keď som akreditovala prvý raz na ministerstve špecializované sociálne poradenstvo, tak ani akreditačná komisia to neprijímala s nadšením. Musela som prísť ešte raz.
Na prvý pokus to teda nevyšlo.
- Nevyšlo, a keď som išla druhý raz, aj vtedy mali pripomienky. Hovorili, že by sme mali ísť do pobytového programu cez 305, teda cez zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Avšak nepotrebujeme na to pobyt, akurát tá služba je lacnejšia. Bolo potrebné presvedčiť ľudí, že sa to dá aj ambulantne.
Keď si zoberiete štatistiku, posledná je z roku 2019, na Slovensku sa ústavne odlieči vyše tritisíc osôb. Z toho len päť percent potrebuje pobytovú službu, teda resocializáciu, a ďalších päť percent terénnu službu na ulici.
Zvyšok, teda deväťdesiat percent odliečených ľudí potrebuje niečo ambulantné. Na sprevádzanie toho, čo sa na tej liečbe dozvie o svojej chorobe, aby dokázali tieto informácie o svojej chorobe dať do života.
Problém bol aj v tom, že všetky programy, ktoré sú na Slovensku, sú orientované na nejaké dlhšie pobyty. Čiže keď sme napísali, že u nás stačí ambulantná služba dvanásť až šestnásť mesiacov, tiež nám nikto neveril. Ale ono sa to dá, lebo ten človek nechce byť inštitucionalizovaný. Potrebuje žiť a najlepšie pozná svoju kvalitu života.
Boli tie začiatky ťažké?
- Skôr zmiešané. Bola som málo pripravená na to, čo malo prísť. Hlavne legislatívne. Ani som sa nenádejala, že urobiť nejakú sociálnu službu cez neziskovú organizáciu môže byť takým problémom.
Prečo ste pociťovali potrebu založiť práve takúto organizáciu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
