Sestra Helena Torkošová (4 fotografie)

V čase vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 mala sestra HELENA TORKOŠOVÁ dvanásť rokov. Pražskú jar vystriedalo obdobie normalizácie, ktoré prinieslo viac neslobody aj pre cirkev a jej členov.

Sestra Helena sa počas celej strednej školy stretávala s aktivitami, ktorých cieľom bola ateizácia mládeže. No nezabrali. Po maturite sa rozhodla splniť si túžbu a vstúpiť do Kongregácie Školských sestier sv. Františka, i keď bolo prijímanie nových členov do rehole zakázané a tí, čo do nej už patrili, fungovali len v utajení. V prípade prezradenia by im totiž hrozilo prenasledovanie, vypočúvanie i väznenie.

Sestra Helena však vraví, že ju táto predstava nedesila, práve naopak. „Začalo ma to ešte viac baviť, lebo sa to spájalo s dobrodružstvom.”

V januári 1983, necelých osem rokov po tom, čo sa Helena Torkošová stala rehoľníčkou, sa Štátnej bezpečnosti podarilo získať informácie o františkánkach a františkánoch v Československu. Odvtedy viacerí členovia týchto reholí evidovali, že sú odpočúvaní a sledovaní. Vrátane sestry Heleny.

Na Kvetnú nedeľu v roku 1983 stála na malej stanici v Prešove. Zastali pri nej dvaja muži a vyhlásili: „Slečna Torkošová, pôjdete s nami.”

V ten deň Štátna bezpečnosť (ŠtB) prehľadala domy františkánov a františkánok v celom Československu. Mnohí rehoľníci boli vypočúvaní a niektorí i zatknutí a uväznení. Udalosť vošla do dejín ako Akcia Vír.

Polovicu života ste prežili v časoch socializmu, keď ste to pre vaše členstvo v reholi nemali jednoduché. Zažili ste dokonca aj viacero dosť vypätých udalostí. Zvyknete sa k nim aj po vyše 30 rokoch stále vracať?

Sú to menej príjemné spomienky, ale nemám s tým až taký problém, pretože som nespáchala žiaden trestný čin. Za to, čo som robila, sa pred Bohom nebudem nikdy hanbiť. A keď si na to spomínam, viem, že Boh ma určil za schopnú byť prenasledovaná pre jeho meno. Takže nie je to len ťažké, traumatizujúce, ale aj hrdinské a môžem povedať, že je to pre mňa privilégium.

Vyrastali ste v obciach Dobrá nad Ondavou a Soľ vo veriacej rodine, vaši rodičia vás odmala viedli k viere. Kedy ste začali vnímať, že v socialistickom štáte je nežiaduca a jej praktizovanie môže byť nebezpečné?

Keď sa nás v ôsmom - deviatom ročníku pýtali, kam chceme ísť na školu, už sa to začalo selektovať. Napríklad ak chceš ísť na strednú pedagogickú školu, musíš byť vyrovnaná s náboženskou otázkou. A taktiež keď skončíš školu, nebudeš môcť chodiť do kostola. Preto som si prihlášku na takú školu nedávala. Šla som najprv na gymnázium s tým, že potom sa uvidí, čo ďalej.

Na gymnázium som šla v roku 1971, keď sa silno začala normalizácia. Každý týždeň sme mali nejaký dotazník, kde sa pýtali: Chodíš do kostola z presvedčenia, z donútenia rodičov, kvôli niečomu inému alebo nechodíš? Ďalšia bola otázka častosti - raz v roku, raz v mesiaci, na sviatky, pravidelne. Jednoducho už forma dotazníka a otázok pôsobila strachom. Musíš s tým niečo urobiť, lebo nebudeš spĺňať kritériá. Štyri roky sa niekto snažil pracovať na našom svetonázore.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ukázalo na stotisíc prenasledovaných. Štát o múzeum obetí komunizmu nejaví záujem Čítajte 

Vás to však v konečnom dôsledku od viery neodvrátilo. Po niekoľkých silných zážitkoch, ktoré ste v tom čase mali, ste pocítili povolanie do zasväteného života a rozhodli ste sa vstúpiť do rehole. No tie fungovali tajne, len málokto vedel, kto je ich členom. Ako ste sa teda dostali k svojej súčasnej kongregácii?

V prvom rade som sa modlila o pomoc, ale na druhej strane som chodila s otvorenými očami a niečo som preto musela urobiť.

Vtedy som každý deň cestovala do školy autobusom. Na zastávke som sa stretávala s kamarátkou a vedela som, že cez prázdniny bola u nejakých sestier, no nevedela som, kde presne. Začala som sa s ňou na tú tému rozprávať, ale nechcela o tom veľmi hovoriť, lebo aj tie sestry jej povedali, aby o tom veľmi nehovorila. Tak som tú tému otvárala každý týždeň. Nakoniec mi dala maličký papierik, na ktorom bola adresa jednej rehoľnej sestry, ktorej som mohla napísať.

Poslala som jej teda list, kto som a že si s ňou chcem písať, nič viac. Asi do týždňa došla odpoveď, kde sestrička poďakovala, že je rada, že si dnes mladé moderné dievča chce písať s rehoľnou sestrou. A že keď príde na východné Slovensko, chcela by ma stretnúť a spoznať. Prípadne ak by som ich chcela navštíviť, môžem. Tak sa začala komunikácia. Neskôr som začala prichádzať na stretnutia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Za vojny ukrýval v kostole židov i komunistov. Utrápila ho totalita Čítajte 

Vedeli ste vtedy, čo všetko obnáša taký tajný rehoľný život?

Raz som bola na víkendovke u sestier, do ktorých rehole dnes patrím. Bolo nás tam viac takých dievčat. Na súkromnom rozhovore s provinciálnou predstavenou som priamo vyjadrila, že aj ja by som chcela ísť do zasväteného stavu. Ona mi povedala pravdivo - tým, ktorí chcú slúžiť Bohu, nemôžeme sľúbiť žiadnu kariéru, lebo prijímanie nových členov do rehole je zo strany štátu zakázané.

Ale nezakázala to ani cirkev, ani Boh, a tak napriek týmto zákazom sa vo veľkých mestách mladé sestry snažia žiť v malých komunitách. Nenosia rehoľný odev, chodia normálne do zamestnania, navonok sa ničím nelíšia od iných ľudí, ale majú komunitný život, spoločné modlitby, spoločnú večeru, cez víkendy intenzívnejšie študujú a poznávajú duchovný život. A porozprávala mi zhruba o tom, ako fungujú komunity v Bratislave. Ale, hovorí, má to jeden háčik - ak sa na to príde, môžu vás pre to aj zatvoriť.

Nedesilo vás to?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári