Má 36 rokov, pochádza z Vranova nad Topľou, kde aj žije. Je lesba a mama dvoch dcér. Coming outom si prešla pred štyrmi rokmi, ešte za trvania manželstva s bývalým mužom.
PETRA KMECOVÁ hovorí o tom, aké je uvedomiť si svoju inakosť v neskoršom veku, v zabehnutej heteronormatívnej rutine, v malom meste, v práci na okresnom úrade a konzervatívnej rodine.
„A je to, až na pár zádrhov, pozitívny príbeh,“ vraví.
V rozhovore približuje, aké dilemy človek rieši, keď si uvedomí, že celý jeho život sa mohol vyvíjať úplne inak.
Bola súčasťou deväťdenného festivalu Pride, ktorý v sobotu vyvrcholil dúhovým sprievodom v centre Košíc. Jedenásty ročník reagoval na teroristický útok v bratislavskej Teplárni, na nenávisť, vylučovanie LGBTI+ ľudí zo spoločnosti a na nedostatok práv, ktorým komunita na Slovensku čelí.
V rozhovore sa dočítate:
- či svoju orientáciu tajila,
- aký bol jej prvý vzťah,
- že v materstve riešila pochybnosti o sebe,
- kedy prišiel moment uvedomenia si svojej sexuálnej orientácie,
- koľko trvalo zvažovanie, či ju priznať alebo potlačiť,
- ako svoju inakosť vysvetlila deťom,
- prečo by sme nemali tlačiť na coming out známych ľudí.
V manželstve, s deťmi, v malom meste a konzervatívnej rodine. Coming out ste absolvovali pomerne neskoro, ako 32-ročná. Akú otázku dostávate najčastejšie, keď o tom hovoríte?
Ako je možné, že tak neskoro. Či som to tajila a snažila sa to potlačiť, alebo som to reálne nevedela.
Tajili ste to?
Keď sa teraz spätne pozriem na svoj život, signály tam boli. Len som si ich asi nechcela pripustiť. Ale nevedela som to, nikdy som sa vo svojich myšlienkach neuberala týmto smerom, že by som mohla byť teplá. Nepatrila som k dievčatám, čo sa plašili za chlapcami. Neťahalo ma to týmto smerom, až potom na vysokej škole, keď som mala 23 rokov, som to zažila prvý raz. Mala som vždy svoje záujmy, ktorým som venovala väčšinu času.
Nemali ste počas dospievania nejaké záblesky, ktoré by vám indikovali, že môžete byť iná?
Bola som typ dievčaťa, ktoré by sa dalo kategorizovať ako tomboy (výraz popisujúci dievča, ktoré vykazuje vlastnosti tradične pripisované chlapcom, vrátane nosenia maskulínneho oblečenia, pozn. red.) Mala som tzv. chlapčenské záujmy, stále som sa venovala športu. Najprv som hrala tenis, potom som prešla na karate. Potom som začala hrať na gitaru a na basu, vždy som bola orientovaná na nie primárne dievčenské záujmy.
Keď si prechádzam svoje myšlienky, vždy som bola fascinovaná nejakou zaujímavou ženou, či to bola hudobníčka alebo športovkyňa. Ale vôbec nie v tom zmysle, že sa mi páči, ale skôr, že by som chcela byť ako ona. Moja mierna obsesia bola speváčka Pink, David Bowie mal zas basáčku Gail-Ann Dorsey, pre mňa bola veľký vzor. Stále som si niekoho vytypovala a chcela som byť ako ona.
Jedenásty ročník Pride Košice reaguje na teroristický útok v bare Tepláreň Čítajte Ako ste to mali vo veku okolo šestnástich rokov, keď do života prichádzajú prvé lásky?
Táto kapitola ma úplne minula. Neviem si spomenúť na niekoho reálneho, koho by som mala ako objekt záujmu. Vždy som bola skôr zameraná na niekoho nedosiahnuteľného, či už hudobníka alebo herca zo seriálu, alebo niečím zvláštneho. Boli to muži, ktorí sa nebáli byť feminínni alebo androgýnni. Toto spektrum ma zaujalo.
Aký bol váš prvý vzťah?
Myslíte so ženou alebo s mužom?
Ktorý bol skôr?
Bol to môj prvý a jediný vzťah s mužom, vlastne sme to dotiahli až do manželstva a rodičovstva.
Stalo sa to na škole?
Začalo to v poslednom ročníku na vysokej škole, poznali sme sa už dlho predtým. Bol to ten typ vývoja vzťahu, ktorému predchádzajú nekonečné hodiny debát o hudbe, filmoch a sympatie prerástli až ďalej.
Aký bol váš partner?
Je odo mňa starší o 14 rokov, takže to bol iný druh vzťahu, ako mali moje rovesníčky. Bol už vyzretejší, vyspelý a mňa to istým spôsobom priťahovalo a vyhovovalo mi to. Možno aj kvôli tomu sme sa na pomery vtedajšej doby uponáhľali do manželstva. Boli sme spolu dva roky a zobrali sme sa. Bolo v tom však viacero faktorov, jedným z nich bola aj moja nespokojnosť v práci. Videla som únik v tom, že pôjdem na materskú.
Kde ste vtedy pracovali?
Vo Svete zdravia ako právnik junior, predtým som pracovala vo vranovskej nemocnici. Tam si ma všimol právnik a dotiahol ma do Košíc, do typického korporátu.
Kedy ste mali deti?
Ako 26-ročná som už mala za sebou svadbu. Prvú dcéru som mala ako 27-ročná, druhú o dva roky neskôr.
A to ste ešte stále nevedeli, že nie ste heterosexuálna?
Nie.
Kedy ste si to uvedomili? Aký bol iniciačný moment?
To je trošku temnejšie. Materstvo je ťažké. Ste doma s dvoma deťmi, predtým ste mali kariéru, boli ste medzi ľuďmi a riešili vážne veci, zmluvy a rokovania. A zrazu dookola riešite neustále sa opakujúce otázky, spanie, papanie a to sa podpíše na psychike človeka. Po druhom dieťati som bola v nie veľmi dobrom psychickom stave a začala som si uvedomovať, že veľa vecí v mojom živote možno nie je tak, ako by som si tajne v sebe predstavovala. Skôr som išla po čiare, ako si ju predstavuje spoločnosť a ako by to „malo byť”. Začala som sa v sebe hrabať.
V čom to spočívalo?
Viete, počúvala som: Máš dve zdravé deti, nemáte hypotéku, máte kde bývať. Jednoducho, ako je nám sveta žiť. Ale vo mne stále bublala nespokojnosť s otázkou: Toto je všetko? Veľmi som si to vyčítala, že som nevďačná. Začala som premýšľať, ako by mal môj život vyzerať, keby som zatvorila oči a zbavila sa všetkých očakávaní, ktoré sa na mňa kladú. A tam mi došlo, že akokoľvek sa snažíme, tak s exmanželom nám to úplne nejde, stali sa z nás už len rodičia. Prestali sme si byť partnermi a hoci som sa snažila to zmeniť, nešlo to. Uvedomila som si, že pre naše dobro i dobro našich detí bude lepšie, keď sa rozídeme. Mám vo svojom okolí veľa vzorov manželstiev držaných len kvôli deťom. Tie to však vnímajú, nechcem, aby moje mali takýto vzor.
Tu niekde ste začali zvažovať, že po vašom boku by nemusel byť muž, ale žena?
Ste zrazu vo fáze, že sa musíte rozviesť. Ale človek nechce ostať sám, už teraz trpí samotou, ako keby niekto chýbal po jeho boku. Nevedela som si predstaviť, že by som mala začať randiť s mužom a znova nadväzovať vzťah. Nikdy mi to nebolo prirodzené. A v tom čase bola v mojom okolí žena. Bola v kategórii, že s ňou chcem byť kamoška, lebo je inšpiratívna. Chodili sme cvičiť a uvedomila som si, že mám motýliky v bruchu.
A toto je úplne trápne, ale pozerala som seriál, kde to trošku začalo iskriť medzi dvoma ženami a tá moja „žena” sa podobala na jednu z nich. Ony sa v seriáli pobozkali. Šokovalo ma, že v tom okamihu som si to vedela predstaviť. Bol to okamih o druhej ráno v noci. Ako keď vám zapadne posledné puzzle do skladačky. Prečo sa trápim s niečím, čo je spoločnosťou nalinajkované, a ja do toho nezapadám? Premietli sa mi spätne myšlienky na pubertu, na ranú mladosť a konečne mi to dávalo všetko zmysel.
Mama transrodového dievčaťa: Po coming oute prišla úľava, strach aj hnev Čítajte Vaše uvedomenie prišlo teda za jeden večer, ku ktorému viedla dlhá cesta?
Presne.
A ten večer bol aj uvoľnením alebo vydýchnutím si?
Veľkým uvoľnením. Doteraz si ho pamätám. Mám z neho zošit, zapísala som si mnoho strán z toho, čo sa vo mne odohralo.
Čo nasledujúce ráno?
Začala som si uvedomovať, čo všetko to bude obnášať, keby som chcela žiť otvorene. Riešila som v sebe, či to vôbec má zmysel. Či to mám urobiť, či sa nemám zaprieť a pokračovať vo svojej životnej ceste tak ako je, či to ublíži deťom, rodine, manželovi. Dlho som v sebe riešila, či to nebude odo mňa sebecké.
Koľko vám to trvalo do momentu, keď ste sa rozhodli pre coming out?
Od okamihu, kedy som si to uvedomila a poskladala, do okamihu, kým som to povedala prvému človeku, ubehol takmer rok. Za ten rok som v sebe riešila rôzne alternatívy, aj to, že neurobím coming out, ale nájdem si iné ciele vo svojom živote.
Čo vás presvedčilo, aby ste vašu orientáciu priznali a vybočili z trajektórie, po ktorej ste šli?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
