Poľská spisovateľka WERONIKA GOGOLA už niekoľko rokov žije na Slovensku. Jej sympatie ku krajine vzplanuli v Prešove. Pochopenie u svojich poľských známych či rodine k tomu, že sa presťahovala do našej krajiny, však doteraz nenašla.
„Pricestovala som do Prešova stopom, pretože vtedy neboli žiadne cezhraničné spoje a neviem, či sa to vôbec zmenilo. Pamätám si, že som mala v batohu žehličku, taká bola podpora zo strany mojej rodiny k tomu, že idem na Slovensko. Dodnes je to tak.“
Najčastejšie komentáre od jej poľských známych, prečo by na Slovensku žiť nemala, sú, že je to zaostalá krajina a je tu veľa Rómov. „To sú hneď prvé výhrady. A tiež, že je to tu azbestové. Viem, že to znie drsno, ale takto to hovoria.“
Gogola má však Slovensko rada a hovorí, že takéto výhrady si berie až osobne. Krajinu opustiť nechce. „Poznám veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí chcú Slovensko zlepšovať. O to viac ma štve, že v menších mestách ako Bardejov, Rožňava či Humenné poznám ľudí, ktorí tam ostávajú a hrozne makajú. Je mi ľúto odísť a zbaliť sa aj voči ľudom, ktorí chcú niečo meniť.“
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Prečo jej pomohlo, keď s ňou v Prešove hovorili po šarišsky;
- ako vníma šomranie Slovákov, že Tatry sú plné Poliakov;
- v čom je jej rodné mesto v Poľsku rovnaké ako Prešov;
- prečo ju rodina na Slovensku takmer nenavštevuje;
- ako bojovať so slovenskou pasivitou.
Pred tým, než ste sa presťahovali na Slovensko a usadili sa v Bratislave, ste študovali v Prešove. Predchádzala niekoľkodňová návšteva Prešova, pričom jediné, čo ste si vybavovali pred vaším príchodom, bola socha Ježiša Krista v centre mesta, podľa vašich slov na poľské pomery trocha neveľká. Ako v tom čase vo vás rezonovalo východné Slovensko?
So Slovenskom som mala skúsenosť odmala. Väčšinou sme chodili do Bardejova alebo Starej Ľubovne. S Prešovom to bolo inak. Zúčastnila som sa jednej medzinárodnej konferencie počas toho, ako som študovala na vysokej škole v Krakove. Bolo to moje prvé stretnutie s týmto mestom.
V ktorom roku to bolo?
Asi 2013, už si to presne nepamätám. Bol to zápalný bod, ktorý ma motivoval ísť na Erasmus do Prešova. Vtedy som v Prešove strávila tri dni. Ťažko sa o takýchto pocitoch hovorí, no veľmi sa mi páčila atmosféra mesta. Bolo to podobné mestám v Poľsku, no zároveň úplne iný svet.
Prvá vec, ktorá mi udrela do očí, boli žlté pouličné lampy. Pôsobilo to na mňa veľmi „socíkovsky“. S tým mám dodnes problém. Sú po celom Slovensku a veľmi to kazí obraz mesta. Na jednej strane mi to síce prišlo nepekné, no na tej druhej strane som mala pocit, akoby som sa ocitla v starej sentimentálnej pohľadnici. Narodila som sa v Novom Sonči, čo je trochu slovenské mesto, najmä výzorom. Teraz sa to trochu zmenilo, keďže hovorím o rokoch, kedy som do Prešova prišla prvýkrát.
Zažili ste vtedy v Prešove niečo, čo vám utkvelo v pamäti?
Pozitívne ma prekvapilo, že som hneď narazila na Rusnákov. V Tarnove, prvom väčšom meste pri mojej rodnej dedine, je ťažké naraziť na Rusnákov. Stretla som v bare barmanku, ktorá poznala rusnácke pesničky, ale tvrdila, že nie je Rusnáčka. Bola som z toho zmätená a vedela som, že presne toto chcem skúmať. Hovorila, že chodila na ukrajinské gymnázium, ale nie je Ukrajinka. To bolo pre moju poľskú hlavu neuveriteľné. Neskôr som zistila, že gréckokatolícka cirkev je na východe Slovenska pomerne rozšírená a svety sa tu prepájajú. V tom čase som písala diplomovú prácu o Rusnákoch. Povedala som si, prečo by som o tom mala písať napríklad v Prahe, keď veľa buditeľských diel vychádzalo v Prešove. Je tam aj rusínske divadlo, čo je pre mňa tiež svetový fenomén. Už vtedy som sa do Prešova zaľúbila.
Spomenuli ste, že ste sa po príchode do Prešova cítili ako v starej pohľadnici. Je to dobrý alebo zlý pocit? Môže to pôsobiť aj tak, že mesto je zaostalejšie, no zároveň sentimentálne, čo nemusí byť nevyhnutne zlé.
Bol to pocit alternatívnej reality. Človek sa ocitne niekde, kde je teoreticky všetko tak isto, ako v jeho rodnom svete, ale je tam nejaký filter. Pod kožou cíti, že nie všetko sedí s obrazom, ktorý pozná z domova, no na druhej strane je tam všetko také ako doma. Fascinovalo ma to a je to pocit, ktorý milujem.
Na Slovensku bývam už dlhšie a trochu som sa toho zbavila, ale prvý pocit takejto dvojitej vrstvy reality bol až fyzický. Sentimentálny zároveň neznamená, že slovenské mestečká alebo dediny nepôsobia zaostalo, to je iná vec, ale prvý pocit bol pozitívny.
Hovoríte tiež, že mesto, v ktorom ste vyrastali, Novy Sonč, je také slovenské. V akom zmysle?
V tom pohľadnicovom (smiech). Hovorím o vizuálnych veciach, napríklad druhoch kvetov, ktoré sa sadia v parku či na hlavnej ulici (smiech). Ale je to dané aj tým, že hovoríme o mestách, ktoré boli súčasťou bývalej rakúsko-uhorskej ríše. Mesto, z ktorého pochádzam, bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska, čiže ten genius loci tam ostal. Samozrejme je to dané aj mentalitou. Pre seba by som si mapu Poľska a Slovenska rozdelila mentálne úplne inak, čo aj dosť často vidno pri voľbách. Staré hranice fungujú. V Poľsku to vidno veľmi výrazne.
Predpokladám, že ste sa v Prešove dohovorili v začiatkoch veľmi rýchlo, keďže šarišské nárečie má mnoho prvkov z poľštiny.
Keď som sa z Prešova po tých troch dňoch vrátila, kúpila som si učebnicu slovenského jazyka a hľadala som nejaké slovenské filmy. Narazila som na film Pásla kone na betóne. Bola som nadšená, lebo som všetkému rozumela. Vtedy som ešte nevedela, že existuje šarišský dialekt. Brala som to tak, že je to proste slovenčina. Myslím si, no neviem to spätne posúdiť, že keď ľudia v Prešove počuli, že som Poľka, automaticky sa so mnou rozprávali po šarišsky, aby to bolo pre mňa ľahšie. Po slovensky som vtedy nehovorila dobre, ale keď sa so mnou ľudia v Prešove rozprávali po šarišsky, vôbec som sa nehanbila. Videla som, že mi rozumejú a že aj ja im rozumiem. Skrz to som sa napokon naučila po slovensky.
Dokonca som ani na internáte nechcela bývať so zahraničnými študentmi, ako je to na Erasmus výmenách bežné. Odsťahovala som sa do bytu, kde bývali Slovenky a rozprávali sa so mnou v nárečí. Mám strašne rada dialekty, aj v literatúre. Nemám rada čistý jazyk. Chápem jeho účel, ale živý jazyk je vždy zašpinený, čo sa mi páči. Najviac ma prekvapilo slovo ambrela (smiech). Keď som sa neskôr presťahovala do Bratislavy, mnohí bratislavskí kamaráti nerozumeli vtipom kamarátov z Prešova, ale ja ako Poľka áno. Pamätám si vtip: Čo si date? Nie, postojím (smiech).
Stretli ste sa s tým, že ľudia v Prešove nerozumeli, prečo ste sa vybrali práve na Slovensko?
Áno, vždy (smiech).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
