PREŠOV, KOŠICE. So smrťou svojich najbližších sa nedokázala vyrovnať osemnásť rokov. V roku 1993 stratili život pri autonehode jej mama, otec, sestra a jej malý syn.
Dnes pomáha JANA PITKOVÁ ďalším pozostalým na Slovensku. Pred desiatimi rokmi založila s vdovou po známom hokejistovi Pavlovi Demitrovi Majou a s Ligou za duševné zdravie združenie Kolobeh života.
Je vyštudovanou etnografkou, známou folkloristkou, ktorá stále úzko spolupracuje so súborom Šarišan, a dlhoročnou organizátorkou kultúrnych podujatí v Prešove.
Stojí napríklad za festivalom Prešov Jazz, ktorý mal teraz už svoj 32. ročník, či za niekdajšou súťažou Liverpool, na ktorej vyrástla celá generácia prešovských hudobníkov. Pôsobila tiež v sociálnej sfére.
Je kvalifikovanou smútkovou poradkyňou. V Českej republike si spravila akreditovanú kvalifikáciu poradkyne pre pozostalých a so svojím združením organizuje mnohé aktivity v tejto oblasti.
O tejto téme otvorene hovorila Jana Pitková prednedávnom aj v rozhovore pre Korzár.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- ako nazerajú smútiaci na čierny humor,
- prečo jedlo súvisí s trúchlením,
- čo naši predkovia vedeli a my sme zabudli,
- prečo chystá Kolobeh života oslavu smrti,
- o umelých kvetoch na hroboch,
- aká je budúcnosť prírodného pohrebníctva.
K téme smrti ste sa dostali cez osobnú skúsenosť. Nebolo to však hneď. Aký bol váš osobný príbeh?
Po takejto strate a komplikovanom smútení som mala potrebu založiť Kolobeh života. Nevedela som, kde vyhľadať pomoc. U mňa bola kompletná strata celej pôvodnej rodiny, s dvoma pohrebmi a ďalšími komplikáciami.
Osemnásť rokov som nebola schopná vôbec ísť niekam na pohreb, vidieť pohrebné služby. Vytesňovala som celú túto tému a všetko, čo s ňou súvisí, ale bola to stále otvorená rana. Nebolo to doliečené.
Symbolicky, keď môj smútok dospel, vyhľadala som pomoc, tu neboli takéto možnosti. V Čechách a v zahraničí už boli také edukačné semináre a možnosti, ako sa začať smrti približovať.
Bol aj nejaký symbolický zlom?
Janette Langová sa vtedy zamestnala v pohrebníctve. Išla som sa k nej posadiť, vypiť si kávu, stráviť tú tému. To bol môj životný workshop, ktorý ma prepojil s témou smrti.
Urobila som si novú kvalifikáciu, ktorá sa dá dodnes absolvovať len v Čechách. Volá sa poradca pre pozostalých. V tomto sú míľovými krokmi pred nami. Vytvorili dve nové kvalifikácie, ktoré systémovo založili ako novú profesiu, zaradenú do systému poisťovní, a to poradca pre pozostalých a sprievodca umieraním.
Majka Demitrová, ktorá bola „národnou vdovou“, niekde vyjadrila potrebu, že by tiež založila niečo také. Cez takéto avízko sme sa prepojili aj založili Kolobeh života, spolu s Ligou za duševné zdravie, veľmi nás podporil jej predseda Martin Knut.
Jana Pitková. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Kolobeh života pretrval. Čo ste stihli za tých desať rokov?
Je to desať rokov sprevádzania smútiacich na celom Slovensku po strate blízkeho.
Asi najdôležitejšie je, že máme tri podporné skupiny. Najpočetnejšia je Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu. Ďalšie sú Podporná skupina smútiacich rodičov a Cesta životom po strate rodiča.
Všetky tieto podporné skupiny existujú v online priestore.
Cez Kolobeh života však robíme štyrikrát do roka víkendovky, dva turnusy táborov pre osemdesiat detí. To je desať rokov našej intenzívnej činnosti. Podporné skupiny vedú správkyne, ktoré si prešli tou skúsenosťou. Všetko vzniklo zdola.
Kto vedie tieto skupiny?
V súčasnosti sú mojimi najdôležitejšími kolegyňami Aďka Tóthová z bratislavskej pobočky a moja dcéra Zuzka Pitková. Píšeme projekty, zháňame financie, pre ľudí je všetka naša pomoc bezplatná.
Ako to funguje? Niekomu sa stane to, že stratí svojich blízkych. Čo môže spraviť a ako mu viete pomôcť?
Ten človek nás osloví. Väčšinou sa k nám dopracuje buď cez referencie, alebo cez internet, kde nás google ponúka pri kľúčových slovách ako smrť, smútok. Osloví nás a my mu ponúkneme podpornú skupinu.
Čo to konkrétne znamená?
Podporná skupina združuje ľudí s tým istým osudom. Máme obsiahnuté takmer všetky kategórie smútiacich.
Ponúkneme podpornú skupinu, ktorá v online priestore komunikuje na dennej báze, plus robíme štyrikrát do roka víkendové pobyty. To je veľmi dôležité, lebo jedni ťahajú druhých. V tom bezpečnom priestore sme doslova školou zotavenia. Lebo tí ľudia sa navzájom ťahajú.
Je úžasné sa takýmto komunitným spôsobom liečiť, čo potvrdzuje fakt, že sa nám podarilo vytvoriť dva diáre po dvanásť príbehov. Volajú sa Straty a nálezy a Zázrak vďačnosti.
Tí ľudia už môžu povedať, aký nález vďaka tej strate našli, ako sa posunuli. V tom prvom diári je dvanásť príbehov ľudí, ktorí sa dostali už do fázy, že sa mohli poďakovať za svoju stratu, lebo vďaka nej niečo získali. Toto považujem za ten najliečivejší koncept.
Teraz ste zašli ďalej. Pred Dušičkami chystáte festival. Ako k tomu došlo?
Je tu kolektívne vedomie obete a každý len vyplakáva, že sa mu niečo stalo. Zobrali sme si ten mandát, že práve my, ktorí sme tou smrťou a bolesťou zo straty poznačení, chceme tú smrť osláviť. Inšpirovali sme sa mexickým spôsobom.
To znamená, že 28. októbra urobíme prvý festival o kolobehu života a smrti Deadline v košickej Tabačke.
“Ako mi povedal jeden pán, keď bol malý, tak mŕtvy dedo bol vystretý v prednej izbe, prvý deň okolo neho chodili s odstupom, druhý deň sa už hrali skrývačky a tretí deň si skryli cukríky dedovi do truhly.
„
Teda v centre nezávislej kultúry, čo je takisto symbolické, lebo aj v tej budove zomrela pôvodná funkcia tabakovej fabriky a dnes má novú funkciu. Teda tá smrť je naozaj neoddeliteľnou súčasťou našich životov.
Čo znamená mexický spôsob?
Je to oslava. Tak, ako sme napísali diáre, v ktorých hovoríme, že v tej strate sa dá objaviť nález, tak hlavným zámerom festivalu je, aby sme smrť začali približovať láskavou, citlivou cestou. K tomu nám slúži umenie, hra, jedlo a edukácia.
Nejdeme teda len cez hlavu, že budeme ľuďom rozprávať o smrti. Naša spoločnosť je plná strachov zo smrti, pretože sme s ňou stratili kontakt. Naši predkovia mali osobný, fyzický kontakt so smrťou. Všetci mŕtvi boli vystretí v prednej izbe a jednoducho sa tej smrti nedalo vyhnúť.
Ako mi povedal jeden pán, keď bol malý, tak mŕtvy dedo bol vystretý v prednej izbe, prvý deň okolo neho chodili s odstupom, druhý deň sa už hrali skrývačky a tretí deň si skryli cukríky dedovi do truhly.
Presne toto bolo živé, autentické, liečivé u našich predkov a táto kultúra zmizla a žiadna nová nevznikla.
Keď máte víkendové stretnutia podporných skupín, ako to funguje? Ľudia sa fyzicky stretnú na nejakom pobyte a čo sa tam deje? Hovoria o svojich skúsenostiach a príbehoch alebo to potom prejde aj do inej roviny a riešia úplne iné témy?
Oni ďalej žijú v tom smútku svoje životy. Veľmi podporujem, aby na tie stretnutia chodili napríklad vdovy či ovdovelí rodičia s novými partnermi.
Mnohokrát je pri mladých vdovách a vdovcoch - toto označenie sa im inak nepáči - ťažké nájsť si nového partnera, dovoliť si prestať smútiť. Práve to, že na ten pobyt prídu tí, čo si už našli nového partnera, tak ani sto terapií nenahradí ten zážitok a autentickosť, ktorú tam zažijú. Keď vidia, že si to môžu dovoliť. Efekt tej liečby je neporovnateľne rýchlejší a hlbší.
Najviac som si to uvedomila pri akútnych smútiacich. Ak sa stane, že náhodou im niekto zomrie tesne pred naším pobytom. Zomrela im veľmi blízka osoba, sú v hlbokom smútku a naozaj tým, že sú tam ľudia s rôznym odstupom od smrti, je tam vidieť aj čierny humor a podobne.
Keby ste nejaký vtip povedali akútnemu smútiacemu, v hlave mu ide, čo sa mi opovažujete rozprávať, nevidíte, ako smútim, a tak ďalej. Ale pri našich smútiacich mu ide hlavou, že kedy sa už aj ja tak budem smiať. Toto je ten obrat.
Pochopila som to, keď som mala tendenciu ich chrániť pred týmto zlým humorom. Keď som sa opýtala, či im nevadí, že sa takto rehoceme, hovorili, že nie, len sa smejte. Ale keby to bol človek, ktorý to nezažil, vzbudí to v tom smútiacom neuveriteľnú zlosť, že nie sú voči nemu dosť citliví. V tom je liečivosť tej skupiny a tým je povedané všetko.
Kto každý môže prísť na váš festival o kolobehu smrti a života?
Ktokoľvek. Vstup bude bezplatný a budú v ňom už spomínané štyri sekcie - jedlo, umenie, hra, edukácia.
Ako súvisí jedlo so smrťou?
Najviac.
Najviac?
Jedlo je najdôležitejšia časť obradu poslednej rozlúčky. Stačí si uvedomiť, ako sa človek cíti v dome smútku a ako sa cíti na kare, keď si dá prvú päťdesiatdvojku a slepačiu polievku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
