PREŠOV. Budúci arcibiskup a metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku jeromonach JONÁŠ MAXIM (48) bol dlhé roky predstaveným kláštora v ukrajinskom Ľvove. Život sa mu krátko pred päťdesiatkou zmenil.
22. septembra za ním prišiel apoštolský nuncius z Kyjeva a predniesol mu požiadavku pápeža Františka, aby sa stal hlavou Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho predchodca Ján Babjak po vizitácii z Vatikánu požiadal pápeža o uvoľnenie z postu arcibiskupa a metropolitu.

Prešovskú arcieparchiu vedie vladyka Peter Rusnák, a to až do vysviacky nového arcibiskupa a metropolitu. Tá bude v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove 27. januára 2024.
Budúci arcibiskup a metropolita si za svojho svätiteľa vybral košického eparchiálneho biskupa Cyrila Vasiľa. Spolusvätiteľmi budú vladyka Peter Rusnák a biskup Ukrajinskej katolíckej eparchie v Chicagu Venedykt Aleksičuk, ktorý svojho času Maxima prijímal do kláštora.

Jonáš Maxim ešte musí do konca roka zorganizovať voľby nástupcu, aby kláštor v Ľvove neostal bez hlavného predstaveného. Po vysviacke ostane rodák zo Spiša v Prešove, už ako hlava slovenských gréckokatolíkov.
V piatok sa Jonáš Maxim predstavil médiám na pôde arcibiskupského úradu. Konštatoval, že už má vybrané aj biskupské heslo, ktoré si však zatiaľ necháva pre seba. Viac prezradil v rozhovore.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Čo by bolo, keby pápežovi povedal nie,
- aký má postoj k pastorácii v rusínčine,
- ako vníma Ukrajinu a postavenie cirkvi,
- či chystá na novom pôsobisku zmeny,
- ako sa stal z Jozefa Jonáš,
- či zbiera huby ako jeho predchodca.
Spomínali ste, že v kuloároch vaše meno padalo, ale šokovalo vás, že to prišlo tak skoro. Vzali ste si tri dni na rozmyslenie. Aké to bolo rozmýšľanie? Predsa len, ak je to požiadavka Svätého Otca, je to veľká zodpovednosť. Ako ste to prežívali?
Keďže to bolo sub secretum, pod tajomstvom, ostal som s tým sám. Komunikoval som iba s mojimi duchovnými vodcami, ktorých mám a ktorým dôverujem. Kľúčom bolo, že som jeden deň zavolal jednému, druhý deň druhému, potom tretiemu a snažil som sa vnímať, čo rozprávajú, sú to Boží muži.
Samozrejme, sám som to prežíval, zmietal som sa medzi áno a nie. Vyšlo to tak, že argumentov, prečo povedať áno, bolo podstatne viac, pre nie ich bolo veľmi málo a postupne oslabovali.
Keď som už povedal svoje áno, prišiel veľký pokoj. Mohol som už spávať.
Dalo by sa vôbec povedať Svätému Otcovi nie?
Samozrejme, že by sa dalo. Sme slobodní ľudia. Aj nuncius mi to takto povedal, že máte plnú slobodu.
Keď som sa ho pýtal, čo bude, povedal, že ak poviete áno, budeme ďalej pokračovať, ak nie, ostane to tu medzi nami.
Jednou z výziev pre prešovskú metropoliu je, že k rusínskej národnosti sa prihlásilo takmer 64-tisíc ľudí vo vyše 150 obciach. Väčšina z nich je gréckokatolícka. Ako sa staviate k otázke pastorácie v rusínskom jazyku?
Rozmýšľal som nad tým, že od začiatku sa ma mnohí budú snažiť získať na svoju stranu. Aby som bol časťou akejsi skupiny. Chcem byť pre všetkých. Pre Rusína chcem byť Rusín, pre Slováka Slovák, pre Ukrajinca Ukrajinec, pre Róma Róm, pre Maďara Maďar, aj keď po maďarsky neviem.
Moja história je veľmi pestrá, aj čo sa týka národností, prešiel som mnohými vecami. Preto sa nechcem obmedziť na jedno. Ale tým ľuďom, ktorí tu sú a žijú, sú súčasťou našej cirkvi, dať im plný priestor, aby sa mohli rozvíjať.
Z Ukrajiny, ktorá je teraz vo vojne, odchádzate po dvadsiatich rokoch. Čo vám bude najviac chýbať?
Moja mníšska komunita. Keď žijete v takejto rodine 20 rokov a zrazu v nej nie ste, tak vám chýba. Potom aj ľudia, ktorých tam už poznám. Vytvorili sa už určité vzťahy s veriacimi, ktorí k nám prichádzali, ich rodinami.
A potom aj samotná Ukrajina. Je to národ slobodný.

Uvažovali ste niekedy o tom, že prídete naspäť na Slovensko?
Osobne som mal túžbu vrátiť sa na Slovensko. Mať kdesi kláštor, viesť mníšsky život.
V poslednom čase, niekedy v júni, som si však uvedomil, že asi ostanem do konca života na Ukrajine, v kláštornej komunite.

Ako zareagovali vaši ukrajinskí bratia, keď sa dozvedeli, že odchádzate?
Veľmi ťažko. Pravdu poviem, že niektorí sa až po troch dňoch odvážili prísť. Aj so slzami v očiach. Zvlášť tí, s ktorými som v blízkom kontakte.
Na jednej strane sa asi aj radovali, že monastier je takýmto spôsobom ocenený, na druhej strane je každé takéto menovanie ochudobnením pre kláštor. Žil som tam dvadsať rokov a zrazu odchádzam.
Pre mnohých to nebolo ľahké, ale rozumiem im, sám som si cez to prechádzal, keď moji predchodcovia, hlavní predstavení tiež boli vybraní za biskupov. Ťažko som to znášal.
Ale všetci majú vieru, aj moji spolubratia sú muži viery a z toho pohľadu verím, že Boh im pomôže stráviť to vo svojom vnútri. A na ľudskej úrovni je to normálne, že nie je ľahké kohosi púšťať z kláštora.
Viete, do čoho idete, čo vás čaká?
Uvedomujem si, že najprv treba vnímať situáciu a až potom sa začne niečo kryštalizovať. Do toho momentu sa budem snažiť byť vnímavý a hlavne veľa počúvať.

Vy i nový spišský biskup František Trstenský ste boli v krátkej dobe menovaní ako mladí biskupi. Znamená to novú krv pre cirkev?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári