ČERNIHIV, RIPKY. Aleksandr má 46 rokov a tri deti. Brániť svoju vlasť sa prihlásil dobrovoľne. Bojoval v Záporožskej aj v Doneckej oblasti.
Predtým, než ruská armáda napadla Ukrajinu, pracoval na Slovensku, vo fabrike neďaleko Bratislavy.
Momentálne je v nemocnici v meste Ripky v Černihivskej (Černigovskej) oblasti, odkiaľ pochádza.
Má problémy s chrbtom. Ťažká výzbroj s granátmi a zbraňami nosenými v chlade na chrbte si vyžiadala svoju daň.
Nevie odhadnúť, ako dlho pobudne v nemocnici. „Ale nie dlho,“ vraví.
Po prepustení z nemocnice sa chystá späť na front.
Odpovedá stroho, ale priamo.
Bojoval na hostomeľskom letisku, zajali ho Rusi. Vyhráme, hovorí (reportáž z Ukrajiny) Čítajte V ohrození života
„Situácia na fronte je ťažká. Veľmi ťažká. Určite chceme vyhrať,“ hovorí Aleksandr.
Podľa jeho slov je situácia statická: „Front sa hýbe na obe strany. My ich posunieme, potom oni nás...“
Hovorí, že v zákopoch je všetkého nedostatok. Ocitol sa aj blízko smrti.
Čo sa stalo?
Krúti hlavou na znak nesúhlasu. O tom hovoriť nebude. „Bolo to veľmi ťažké. Išlo o život,“ naznačuje ukrajinský vojak.
Vojak Aleksandr. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Nemocnica vo vojnových podmienkach
Nemocnica, v ktorej je hospitalizovaný, má dvesto zamestnancov a sto lôžok. Sú v nej všetky potrebné oddelenia, od pôrodnice po chirurgiu.
Na čele zariadenia stojí dva roky Oleksandr Frolov, ktorý tam pôsobí takmer štvrťstoročie ako anestéziológ.
„Počas okupácie sme boli odrezaní od sveta. Nebolo liekov, zdravotníckeho materiálu, ničoho. Dobrovoľníci z Bieloruska nám doviezli lieky, ľudia z domu nosili, čo mali,“ vraví Frolov.
Nie je jediný, kto spomína pomoc dobrovoľníkov z nepriateľského Bieloruska, ktoré leží od nich necelých štyridsať kilometrov.
Ruské hranice sú tiež na dosah, zhruba sto kilometrov.
Nič iné ako víťazstvo si Ukrajinci nepripúšťajú. Reportáž z cesty k frontovej línii Čítajte „Najväčšia bola potreba krvi. Žiadne zásoby. Na jednom lôžku ležal darca a rovno sme dávali transfúziu prijímateľovi, ktorý ležal na druhom lôžku,“ hovorí o okupácii a samotnom začiatku vojny Frolov.
Jeho zástupkyňa Alla Kolomiec hrdo dodáva: „Aj v takýchto podmienkach sme tu počas okupácie priviedli na svet osem novorodencov.“
Do nemocnice prináša humanitárnu pomoc konvoj zo Slovenska na čele s Vladimírom Benčom z Podaj ďalej a Laurou Dittel z Karpatskej nadácie.
Ešte sa tam vráti. Chce doviezť minimálne novú veľkokapacitnú práčku, už na ňu vyhlásili zbierku. Tá stará navidomoči dosluhuje.
Pohľad zboku na práčku potvrdzuje, že melie z posledného. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Mama z Donecka sa s ním nerozpráva
So slovenskou humanitárkou prichádzame do modlitebne Cirkvi evanjelických kresťanov baptistov.
„Ripky sú ďaleko aj pre Ukrajincov. Až tak, že na niektorých mapách nás ani nenájdete. A vy ste nás našli,“ teší sa z návštevy evanjelický pastor Roman Bohučarov.
Má 45 rokov a pochádza z Donecka.
Do Černihivskej oblasti prišiel pred dvadsiatimi rokmi, volajú ho tu Baťuška.
Roman Bohučarov. (zdroj: Korzár/Michal Frank)V okupovanom Donecku je stále dosť ľudí, ktorí sú na strane Ruska.
„Moja mama je proruská, nenávidí všetko ukrajinské,“ hovorí Bohučarov.
„Myslím, že je to kvôli lžiam ruskej propagandy. Je tam ruské televízne vysielanie, kde denne opakujú, že na Ukrajine sú fašisti, nacisti.“
S mamou v poslednom čase v kontakte nie je.
Jeho dve dospelé dcéry Lilia a Olena išli do Ameriky. On s manželkou pomáhajú s humanitárnou pomocou v tejto ďalekej prihraničnej oblasti.
Buď Rusko, alebo Záporožie. Ako okupanti vysídľujú Cherson (reportáž z Ukrajiny) Čítajte Ako prežili okupáciu
„U nás sa to začalo veľmi rýchlo, lebo sme pri hraniciach,“ spomína na 24. február minulého roku. To už tušili, že sa niečo udeje.
Ripky boli na začiatku vojny odrezané od sveta.
Boli okupované, šťastie však mali v tom, že nepriateľské jednotky sa priamo tam neusadili. Ustúpili 2. apríla.
„Front cez nás len prešiel, najviac trpel Černihiv. V obciach, kde stáli, kradli všetko. Mali sme šťastie, že neboli priamo tu,“ vraví Bohučarov.
Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Piekli vlastný chlieb, rozvážali mlieko. Ujsť nemohli, ale pozíciu v tyle využívali, ako sa dalo.
Pomáhali im bieloruskí evanjelici. Na nekontrolované územie dovážali benzín a potraviny.
Tie potom ukrajinskí dobrovoľníci vozili do Ripiek rôznymi obchádzkami. Mali šťastie, že ich nechytili.
Bohučarovi sa na to zle spomína: „Dva národy, ktoré bojovali s fašistami, a teraz toto? Ako kresťan som, samozrejme, rozmýšľal, čo sa to stalo. Chcel som ochrániť svoju rodinu a riešili sme, ako pomáhať ľuďom... Išiel deň za dňom, nevieš, čo bude zajtra. Nevieš, kde tá raketa dopadne, či kadiaľ poletí lietadlo.“
Do unikátnej Biblie prispeli aj prezidenti. Potrebujeme prežiť, vraví ukrajinský reverend Čítajte Náhodné stretnutie menovcov
Hrozba z neba platí dodnes.
„Naši ich odrazili z Černihiva, ale veľa ľudí tam padlo. Nebolo vody, elektriny, svetla, plynu. Spadla raketa a zahynuli ľudia, ktorí čakali v rade na chlieb. Na fronte už zomreli viacerí chlapci od nás. Nevieme, kade letia rakety. Zajtra môžu dopadnúť sem,“ potláča slzy 67-ročný Volodymyr Tarasevič.
Vodič autobusu z Černihiva, žijúci v Ripkách, vzápätí zažíva príjemné prekvapenie.
Zoznamuje sa so slovenským menovcom.
V partii dobrovoľníkov je totiž aj Vladimír Tarasovič.
Vladimír Tarasovič (vľavo) a Volodymyr Tarasevič. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Na sirény si zvykli
Hrozby bombardovania z bieloruskej strany sú v Černihivskej oblasti na dennom poriadku.
Školy sú vybavené krytmi.
„Keď sú sirény, chodíme sem. Deti sa neboja, sú na to zvyknuté,“ hovorí riaditeľka škôlky Oksana Ručko. Ukazuje vlastnú kotolňu na drevo.
Vlastná kotolňa na drevo aj s nachystanými zásobami na zimu. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Škola pod zemou
Najväčší kryt má Ripkinskij lycej. Spádová škola pre deti z celého okolia, ktorá má jedenásť ročníkov.
Jej kryt je kvalitne vybavený, je tam aj funkčné wifi a podobné vymoženosti.
Stále nie je hotový. Riaditeľ Serhij Lebedko nám ukazuje, ako montujú vzduchotechniku, aby mohli pod zemou spraviť aj telocvičňu.
Nevracajte sa. Zima bude zlá, prosí primátor Kramatorska (reportáž z Ukrajiny) Čítajte „Niektoré deti majú individuálny študijný plán, báli sa chodiť do školy a do krytu. No väčšina sem chodí. Sirény sú na dennom poriadku. Zvyknú byť okolo dvanástej. Vtedy všetky deti musia ísť do krytu,“ hovorí riaditeľ.
Medzitým v hlavnej budove deti nacvičujú program na vianočný večierok.
Všetci ich otcovia sú na fronte.
Lebedkov odhad, dokedy potrvá vojna, je najoptimistickejší, s akým sa stretávame. Hovorí o jednom roku.
Práce na vylepšení podzemných učební však tomu zďaleka nenasvedčujú.
Riaditeľ lýcea Serhij Lebedko v kryte. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Mikuláš/Santa Claus zo Slovenska
Na kryty si privykli aj tí najmenší.
Ditsadok navštevujeme v pokojnom čase, sirény mlčia.
Riaditeľka Liana Nikolajevna konštatuje, že túto škôlku navštevuje vyše šesťdesiat detí.
Návšteve zo Slovenska predvádzajú kultúrny program. Platí to aj opačne.
Dobrovoľník Miroslav Hruška sa prezliekol do kostýmu Mikuláša a rozdáva deťom sladkosti.
Škôlkari majú radosť, že prišiel Santa Claus, prípadne Mikuláš. Dedo Mráz nie, ten už ukrajinským deťom darčeky nenosí.
Mikuláš v ukrajinskej škôlke v mestečku Ripky. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Inkarnácia Švejka
Mikuláš so svojou suitou prichádza aj do zariadenia pre mentálne postihnuté dospelé ženy. Ich radosť je obrovská.
Zamhlajský psychoneurologický internát vedie Serhij Mogiľnij.
Podobá sa na vojaka Švejka, ktorý je aj jeho obľúbenou literárnou postavou.
Jeho obraz má aj v pracovni. Je to jeho talizman, ktorý s ním putoval po rôznych kanceláriách, v ktorých pôsobil. V tomto ústave je dvanásť rokov.
Slávny Haškov román čítal päťkrát, na Ukrajine je podľa neho obľúbený.
Švejk je riaditeľov talizman. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Pre okupantov neboli zaujímaví
„Okupácia sa nás prakticky netýkala, chvalabohu,“ podotýka.
„Sme päť kilometrov od hlavnej cesty. Išli tadiaľ, ale len okolo nás. Na internát neprišli. Vlajku Ukrajiny sme za celý čas nezvesili. Ostali sme celý čas bokom od vojny.“
Cez internát však preletela jedna z rakiet. Zasiahla, našťastie, len práčovňu. Vybilo sedemdesiat okien.
„Paradoxne, päťdesiatročné staré okná to prežili. Zaujímavé je tiež, že boli dvojvrstvové a nerozbili sa vonkajšie sklá, ale tie vnútorné. Bolo to v piatok, celý víkend sme potom zadebňovali okná, aby nešla zima,“ vraví „Švejk“.
Reportáž z Ukrajiny: Ľudia stále pociťujú dopady vojny, ale majú aj vtipné historky Čítajte Ako riešili zásobovanie jedlom
Mali vlastné potraviny, keďže si tam pestujú zemiaky a nakladajú uhorky či inú zeleninu.
„Na pol roka sme sebestační z našich produktov. Len stále sme jedli to isté. Nemali sme mäso či ryby,“ opisuje riaditeľ situáciu s jedlom po začiatku vojny.
Mali však aj šťastie, že sa poznajú s evanjelickým pastorom Romanom Bohučarovom. Keď v Ripkách uviazli tri kamióny s rybami, Bohučarov oslovil podporovateľov z Ameriky, ktorí sa poskladali a tie ryby im kúpili.
Časť z nich potom vymenili za vajcia.
S liekmi im pomohli, opäť raz, bieloruskí evanjelici.
Mlieko im zas nosil miestny roľník.
„Rusi ho počas okupácie nepustili do ich zóny, nemal mlieko kde predávať, tak nám traktorom vozil denne dve vlečky mlieka,“ poukazuje riaditeľ na vzájomnú pomoc.
Za mestom je mínové pole, okupovaná elektráreň a Rusi s delami. Ako sa žije v Nikopole Čítajte Von len s páskou na rukáve
„Vy ste na nás nezabudli? Ďakujeme,“ víta slovenských dobrovoľníkov Alla Lisova, starostka obce Chaľavin (Khalyavyn).
Nachádza sa pri Černihive, má necelých 1 700 obyvateľov a zložená je z troch usadlostí.
Od Prešova je vzdialená asi 1 200 kilometrov a dobrovoľníci z Podaj ďalej tam prišli už druhý raz v krátkom čase.
„Alla je človek, ktorý sa stará o svojich ľudí, a fakt toho musela veľa prežiť,“ chváli energickú starostku Laura Dittel.
Laura Dittel: Je to tragédia, že stále nemáme zelené koridory na Ukrajinu Čítajte Lisova pracuje pre obec 20 rokov, z toho 12 stojí na jej čele.
Viacerí obyvatelia po začiatku konfliktu odišli do Nemecka, Poľska alebo Česka.
Rusi okupovali Chaľavin od 28. februára do 2. apríla 2022.
„Zabrali celú dedinu. Pod domami postavili delostrelecké batérie, zamínovali to tu. Keď sme išli von, museli sme mať na ľavom pleci zaviazanú bielu pásku,“ vykresľuje časy, keď dedinu obsadilo cudzie vojsko.
Von chodili označení páskou, radšej po troch, štyroch, neustále ich kontrolovali.
Podľa starostky bolo strašné ostreľovanie, ale aj rabovanie. Rusi brali všetko. Autá, elektroniku, nábytok i periny.
Z obce strieľali na Černihiv, rakety lietali ponad ich obydlia, z Bieloruska prichádzali lietadlá.
„V centre dediny stál tank a strieľal,“ pridáva sa 53-ročná felčiarka Larisa Peredňa.
V pamäti má aj súdržnosť ľudí: „Neverila by som, že jeden druhého dokážu tak podržať.“
„Za okupácie bolo ťažko. Chýbali potraviny, nebol chlieb, nebola múka. Chlieb sme piekli doma z kukurice. Alla nosila deťom mlieko,“ hovorí starostkin manžel Nikolaj Lisovy.
„Ťažké to bolo aj v tom, že to dookola zamínovali. Museli sme si dávať pozor,“ dopĺňa ho miestny obyvateľ Viktor Pereďa.
Alla Lisova. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Černihivský evanjelický pastor Alexej Broj verí, že Ukrajinci zvíťazia.
Keď ich napadli zo štyroch strán, nastala panika, mnohí sa snažili ujsť.
On sám má ženu a dve dcéry (5- a 10-ročnú). Odísť nemohli, dcéra mala v tom čase piaty deň štyridsiatky horúčky.
Neskôr sa im podarilo ísť do Anglicka, kde sú dodnes. Dvakrát dostal povolenie, že za nimi môže ísť, ale nie natrvalo. Dvakrát prišli ony za ním na Ukrajinu.
„Presne v tom čase Rusi zaútočili na divadlo v Černihive. Deti sa opäť tak zľakli, že už sem nechcú prísť. Preto sú stále v Anglicku,“ vysvetľuje.
Raketa zasiahla toto divadlo v Černihive. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Kde si predstavuje svoju budúcnosť s rodinou?
„Nie som bežný človek a neriadim sa svojimi túžbami. Budem žiť tam, kam ma zavedie Boh. Ak povie, aby som bol tu, že tu mám nejakú úlohu, tak budeme žiť celá rodina tu. Dnes nevieme, čo bude potom,“ reaguje.
Podobne ako ďalší miestni aj on hovorí, že situácia sa zhoršuje.
Front sa nehýbe, Ukrajincom chýbajú vojaci. Odhodlanie im však nechýba.
Benč: Pomohli sme aj rodine z Ukrajiny, ktorá u nás platí mesačne 500 eur za holobyt Čítajte Náhodné stretnutie s prešovskými hasičmi
Humanitárna pomoc v Černihive bola zabezpečená najmä z prostriedkov taiwanskej vlády.
Nebola jediná z Prešova a zo Slovenska. Okrem konvoja piatich dodávok Podaj ďalej a Karpatskej nadácie prišla do Černihivu aj dodávka prešovských dobrovoľných hasičov a ich Iniciatívy Pomôžeme prežiť Ukrajine. Okrem Černihivu viezla pomoc aj do Charkovskej oblasti.
„Ľudia majú obavy, že to bude typ zamrznutého konfliktu. Situácia je dosť závažná. Boli sme druhý raz v detskom domove a vidieť, že pribúda sirôt,“ hovorí prešovský dobrovoľný hasič Lukáš Belej.
Stretávame sa náhodne v centre Kyjeva.
Lukáš Belej. (zdroj: Korzár/Michal Frank)V posádke sú aj novinár Andrej Bán a Tomáš Sklárčik, ktorý humanitárnu pomoc s Belejom rieši od začiatku vojny.
Aj on cíti istú skepsu.
„Prvotné nadšenie opadlo, čo sa týka humanitárnej pomoci. Aj Ukrajina si začala žiť svojim životom. Ľudia sa začínajú zmierovať s tým, že to bude dlhá vojna,“ vraví.
Dobrovoľníkom chcel proputinovský vojak poslať bombu. Študentke naznačili, že je nezvaná Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
