PREŠOV. Viac ako trištvrte storočia uplynulo od ničivého bombového náletu na Prešov pred Vianocami 1944, po celé nasledujúce desaťročia sa o ňom nesmelo hovoriť.

Nálet lietadiel Červenej armády, ktoré prileteli z východu či zo základne na juhovýchode Poľska počas druhej svetovej vojny, sa opäť dostal do povedomia verejnosti až po roku 1989.

Pritom to bola najväčšia tragédia, aká v novodobejších dejinách postihla Prešov.

V Prešove stále žijú pamätníci týchto udalostí, ktorí bombardovanie zažili ako deti.

Vrecia s pieskom na chodbe, zastreté okná

Gizela Imrichová, rodená Kobulská, mala vtedy osem rokov.

Vyrastala v početnej rodine, mala päť súrodencov, najstarší bol 8,5-ročný, najmladší mal pol roka.

Prízemný dom na Jarkovej ulici, kde bývali, patril tete, maminej sestre, tvorili ho dve bytové jednotky.

Otec pracoval ako štátny zamestnanec na mestskom úrade.

Rodina zvažovala evakuáciu do Ružomberka.

„Neviem si predstaviť, ako by sa to dalo so šiestimi deťmi,“ poznamenáva pamätníčka.

„Všeličo však nasvedčovalo tomu, že sa blíži zásadná zmena: školenia o príkazoch civilnej ochrany, vrecia s pieskom v chodbe, večer sa zastierali okná.“

Aj z rečí, ktoré dospelí medzi sebou viedli, deti všeličo pochopili.

Keďže „nénika" Mária odišla k príbuzným do Košíc – že patrili k Maďarsku, nehralo už úlohu –, bývali v dome iba Kobulskí.

Akurát na konci záhrady obýval pivničný byt „báči" Jankovič so ženou, akoby domovník, no najmä strážca mestského parku.

Najmä za zimných večerov chodil ku Kobulským, deti si ho obľúbili.

Osudný večer

Aj toho večera, 20. decembra, u nich sedel, otec mal nočnú službu na mestskom dome.

Po večeri mama okúpala deti, okná boli zatemnené, bolo načase poslať deti do postele, najmladšie už spalo v kočíku.

„Vtom sa zvonku ozval akýsi hluk, nato siréna, ohlasovala poplach. Mama otvorila dvere na chodbu, dovnútra vniklo nezvyčajne silné svetlo. Požiadala báčiho Jankoviča, aby pomohol zniesť deti do pivnice, nachádzala sa pri dome, zostupovalo sa do nej otvorom v podlahe cez sklápacie dvere,“ spomína Gizela.

Ešte skôr, ako zišla dolu, stihla naša pamätníčka hodiť pohľad do záhrady.

„Dovidela som nielen na jej koniec, ale ešte ďalej, k mlynu. Tak bolo vidno, ako keby horeli fakle alebo lampióny.“

Deti iba v nočnom úbore sa tisli k sebe na lavici, zakrútené do deky.

Až vtedy sa ukázalo, že v tom zhone zabudli na Helenku v kočíku.

Zvonku už bolo počuť výbuchy, hučali lietadlá.

Báči sa rýchlo pobral nahor. Ledva stihol zniesť dieťa dolu, keď tlaková vlna pribuchla dvere na pivnici.

Peklo na zemi

„Vtedy sa rozpútalo peklo na zemi. Zdalo sa mi, že všetci čerti sa zbehli nad našimi hlavami a hádžu reťaze, kde sa dá. Tresk, buchot, svišťanie, na okamih strašidelné ticho, a potom všetko nanovo. V pivnici sa do toho miešal plač detí, modlitby, mama s Helenkou v náručí nás márne tíšila,“ dodáva Gizela.

Približne poldruha hodiny trvalo peklo nad ich hlavami.

Potom konečne nastalo ticho, dúfali, že hrôza tam hore pominula.

Deti, celé roztrasené, sa však naďalej s plačom tisli k mame.

Konečne sa zhora ozvali hlasy: „Tam ste, žijete?“

Bolo treba najprv odpratať ruiny, aby sa dvere dali otvoriť.

V otvore zazrela malá Gizela otca i niekoľko susedov, pomohli im dostať sa nahor.

Prišli o strechu nad hlavou

Ukázalo sa, že prišli o strechu nad hlavou, rovnako ako aj mnohí iní, čo bývali v okolí.

V zadnej časti domu, ktorú obývali Kobulskí, blčali plamene, iba pár múrov ostalo.

Menej zničený bol len predný byt, práve pod ním sa nachádzala pivnica.

Za to, že vyviazli živí, vďačili hrubým múrom a solídnemu podpivničeniu práve v prednej časti.

Zomrelo vyše dvesto Prešovčanov

Najmenej dvesto Prešovčanov však toho osudného večera prišlo o život.

Kobulským síce plamene pohltili doklady, peniaze či zlato, ale ostalo im to najcennejšie – životy.

Ráno ich dedo so strýkom na rebrináku vystlanom slamou, zakrútených do deky a v perinách, odviezol k druhému dedovi pod Kalváriu.

Ostali u neho tri mesiace, tam ich zastihol príchod Rusov.

Napokon im pridelili byt na Železničiarskej ulici, išli do podnájmu k vdove Markovičovej, ktorá dom obývala sama.

Len vďaka pomoci starých rodičov a rodiny vyviazli nakoniec z najhoršieho, ale pomohol aj Červený kríž, Správa Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc, Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe či farský úrad.

Po vojne pribudli u Kobulských do rodiny ešte ďalšie tri deti.

Na hrôzu, o ktorej sa tak dlho muselo mlčať, spomína Gizela doteraz, hoci už zavŕšila ôsmy krížik.

„S úctou a obdivom spomínam na to, ako v tých ťažkých časoch dokázali rodičia zvládnuť našu výchovu, nakŕmiť nás, postarať sa o všetko, čo bolo treba. Je dobre, že dnes už o tom všetkom možno povedať pravdu.“

(zdroj: archív autora)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári