Do Spojených štátov amerických emigroval v roku 1969. Mal vtedy 22 rokov, študoval na vysokej škole strojárstvo a elektrotechniku.
„Nechcel som tu zostať, rozhodol som sa, že idem preč,“ začína svoje rozprávanie o emigrácii rodený Prešovčan MILAN KOBULSKY (76).
Na medzinárodnej konferencii o vysťahovalectve nedávno prednášal vo Vihorlatskom múzeu v Humennom o histórii a pôsobení Slovenského inštitútu v Clevelande, ktorého je riaditeľom. Už vyše tridsať rokov tam vedie vysielanie Slovenského rádia. Priznáva, že hoci mu slovenčina nerobí problémy, najlepšie sa mu hutori po šarišsky.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo Milan Kobulsky emigroval do Ameriky,
- ako sa mu vodilo v začiatkoch,
- čo povedala jeho mama, keď prišla za ním na návštevu,
- či ľutuje svoje rozhodnutie opustiť domovinu,
- ako šéfuje Slovenskému inštitútu v Clevelande,
- ako vysiela Cleveland Slovak Radio,
- aké jedlá si pripravujú na Vianoce.
Ako ste sa dostali do Ameriky a prečo ste išli práve tam?
Rozmýšľal som, ako by sa mi po 68. roku podarilo dostať víza do Rakúska. Pobudol som tam pol roka, odtiaľ som emigroval do Ameriky. Boli tam už moji traja kamaráti, ktorí emigrovali skôr ako ja. Jeden z nich tam mal strýka. Kamarát odišiel na Aljašku, ja som ostal v Clevelande a žijem tam doposiaľ.
Ľutovali ste niekedy tento svoj krok?
Nie, čo ste? Musíte mať aj šťastie. V Amerike mám rodinu, sedem vnúčat, prežil som tam pekný život.
Manželka pochádzala z rodiny slovenských emigrantov, jej otec bol zo Zborova, mama z Myšle, máme dve deti, dcéru a syna. Manželka už zomrela, mám priateľku, je Rusínka.
Ako sa vám spočiatku darilo? Držali ste sa so Slovákmi, s Čechmi?
Koncom 60. rokov emigrovalo veľa ľudí z Československa, niektorí prišli na návštevu k príbuzným a ostali tam. Boli sme tam vtedy partia asi 40 – 50 ľudí.
Myslel som si, že viem po anglicky. Až na mieste sa ukázalo, že neviem dokopy nič. Dlho mi trvalo, kým som sa naučil jazyk, lebo som bol stále so Slovákmi a pracoval som pre Slováka v stavebníctve.
Býval som na predmestí Clevelandu, kde bolo najviac koncentrovaných Slovákov v celej Amerike. Ulice mali slovenské názvy, boli tam slovenské kostoly a chrámy, banky, obchody, všade ste sa dohovorili po slovensky.
Som však rád, že som vytrval a zostal. Odhadujem, že domov sa vrátilo asi päť percent emigrantov. Tých už za socializmu nepustili za hranice alebo ich prinútili spolupracovať so štátnou bezpečnosťou.
Kde ste pracovali?
Asi dva roky som pracoval na stavbách nových domov. Potom som sa dal na inžinierstvo. Začínal som ako kreslič výkresov, napokon som sa prepracoval až na vedúceho výroby.
Rovných tridsať rokov som pracoval pre NASA. Z kresliča som postúpil na konštruktéra, kontroloval som technické výkresy.
Mal som na starosti vždy len časť projektu, o ostatnom sme nevedeli. Práve to pokladám za výhodu: keď si vedel a chcel robiť, tak si robotu dostal a mal si šancu vypracovať sa. Spočiatku nikto odo mňa nepýtal žiadny diplom.
Udržiavali ste kontakt s rodinou na Slovensku?
Pravdaže. Mama môj odchod znášala ťažko, hádam päť-šesť rokov od môjho odchodu stále plakala. Až kým neprišla za mnou na návštevu do Ameriky.
Potom mi povedala: „Ja taka glupa, ja še teľo naplakala, a za nič."
Ostala pri mne rok. Založil som si vlastnú rodinu, manželka pracovala ako administratívna pracovníčka na univerzite. Žili sme dobre.
Kedy ste vy prišli na návštevu na Slovensko po prvýkrát od emigrácie?
Asi v roku 1978, mal som už občianstvo, udelili mi víza. Vtedy som si povedal, že som rád, že som v Amerike.
Vedia vaše deti a vnúčatá po slovensky?
Deti vedia, chodievali na prázdniny k babke, aj na letné školy slovenčiny, vedia aj písať po slovensky.
Pomaly sa však slovenčina zo životov potomkov emigrantov vytráca. Vidím to aj na našej rodine. Syn sa viac zaoberal jazykmi, tak aj svoje deti naučil lepšie po slovensky.
Dcéra nedbá na to, aby deti hovorili po slovensky, len už keď je to nevyhnutné. Preto sa úroveň ich jazyka znižuje.
Snažím sa s vnúčatami hovoriť po slovensky, keď mi nerozumejú, bežia sa rodičov opýtať, čo hovorím.
Milan Kobulsky na prednáške v Humennom. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)Vy sa slovenských koreňov držíte.
Už asi 32 rokov vediem v Clevelande vysielanie Slovenského rádia. Vysielame pre našu komunitu správy, hudbu, 50 percent v slovenčine, 50 v angličtine.
Od roku 2016 pôsobím ako riaditeľ Slovenského inštitútu, založili ho v roku 1952, pracuje pri Opátstve sv. Andreja Svorada. Pracujem tam ako dobrovoľník dva dni v týždni.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
