Titulnú pieseň „I'll be there for you" zo seriálu Priatelia pozná každý. Hrá ju kapela The Rembrandts a za jej bicími sedí Pat Mastelotto, inak bubeník svetoznámych King Crimson. Anglický hudobník Steven Wilson je zas ikonou súčasného progresívneho rocku.
S oboma veľkými hudobnými menami úzko spolupracuje prešovský gitarista DAVID KOLLAR (40). A zďaleka nielen s nimi. Za dve dekády aktívnej činnosti sa etabloval na medzinárodnej hudobnej scéne. Na svojom konte má viacero oceňovaných albumov, spoločných projektov, píše filmovú i divadelnú hudbu.
Tento rok sa pripravuje na štvrtú cestu do Ameriky, kde sa chystá nahrávať nové skladby. Za svojím cieľom ide David tvrdošijne a sám. Vybral si inú cestu než väčšina muzikantov. Aj keď je tŕnistejšia, darí sa mu.
Nahráva albumy, píše knihy, má svoj podcast i blog, najnovšie začal robiť vlastné grafiky. Jeho tvorba presahuje z hudby do iných umeleckých odvetví. Nemá rád banalitu a povrchnosť, o veciach premýšľa hlbšie. Taký bol aj v rozhovore, ktorý sa netočil len okolo muziky.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- O Kollarovom treťom výjazde v Amerike,
- o tom, čo bude s projektom Komara,
- ako sa pohádal s Patom Mastelottom kvôli Stevenovi Wilsonovi,
- čo Wilsona presvedčilo, aby ho zobral na album,
- ako dnes vníma svoje staré nahrávky,
- ktoré albumy boli zlomom jeho kariéry, prečo sa necítil dobre v popovom svete a opustil aj jazzrock.
Čo počúvajú vaše deti?
Dcéra Barbora počúva všetko. Grunge, Tupaca, 50cent, The Smiths, Rammstein. Prešla z k-popu na túto hudbu, má obrovskú vášeň k muzike. Rick Cox z Ameriky, keď sme sa o tom bavili, mi vravel, že do vysokého veku mal hudbu iba rád a až potom sa jej začal venovať ako hudobník. Čiže stále je tu táto možnosť. Dcéra chodí na bicie. Syn David sa aktívne nevenuje hudbe. Veľa spolu filozofujeme o živote, má veľmi dobré kritické myslenie.
Počúvajú aj vašu muziku?
Nepočúvajú. Je to hudba na neskôr. Kebyže počúvajú 13-roční moju hudbu, tak sú strašne divní (úsmev).

Začiatkom roka 2023 ste mali americký výjazd. Bolo nahrávanie v Amerike jedným z vašich najsilnejších zážitkov? Kde všade ste boli?
Býval som u Ricka Coxa. Je to gitarista a zvukový dizajnér filmového skladateľa Thomasa Newmana, s ktorým robili na filmoch ako Vykúpenie z väznice Shawshank, 1917, či Americká krása. U Ricka sme nahrávali, robíme spoločný album.
Potom som bol v štúdiách Hansa Zimmera a tiež v štúdiách 20th Century Fox. Zobral ma tam Rickov kamarát Collin, ktorý je v nich hlavný osvetľovač. Ešte pred Los Angeles som bol týždeň u Pata Mastelotta v Texase v Dripping Springs, čo je malé mestečko pri Austine. Týždeň sme nahrávali a tvorili nové veci. Buď z toho bude Komara 2 alebo môj projekt, v ktorom chcem zhudobniť knihu Hermanna Hessa Siddharta.
On sa niekde vyjadril, že máte materiál na Komara 2 hotový a niekedy v roku 2024 by to chcel vyprodukovať a dokončiť. Je to tak?
Je. Mal som tam ísť v januári, ale Pat nemá teraz čas, rieši svoje veci, takže tam pôjdem pravdepodobne v júli. Chcel by som ísť za ním do Texasu a zas by som šiel za Rickom.

Čo je pre vás Komara?
Keď počul Pat moju hudbu, prišiel na Slovensko, odohral so mnou obyčajné neúspešné turné, zobral ma do nahrávacieho štúdia v Prahe a tam sme štyri hodiny improvizovali. Z toho sa vystrihla hudba a vznikol album Komara. Pre mňa je Komara toto. Dvere do veľkého sveta hudby, ktoré mi otvoril Pat Mastelotto.
Pat sa ukázal po ôsmich rokoch zasa v Prešove, naposledy tu bol s vami s Komarou. Teraz prišiel s Tonym Levinom a Stick Men. Vy ste si zahrali ako neplánovaný, ale očakávaný predskokan. Ako po rokoch prebiehalo stretnutie na slovenskej pôde?
Sme v kontakte, boli sme v Amerike, mali viacero videohovorov, ale rád som ich privítal v mojom meste. Myslím si, že sa tu aj preto cítili dobre. Spoznal som sa s ich tour manažérom. Bavili sme sa o hudobnom biznise, bolo to uvoľnené stretnutie. Ich tretí člen je Markus Reuter. Pred pár rokmi sme boli spolu v Berlíne, nedávno som s jeho kolegom Bernardom Wöstheinrichom nahral album Cosmopolitan. Bolo to príjemné.

Kedysi ste napísali knihu, kde ste zhrnuli svoje výňatky z denníka, v ktorom otvorene hovoríte nielen o svojich úspechoch, ale aj o ťažkostiach. Potom ste cez pandémiu spravili knihu rozhovorov so svetovými hudobnými menami. O čom je?
Bavili sme sa o tom, čo vlastne covid spôsobil. Ukázal, že naša práca je ešte krehkejšia, ako sme si vôbec dokázali predstaviť. Oslovil som mojich kamarátov, že poďme sa o tom rozprávať a zaznamenať to. Je tam napríklad Steven Wilson, Pat Mastelotto, Trey Gunn z King Crimson, John van Tongeren, ktorý pracoval s Hansom Zimmerom. Je tam i hudobný kritik Adam Baruch, viacerí moji spoluhráči a kniha končí najkrajším rozhovorom so smetiarom Petrom Rosom.
Spolupracujete so Stevenom Wilsonom, čo je naozaj veľké svetové meno. No vraj ste kvôli nemu mali v minulosti konflikt s Patom Mastelottom. O čo išlo?
Keď sme boli na turné s projektom Komara, tak Valér Dugas, klávesák z kapely môjho otca, mi stále opakoval, že v Londýne žije Steven Wilson. Mal ho veľmi rád. Písal som mu na facebook, že budeme v Londýne, možno by sme sa mohli stretnúť a rád by som mu ukázal, čo robím. Prišlo mi to v pohode kvôli tomu, že som tam s Patom a na mňa tlačí Valér.
No po koncerte v Nemecku mi Pat v šatni hovorí, že mu písal Steven. Preveroval ma, kto som a prečo mu toľko píšem. Mali sme konflikt. Podľa neho tlačím na pílu a tak sa to nerobí. Musel som mu povedať, že som z úplne inej krajiny. My sme tu boli zatvorení, západná hudba bola zakázaná. Povedal mi, nech to nechám tak.
O pár mesiacov som mal koncert v Prahe. V rovnaký deň ako Steven Wilson. Pat to videl, napísal mi, či sa s Wilsonom nechcem stretnúť. Hovorím, že určite nie. Tak nech mu nechám aspoň vinyl Komara. To som urobil a o pár týždňov mi Wilson napísal na facebook správu: Poďme ťa vyskúšať.
Ako dopadlo preskúšanie?
Vedel som, že musím byť rýchly, a nesmiem znieť ako všetci gitaristi, ktorí s ním hrajú. Nahral som mu gitary do skladby Song of I. Potom mi poslal skladbu Detonation, kde som nahral rôzne tremolové gitary a bola tam dlhá pasáž na konci. Tak som nahral sólo.
Poďakoval za gitary, ale že sólo mu nahrá Adam Holzman, ktorý hrával s Milesom Davisom. Okej. A o pár mesiacov mi poslal email, že nechá na albume moje sólo. To bola naša prvá spolupráca.

Hosťovali ste mu na troch albumoch. Pomohlo jeho meno, aby sa zvýšil záujem o vás zo strany iných muzikantov?
Áno, akurát problém je, že hodnota hudby klesla na pár centov. Čiže muzikanti bartrujú. Nahraj mi gitary, ja ti zmixujem dosku a podobne. Stal sa z toho naspäť výmenný obchod. Čoraz viac ľudí počúva hudbu a s lepším zvukom, na lepších slúchadlách, no platí za ňu čoraz menej peňazí.
Vyjadrili ste sa, že na vašej hudobnej ceste by ste nič nemenili, človek sa stále vyvíja, ale že vás dodnes štve provinčný prístup niektorých muzikantov. A že ste veľa času trávili s ľuďmi, ktorí vás neobohatili. Viete to konkretizovať?
Predstavte si kmeň niekde v strede Afriky. Príde tam turista, nechá tam gitary, kombá, cédečká U2, Iron Maiden, Coldplay, Deep Purple a keď sa vráti po 20 rokoch, tak tam budú lokálne kapely, ktoré budú znieť podobne ako oni. Nebudú mať však ten skutočný background.
Byť umelcom je náročné, človek má pochybnosti a vtedy je dobré byť s ľuďmi, ktorí sú lepší, skúsenejší a pripravia vás na tieto veci. No v provincii vám to nikto nepovie. A tí, ktorým sa nepodarilo byť slávnymi v provincii, sa chovajú povedzme… prízemne… A tým, ktorým áno, tak až nadzemne, nadprirodzene. Vo veľkom svete som stretol pracovitých a pokorných ľudí.

Keby ste bývali v Bratislave, z medzinárodného hľadiska je to rovnako provinčné mesto ako Prešov. Pomohlo by vám ako hudobníkovi, ak by ste žili a fungovali v Bratislave, alebo je to jedno?
Myslím si, že to, čo sa mi zatiaľ v hudbe podarilo, je podmienené aj tým, že som žil v prostredí, ktoré ma formovalo a mal som tu všetko, čo som potreboval. Neskôr, keď som začal cestovať veľa do zahraničia, pýtal som sa francúzskeho trubkára Erika Truffaza, či si myslí, že mám odísť zo Slovenska a žiť inde. Erik mi povedal, že pokiaľ nechcem byť štúdiový a nájomný hráč, ktorý musí byť v meste, kde sú kšefty, ale chcem robiť svoju hru, je absolútne jedno, kde bývam.
Poďme k niektorým vašim albumom. Pred devätnástimi rokmi ste si vlastným nákladom vydali prvotinu Free Your Mind. Ako ho dnes vnímate?
Bolo to obdobie, ktorým som si musel prejsť. Keby som vtedy poslal Mastelottovi nahrávku, tak by sme určite spolu nikdy nestretli.
Vtedy ste mali rád džezových gitaristov. Tá nahrávka však odhalila, že máte aj hitový potenciál. Napríklad taký Happy song. V pohode by ste mohli robiť popovú hudbu, prečo ste sa vydali opačnou cestou?
Dočítajte tento prémiový článok
ZADARMO. Zaregistrujte sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári