Najprv si myslel, že príde do riaditeľského kresla v jeho domovskom divadle na chvíľku upokojiť situáciu. Tento rok to bude už štvrťstoročie, čo je MARIÁN MARKO nepretržite riaditeľom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Prezidentka Zuzana Čaputová mu udelila vysoké štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
Hrdý Rusín vyrastal v dedinke Palota, ktorú stále považuje za svoj domov.
Po ukončení gymnázia v Medzilaborciach to skúšal na strojníckej fakulte v Košiciach, ale zlákalo ho to do divadla, s ktorým spojil prakticky celý svoj život.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Prečo nikto nechcel byť riaditeľom divadla,
- či mu chýba herectvo,
- aké bolo štúdium s Hudákovcami v Kyjeve,
- prečo si na Sergeja Hudáka spomína v zlom,
- čo mu odkázali bývalí spolužiaci zo strojáriny,
- či vníma Divadlo Jonáša Záborského v Prešove ako konkurenciu,
- prečo má najradšej bábkové divadlo.
Prezidentka Čaputová udelila vyznamenania aj osobnostiam z východného Slovenska Čítajte Prekvapilo vás, že si vás prezidentka vybrala na udelenie štátnej ceny?
Samozrejme, ešte stále som prekvapený. Do poslednej chvíle som neveril, že naozaj ide o mňa, myslel som si, že je to nejaký omyl.
Viete, kto vás navrhol?
Neviem. Tí, čo som si myslel, že by to mohli byť, povedali, že nie. Takže vôbec netuším, kto to bol.
Prezidentka vyznamenáva Mariána Marka Pribinovým krížom II. triedy. (zdroj: FB/ZUZANA ČAPUTOVÁ)Teraz bude 25 rokov, čo ste riaditeľom divadla. Keď ste išli na výberové konanie, nemali ste súpera. Prečo to vtedy nikto nechcel robiť?
Financie boli v tom čase v takom stave, že nikto nechcel ísť do toho. Situácia bola veľmi komplikovaná, peňazí bolo málo. Keď som nastúpil, musel som robiť veľmi nepríjemné veci.
Mal som vtedy problém byť sám so sebou, lebo keď som si pozrel, koľko máme peňazí a ako s nimi máme prežiť, bolo mi jasné, že budem musieť urobiť v divadle zmeny. Hlavne také nepríjemné, že sme museli znižovať stavy. Možno preto do toho nikto nechcel ísť.
Mysleli ste, že tam budete istú dobu, na preklenutie krízovej situácie, alebo ste tušili, že by to mohlo byť aj na takúto dlhú dobu?
Vôbec som o tom neuvažoval. V tom čase som bol členom činohry Divadla Alexandra Duchnoviča a ani som nezazeral po mieste umeleckého šéfa, už vôbec nie riaditeľa. Ale keď nebolo toho, kto by mohol byť riaditeľom, tak som do toho išiel.
S tým, že to bude trvať dva roky, tri roky, možno štyri. Postupne tých rokov začalo pribúdať, utekajú veľmi rýchlo. Keď je niekto toľké roky riaditeľom, tak si poviete, že by mal všetko ovládať. Ja mám však dojem, že sa stále učím.
Išlo to na úkor vášho herectva. V predstaveniach vás nevidieť. Nechýba vám hranie?
Podľa jednej verzie, ktorú hovorím, ma kolegovia preto posunuli na miesto riaditeľa, aby som im nezavadzal na javisku a nekazil im to.
Po nástupe ešte nejaké inscenácie boli. Stále som mal málo času, čiže režiséri ma obsadzovali len do malých úloh a keď prišli mladí herci, tak som im tie svoje úlohy posunul, aby boli na javisku. Lebo keď človek nastúpi do divadla, potrebuje čo najviac chodiť po javisku, aby získal skúsenosti.
Neviem ešte, ako sa to skončí, ale najbližšie by mal ku nám prísť režírovať Jakub Nvota. Poslal obsadenie, všimol som si, že tam figuruje meno Marián Marko. Hneď som mu napísal, či to neuvažuje zmeniť, že veľmi by som sa na tohto herca nespoliehal (úsmev). Ale áno, chýba mi to.
Keď sme po čase obnovili inscenáciu Adolf Ivanovič Dobrijanskij, v ktorej som hral, tak som sa opäť ocitol na javisku. Je to úplne iný pocit. Keď raz herec zažije potlesk, chýba mu to. Pred rokom či dvomi som tiež robil záskok za kolegu v jednej hre, čo je inak veľmi náročné, lebo je rozdiel absolvovať celý skúškový proces a vhupnúť do toho.
Aktuálne hráte v nejakom predstavení?
Teraz nehrám nikde.
Vás už ľudia skôr považujú za manažéra než za herca.
Hrám sa na manažéra (úsmev).
Z vášho životopisu vyplynulo, že najprv ste nastúpili do tohto divadla, vtedy ešte Ukrajinského národného divadla, a až potom ste si doplnili v Kyjeve vysokoškolské herecké vzdelanie. Bolo to tak?
Áno. K umeniu som inklinoval stále. Pôsobil som v košickom amatérskom súbore Dumka a boli sme na jednom festivale, kde sme mali pásmo o Alexandrovi Duchnovičovi. Stvárňoval som Duchnoviča. Tam ma oslovili, či by som nenastúpil do divadla. Nastúpil som teda ako elév s tým, že pôjdem študovať do Kyjeva, aby som si doplnil vzdelanie.
Ako bolo na tej škole? Keď o nej rozprávali napríklad Hudákovci (Michal a Sergej - herci DAD, Mišo je známy moderátor, Sergej zomrel vo veku 44 rokov – pozn. red.), hovorili, že to sú neopísateľné vysokoškolské zážitky. Ako ste vy prežili to štúdium?
V Kyjeve sme vtedy študovali viacerí. Bolo obdobie, keď sme Sergej, Ľubo Mindoš a ja bývali spolu na izbe. Bol som štvrták, keď prišiel aj Mišo Hudák, takže sme sa všetci stretli tam a potom tu v divadle.
Jedna vec je študovať na Slovensku, ale tam nás to ešte viac zblížilo, boli sme na seba odkázaní. Áno, to štúdium bolo neopísateľné. Aj keď sme tam zažili Černobyľ i nejaké ďalšie zlé veci, ale tie zlé veci sa vytesnia a ostanú len pekné spomienky.
Keď sme spomenuli Sergeja Hudáka, s ktorým ste roky spolu fungovali a už nie je medzi nami, ako si naňho spomínate?
Veľmi v zlom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
