UKRAJINA. Vojna na Ukrajine trvá už dva roky. Ťažisko bojov sa prenieslo na tisíckilometrovú frontovú líniu, ostreľovaná je však stále celá krajina.
Hlavné mesto Kyjev sa ubrániť podarilo, ale niektoré územia na východe a juhu Ukrajiny okupujú Rusi.
Ako sa menili slogany
Vývoj vojny možno pozorovať aj na sloganoch, ktorými Ukrajina žije.
V úplných začiatkoch to bol dodnes používaný pozdrav Sláva Ukrajine! S odpoveďou Heroem (hrdinom) sláva.
Už v marci 2022, po prvých úspechoch, sa stal ikonickým heslom výrok jedného z obrancov vlasti: „Ruskij karabľ - idi na ch*j.“ Voľne preložené, ruská loď – choď do čerta. S typickým a nám blízkym humorom dávali Ukrajinci tento slogan na bilbordy či tričká.
Nič iné ako víťazstvo si Ukrajinci nepripúšťajú. Reportáž z cesty k frontovej línii Čítajte Pred zimou 2022 bolo základným sloganom: „Vse bude Ukraina“. Posolstvo bolo zjavné, že všetko bude Ukrajina. Aj Krym, aj Doneck, aj Luhansk... Všetko. Toto heslo sa na nás valilo z rádia, bilbordov či obchodov.
Aktuálne ho nahradilo nové: „Do peremogi“. Čiže niečo v zmysle „až do konečného víťazstva“.
Tento slogan sa dva roky od začiatku totálnej vojny na Ukrajine valí odvšadiaľ.
Boli sme sa pozrieť na niektorých miestach, ktoré sme počas dvoch vojnových rokov navštívili.
Život Ukrajincov pri bieloruskej hranici: Pod zemou vyrástli školy, deda Mráza neuznávajú Čítajte Chlieb predávali po krajcoch
Napríklad Ripky. Ide o mestečko, z nášho pohľadu skôr zhluk dedín, nachádzajúce sa 35 kilometrov od bieloruských hraníc v Černihivskej oblasti.
Ripky boli prvé na rade zo severu, okupačné vojská tam prišli hneď na začiatku vojny a stiahli sa až začiatkom apríla 2022.
„Najhoršie bolo, že sme nemali čo jesť. Nebol chlieb a ani soľ na chlieb. Vyjsť na ulicu bolo nebezpečné,“ spomína na časy spred dvoch rokov Irina Ivanova.
Postupne sa naučili fungovať pod dohľadom okupačných vojsk, aj keď to bolo náročné a nebezpečné. Obchod bol čoskoro prázdny, keď začali predávať svojpomocne upečený chlieb, predávali ho po krajcoch, nie po bochníkoch.
Z Černihivu (Černigova), ktorý leží južnejšie, im jedlo nevozili, cesty boli zablokované.
„Úžasné bolo, ako si ľudia začali navzájom pomáhať. Inak by sme to nezvládli,“ dodáva Irina Ivanova.
Na jej slová nadväzuje Maria Verjasova. „To, ako si ľudia pomáhali, bola radosť,“ spomína. „Z Černihiva neprichádzal nijaký tovar, ale pomohli nám naši bratia z Bieloruska,“ zdôrazňuje.
Nevracajte sa. Zima bude zlá, prosí primátor Kramatorska (reportáž z Ukrajiny) Čítajte Napadli ich a okupovali
„Bieloruskí kresťania sú proti Lukašenkovi. Veľmi nám pomohli, na neutrálnu pôdu za hranicou nám nosili jedlo a lieky,“ hovorí miestny evanjelický pastor Roman Bohučarov.
Doteraz sú so svojimi priateľmi v kontakte, ale len cez internet. Hoci je hranica blízko, prekročiť ju nemôžu, ide o nepriateľský štát.
„Za okupácie bolo málo jedla. Teraz je to už, našťastie, iné,“ vraví Bohučarov.
Pred dvoma rokmi nedokázal pochopiť, prečo ich napadli.
„Prečo nás nenávidia? Jeden deň sme boli bratia, druhý deň po nás strieľali,“ povzdychol si 45-ročný duchovný, ktorý pochádza z Donecka.
Stále tam má priateľov, ale napríklad jeho mama, silno zasiahnutá ruskou propagandou, sa s ním nezhovára.
Roman s manželkou zabezpečujú humanitárnu pomoc v Černihivskej oblasti. Takto sa dali dokopy s prešovským združením Podaj ďalej či s košickou Karpatskou nadáciou.
„Keď sa začala vojna, z Ukrajiny nechodila pomoc. Nedalo sa, boli sme odrezaní od sveta, strieľali po ľuďoch, ak sa vybrali smerom na Černihiv,“ opisuje hrôzy pvých dní vojny Bohučarov.
Pýta sa, ako môže ruský vodca Putin pokojne spávať po zle, ktoré ruskí vojaci napáchali na Ukrajine.
„Chceme, aby už bol mier, ale určite nie za takýchto podmienok, že nám zoberú časť krajiny,“ dodáva.
Roman Bohučarov. (zdroj: Korzár/Michal Frank)„Počas okupácie to bolo ťažké, naši museli odstreliť most, ale tým pádom nás obchádzali s tovarom. Keď bombardovali Černihiv, videli sme červené žiary. Zľakli sme sa, keď sme videli, ako letí raketa. Našťastie dopadla na pole,“ spomína Maria Verjasova.
„Bolo to strašné. Nevedeli sme, či môžeme zasiať, alebo nie. Keď sme išli po drevo, strieľali po nás. Tak sme väčšinou sedeli doma a rozmýšľali, čo s nami bude, čo budeme robiť,“ opisuje prvé dni okupácie.
Na pamiatku po ňom nazvali dron, chcú námestie. Hrdina z Ukrajiny mal väzby na Prešov Čítajte Ako to vidia mladé Ukrajinky
„V tom čase som bola v Černihive. Našťastie sme neboli tam, kde dopadli bomby,“ hovorí 21-ročná Aľona Ilamanova.
„Žije sa nám tu trochu ľahšie ako inde. Na východe to majú podstatne horšie,“ nesťažuje sa.
Keď sa začala vojna, Aľona začala rozvážať humanitárnu pomoc. Ako vraví, ľudia potrebovali nielen potraviny či lieky, ale aj duševnú pomoc.
Aj jej o rok mladšia sestra Táňa pomáhala s rozvozom potravinovej pomoci. Počas prvých vojnových dní v Černihive. Do Ripiek sa ísť nedalo.
„Černihiv začali bombardovať. Najprv som si myslela, že sa to za jeden deň skončí, ale trvalo to omnoho dlhšie,“ vraví Táňa. „Bola som na kraji mesta. Nemali sme svetlo ani plyn. Vodu nám potom začala voziť cisterna,“ loví v pamäti.
Ako dlho podľa mladých Ukrajiniek vojna potrvá?
„Nádejame sa, samozrejme, aby sa to čím skôr skončilo, ale nemyslím si to. Bude to trvať ešte veľa rokov. Nemyslím si, že desať, ale možno tri až päť,“ prognózuje Táňa.
Sestry Ilamanové z ukrajinskej Černihivskej oblasti, Táňa (vľavo) a Aľona. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Nemocničné okná zatemnili
Ruských okupantov volajú „rašisti“ alebo „moskali“.
„Čím bližšie k hraniciam, tým ťažšia situácia. Ripky boli pod okupáciou dva mesiace, boli tu rašisti, nič dobré to nebolo,“ hovorí lekár Oleksandr Frolov, ktorý šéfuje miestnej nemocnici.
„Boli sme v izolácii. Vonku boli ozbrojenci, ale nemocnica musela fungovať. Lieky nikto nevozil, mali sme len tie, čo ešte mala naša nemocničná lekáreň na sklade. Veľký deficit liekov, to bolo to najhoršie. Zatemnili sme okná, aby nás nevideli a nenapadli, a čakali sme za nimi,“ hovorí o fungovaní nemocnice, ktorá zamestnáva 220 ľudí a leží v nej 110 pacientov.
Za mestom je mínové pole, okupovaná elektráreň a Rusi s delami. Ako sa žije v Nikopole Čítajte Práčka putovala vyše tisíc kilometrov
Slovenskí dobrovoľníci jej doviezli bielizeň a práčku, čo bol veľký príbeh.
Anestéziológ Frolov nastúpil do nemocnice pred 23 rokmi a už tam vtedy bola práčka, ktorá je dnes totálne hrdzavá, ale slúži.
„Robím tu tridsať rokov. Táto práčka má minimálne 25 rokov. Svoje si odslúžila, bola spoľahlivá, ale už je naozaj veľmi opotrebovaná a dosluhuje,“ hovorí nám Olena Trenkovská (53) z nemocničnej práčovne.
Keď spomínanú práčku pred dvoma mesiacmi videla na vlastné oči Laura Dittel z Karpatskej nadácie, zaťala sa, že musí doniesť novú.
„Povedala som, že toto nemôže fungovať. V každej normálnej krajine by už bola na smetisku. Som veľmi rada, že sa podarilo priviezť novú práčku, na ktorú sa vyzbieralo takmer päťsto darcov,“ tešila sa.
„Sme veľmi radi, že vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska máme novú práčku. Bude slúžiť ľuďom, špinavú bielizeň treba prať každý deň,“ netajila radosť Olena Trenkovská.
Do Ripiek ešte má prísť zo Slovenska nová sušička.
Laura Dittel s novou i starou práčkou. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Východoslovenskí dobrovoľníci priviezli aj gumené matrace, bielizeň a pyžamy z nemocnice v rakúskom Linzi.
V čase, keď v nemocnici montovali novú práčku, mierila na Černihivskú oblasť ruská raketa. Našťastie, zachytila ju protivzdušná obrana, ale nebol to dobrý pocit.
Nemocnica v Ripkách má vlastný kryt, chcú v ňom vytvoriť operačnú sálu.
Buď Rusko alebo Záporožie. Ako okupanti vysídľujú Cherson (reportáž z Ukrajiny) Čítajte Nová učebňa v kryte
Boli sme sa pozrieť aj v najväčšom kryte v miestnej škole.
„Práve tu dávame dokopy jednu z miestností, v ktorej bude učebňa. Vďaka vášmu daru to bude kompletne zariadená učebňa informatiky s novými stolmi, stoličkami, počítačmi,“ hovorí riaditeľ školy Serhij Lebedko a slová vďaky adresuje Miroslavovi Hruškovi, ktorý to zariadenie dodal.
Sirény sú v tejto oblasti veľmi časté, a tak žiaci trávia v kryte niekoľko hodín skoro každý deň. Škola sa tomu prispôsobila, pod zemou dokončuje dokonca aj telocvičňu.
S humanitárnou pomocou sa presúvame aj do miestnej škôlky. Aj tí najmenší berú presuny do krytov ako bežnú rutinu.
Bojoval na hostomeľskom letisku, zajali ho Rusi. Vyhráme, hovorí (reportáž z Ukrajiny) Čítajte V Kyjeve vojnu cítiť
Cestu medzi Ripkami, Černihivom a Kyjevom lemujú tabule s nápisom „Pozor, míny!“ V okolí je ich veľa, a taktiež viaceré blokposty na ceste.
Vojnu stále cítiť aj v Kyjeve. Nielen pre takzvanú komandantskú hodinu, teda nočný zákaz vychádzania.
Námestie na Majdane v centre mesta je takmer prázdne.
Miestni nám hovoria, že situácia je zložitá. Ukrajinci sa pripravujú na dlhú vojnu.
„Nedá sa odpovedať na otázku, ako dlho to potrvá. Nikto to nevie. Každý robí všetko pre to, aby to bolo čím skôr,“ dozvedáme sa.
V Mukačeve pribudlo za týždeň desaťtisíc obyvateľov Čítajte Tovaru je dosť, peňazí málo
Vojnu cítiť aj inak. Predstavte si, že je jedenásť hodín dopoludnia a ste v niektorom z veľkých obchodných centier. Bol by tam o takom čase pomerne veľký frmol.
Keď sme jedno z takýchto veľkých centier s názvom Epicentr navštívili v Ľvove, počet nakupujúcich sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Pritom tovaru rôzneho druhu bol dostatok. Kúpna sila je však už na prvý pohľad slabá.
Epicentr Ľvov. Tovaru plné regály, nakupujúci nikde. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Od napadnutia našich východných susedov ruskými vojskami uplynuli dva roky.
Krvavý konflikt trvá a nezdá sa, že by sa mal tak skoro skončiť.
Jeho dôsledky pociťujú nielen Ukrajinci, ale celý svet. O bezprostredných susedoch, ako je Slovensko, ani nehovoriac.
V Užhorode je predaj alkoholu zakázaný, ľudia sú jednotní a odhodlaní Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
