PREŠOV, KOŠICE. Do Austrálie ho zlákali po juniorských majstrovstvách sveta v juhokórejskom Soule v roku 1992. Telocvikár z východného Slovenska v tom čase trénoval Milana Haboráka. Tento prešovský rodák získal na olympiáde nepopulárnu „zemiakovú“ medailu, s rovnakým výkonom ako tretí Ralf Kahles.
Haborákovho trénera Sopka vtedy zlákal k protinožcom šéf austrálskeho atletického zväzu. V Sydney našiel rodák z Košíc, ktorý odmala žil v Prešove, druhý domov. Trénoval austrálskych atlétov, ako šéftréner vrhačov s nimi bol na štyroch olympiádach (Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004, Peking 2008).
Okrem toho ako vychytený kondičný tréner viedol tenistov. Problémovú hviezdu Bernarda Tomica, neskôr ho angažovali Jordan Thomson a Alex de Minaur, ktorý to dotiahol až do prvej desiatky.
V roku 2014 získal angažmán v Katare, kde trénoval mladých viacbojárov. Po vypršaní kontraktu sa vrátil do Sydney, kde si užíval dôchodok i čas s vnukmi Lukom a Leom. Od papučového penzistu mal však ďaleko.
Z Austrálie prišla smutná správa. Rudolf Sopko skonal vo veku 66 rokov. Informoval o tom Slovenský atletický zväz. Pripomenul, že Sopko objavil a trénoval aj dvoch výborných guliarov, neskorších olympionikov Milana Haboráka a Pavla Pankucha.

Prešovské a košické začiatky
Rudolf Sopko po skončení „horného“ gymnázia pokračoval na pedagogickej fakulte v Prešove, kde vyštudoval telesnú a brannú výchovu. Po skončení školy šiel pracovať do susedných Košíc na osemročné športové gymnázium. Učil brannú, trénoval atletiku, zameraný bol na vrhy a hody.
Tam začala jeho kariéra trénera juniorskej reprezentácie, ktorá mu otvorila dvere do sveta. Bolo už po revolúcii, cestovať sa mohlo, ale Sopko predsa len váhal. Dva roky vybavoval potrebné papiere pre seba, manželku i vtedy trinásťročnú dcéru. Dnes už matku dvoch synov.

Štyri olympiády s Austráliou
Trénerská pozícia v Sydney bola voľná, ale konkrétne pracovné miesto nie.
„Prišiel som s papiermi, no tie ich nezaujímali. Dali mi trénovať tri deti a potvrdiť svoje papiere. Nenormálna výzva,“ povedal Korzáru v roku 2018 počas návštevy Prešova. Rudo (na tomto oslovení trval, aj na tykaní) nám vtedy prezradil, že do Prešova, Košíc a Michaloviec prišiel pozrieť svojich kamarátov a rodinu, ale aj si dať urobiť zuby.
A prezradil nám viaceré historky zo športového zákulisia.
Po príchode na južnú pologuľu trénoval viacerých atlétov, vrátane vtedy šestnásťročnej sedembojárky Jane Jamieson. Po poldruharočnej príprave sa nominovala na OH v Atlante 1996. Neskôr vyhrala dvakrát letnú univerziádu, získala zlato i striebro na hrách Commonwealthu, štartovala na domácich OH v Sydney.
Potom viedol oštepárku Luise McPaul, ktorá získala olympijské striebro v Atlante.

Trénovanie Tomica vzdal až po dvoch rokoch
Posledná olympiáda, ktorú Sopko absolvoval, bol Peking 2008, po nej sa podľa jeho slov austrálsky systém prípravy atlétov rozpadol. Jemu prišla v tom čase ponuka z Austrálskeho tenisového zväzu.
Štyri mesiace trénoval v tenisovej akadémii na Floride supertalent Bernarda Tomica.
„Vtedy mal Bernard 17 rokov. Snažil som sa mu vštepiť atletizmus, dôležitý pre všetky športy. Pohyb rúk, nôh, koordináciu pohybov, balans. Vravel som mu: Bernard, netrénujem ťa ako tenistu, ale ako atléta. Bol by si dobrý štvorstovkár, čo je najťažšia disciplína,“ hovoril o časoch strávených s mladíkom, ktorému odborníci predpovedali žiarivú budúcnosť.
Tieto prognózy rozmetala Tomicova komplikovaná povaha. Väčšina kondičných trénerov od neho odišla po dvoch mesiacoch. Sopko bol rekordér, vydržal s ním dva roky. Dlhšie to nevydržal ani on a na ponuky vrátiť sa nereflektoval.

Zlákali ho do Kataru
Vrátil sa k atlétom, potom prišlo angažmán v Katare. Tam bol do šesťdesiatky, čo bol podľa tamojších regúl dôchodkový vek a vypršala mu zmluva.
„Skončil som v Katare. A som konečne zase doma s mojou rodinou v Sydney,“ ozval sa nám Rudo na diaľku v covidovom roku 2020. Tešil sa z toho, že jeho čerství tenisoví zverenci De Minaur a Thompson sa prebojovali na finálový turnaj US Open.
Na arabskú anabázu spomínal ako na dobrú skúsenosť, v hlave mu utkveli najmä vysoké teploty: „Môj osobný teplotný rekord je 56 stupňov. To som po nástupe do auta asi päť minút len ochladzoval volant, ktorý sa najprv ani nedal chytiť. Pri vstupe do bazénu, ktorý som mal pri ubytovaní, som sa nemohol rukou dotknúť zábradlia, také bolo horúce, ako oheň.“
Aktívny do konca
Doma v Austrálii mohol oddychovať, ale nedalo mu to. Učil na škole, trénoval, bol v plnej sile. O to väčším šokom bola informácia o jeho úmrtí.
Smúti za ním nielen atletická a tenisová obec v troch štátoch v rôznych kútoch zemegule, jeho rodina, ale aj priatelia, ktorých mal Rudo so svojou optimistickou a dobrosrdečnou povahou požehnane. Na rôznych kontinentoch, no najmä na východnom Slovensku, kde sa stále cítil byť doma.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári