Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život na vlásku. Zachránilo ho, že sám včas rozpoznal zdravotný problém, ktorý nedávno stál život herca Dana Heribana. Ordinuje dodnes, hoci už má po osemdesiatke.
VASIĽ JANKO pritom pôvodne nechcel byť lekárom. Bavili ho jazyky a literatúra. Dodnes píše básne.
Sedem volebných období bol poslancom prešovského mestského zastupiteľstva, zažil piatich primátorov. Pochádza z Kolbasova (okres Snina). Je hrdým Rusínom, ale zdôrazňuje, že rusínčinu na literárnej úrovni neovláda. Pochádza z komunistickej rodiny, no sám bol antikomunistom a demokratom. Aj keď bol väčšinou v opozícii voči rôznym stranám, nepriateľov nemá aj preto, že si vybudoval rešpekt ako špičkový lekár. Viac prezradil v rozhovore pre Korzár.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Ako nezomrel na neurológii, ale zachránil si život,
- či zvláda pracovať aj po osemdesiatke,
- ako využíva pri diagnostike ruky a uši,
- prečo neodišiel do Česka,
- ako ho politika skoro zabila,
- čo hovorí na prešovských primátorov a čo na rusínskych politikov,
- ako sa nestal riaditeľom, ale primárom,
- o iniciatíve na pomenovanie Rusínskej ulice,
- prečo vôbec nechcel byť lekárom,
- ako mu publikovali básne po takmer šiestich desaťročiach a prečo nepíše v rusínčine.
Svojho času ste sám v sebe zachránili život, bola to podobná situácia, ktorá neskôr stála život herca Dana Heribana. Ako to vlastne bolo?
Prekvapujúci je ten časový úsek od roku 1996, keď sa mi to stalo, až po minulý rok, keď sa to stalo Heribanovi. To je 27 rokov. Už vtedy sme dokázali diagnostikovať disekciu aorty, natrhnutie hlavnej tepny. Heriban mal rovnaké príznaky, na ktoré sa zomiera. Mne zachránilo život, že som postupoval správne.
Hneď som si dal na utlmenie diazepam, lebo som mal stres z toho, že zomieram. Potom som si dal concor, aby sa mi spomalilo srdce. Bolo to v mojej ambulancii. Nemal som tam sestričku, zavolal som si rýchlu zdravotnú pomoc a dal som sa odviezť na kardiológiu.
Utlmený som zaspal a zobudil sa na neurológii. Tam mi nič nenašli. Potom usúdili, že by to mohla byť mozgová cievna príhoda, tak ma dali na CT mozgu. Ja som spal. Keď som sa prebral, primár mi vravel, že sa nemám báť, že to bola iba prechodná ischemická ataka, nedokrvenie mozgu. Hovorím, že to nie je ono, dajte ma na kardiológiu a nech ma tam sledujú.
Dal si zavolať primára kardiológie, akceptovali moju požiadavku, ale neverili jej. Večer ma neskontrolovali, až ráno. Lekár zistil, že som už vlastne mŕtvy muž, lebo srdce plávalo v krvi.
Ako ste to prežili?
Prvý krok bol teda ten, že som správne zobral lieky, druhý, že som sa vyžiadal na kardiológiu a tretí krok, že som im ležiac na lôžku povedal, nech vytočia jedno číslo. Mal som v pamäti číslo profesora Mašuru. Dvihol to a vravím mu, Jozef, mám disekciu aorty. Povedz Fischerovi, nech pripravia tím, prídeme vrtuľníkom, ale každá minúta bude vzácna. Keď tam doletím, aby ste boli pripravení. Lebo zomriem.
Pomohlo to, že som sa dostal do Bratislavy. Zhromaždili tím, ale boli nervózni, kde som. Vrtuľník nemohol vzlietnuť, na východe bola hmla. Volali pilotovi, nech to nejako preletí, že za Popradom už je letové počasie. Fakt to preletel.
Doslova v posledných minútach ma rýchlo schladili, do hibernizácie. To znamená hlbokú narkózu, aby sa vám zastavilo srdce. Až vtedy mohli operovať, lebo bolo treba urezať časť hlavnej tepny. Ako mi hovoril Fischer, začalo ju trhať pol centimetra nad cievami, ktoré zásobujú pravú a ľavú komoru. Bolo to zložité.
Kto vás operoval?
Profesor Viliam Fischer a jeho tím. Hovoril mi, že to trvalo osemnásť minút. Mali to stihnúť do pätnástich minút, toľko vydrží mozog, kým sa ten výkon urobí. Išiel som na kyslíkový dlh. Keď som sa zobudil, nebolo jasné, či mi bude fungovať mozog, lebo prešli tri minúty navyše, čo je dosť. No nejako vydržal. A keď ma zohriali na prevádzkovú teplotu, srdce naskočilo.
Kardiológ Vasiľ Janko: Srdce je plné zvukov, ja ich počujem Čítajte Bolo to v čase vlády HZDS, keď ste ako neželaný prišli o post primára. Vraj ste vtedy mali nastúpiť ako primár do Česka?
Mal som ešte jeden pokus. Keď ma odvolávali, hovorím, že odstúpim, ak chcú, ale chcem robiť súkromne kardiologickú ambulanciu. Tú mi na okresnom úrade zamietli, mohol som robiť len v nemocnici. V českých novinách vtedy vypísali dva konkurzy. V meste Dvůr Králové nad Labem na primára a v Jihlave na kardiológa. Obidva som vyhral. Mal som už prax ako primár, poznali moju robotu.
Vybral som si Jihlavu. Akurát som si vybavoval trvalý pobyt, keď mi roztrhlo to srdce. Počas polročnej rekonvalescencie mi neustále volali z oboch miest, ako sa mám a že na mňa počkajú.
Keď ste sa zotavili, nešli ste tam. Prečo?
Prišli sme s už nebohou manželkou do Jihlavy. Čakal nás nový byt, auto i kancelária s menovkou. No moja manželka už mala rakovinu prsníka. Rozhodli sme sa ostať v Prešove, už som bol ochotný sa aj vrátiť do nemocnice. V tom čase ma však zavolali do polikliniky na Sekčove, čo bolo pre mňa východisko. Ambulanciu tu mám doteraz. Už som tu 27 rokov.
Tento rozhovor vzniká vo vašej ambulancii. Máte 81 rokov a stále pracujete. Prečo neoddychujete na dôchodku?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
