Jeho povolanie vyznieva romanticky. Ako genealóg pátra po rodinnej histórii a zostavuje rodokmene. Niekedy je táto práca plná emócií, ale v spojení s modernými technológiami sa dokáže uplatniť aj v kriminalistike. Vďaka nej chytili v Kalifornii sériového vraha.
Prešovčan MICHAL RÁZUS je profesionálny genealóg, rešpektovaný v medzinárodných odborných kluboch, ktorému pri jeho práci nechýba vášeň. S nadšením hovorí o tom, ako sa z kusých informácií zavše podarí poskladať silný rodinný príbeh plný emócií.
Na prelome 19. a 20. storočia bola vlna vysťahovalectva zo Slovenska, najmä z toho východného, naozaj obrovská a dodnes majú mnohí Američania tunajšie korene, po ktorých pátrajú. Nie sú to len Američania či Kanaďania, niektorých osud zavial do Latinskej Ameriky, Karibiku či Austrálie.
O podrobnostiach pri pátraní po ich koreňoch, ale aj o ďalších zaujímavostiach, porozprával nadšený genealóg, výskumník a sprievodca v rozhovore pre Korzár. Len pre zaujímavosť, toto interview vzniklo cestou v aute z predčasne ukončeného festivalu Pohoda, čo sa pomaly stáva tradíciou.
Ortopéd: Väčšina zranení kolien je z futbalu. Nová metóda využíva aj potkaní kolagén Čítajte V rozhovore sa tiež dočítate:
- Prečo dojala Včielka od Kandráčovcov mladý americký pár,
- kde má korene prezidentka svetového Rotary klubu,
- ako to bolo s guatemalským ministrom,
- na ktorom mieste sa cíti ako v Mene ruže,
- či sú slovenské matriky spoľahlivé,
- koľko percent Slovákov má modrú krv,
- odkiaľ je Peter Stašák,
- ako pátral po dedičoch fotografickej ikony Vivian Maier,
- či bol spisovateľ Martin Rázus jeho predkom,
- prečo ho potrebovali pri vyšetrovaní pozemkového sporu,
- ako usvedčila genealógia sériového vraha.
Venujete sa genealógii, zostavujete rodokmene. Nedávno ste boli v Širokom pri Prešove s Američanmi, ktorí tam hľadali svoje korene. Máte veľa takýchto príkladov?
Na Slovensku, najmä v regiónoch ako Šariš, Zemplín, Spiš či Gemer, ťažko nájsť rodinu, ktorá by nemala niekedy v minulosti niekoho v Amerike. Bola tu naozaj obrovská vlna migrácie, ktorá kulminovala na prelome 19. a 20. storočia. V amerických mestách okolo Pittsburghu či Clevelandu boli naozaj obrovské komunity, celé dediny, išlo o tzv. reťazovú migráciu.
Dvadsiate storočie neprialo tým kontaktom. Boli tu dve svetové vojny, hospodárska kríza a komunizmus, tie väzby sa napriek snahe o udržiavanie kontaktov často pretrhli. Zároveň potomkovia týchto našich krajanov stále majú v sebe moment istého patriotizmu a prepojenia s domovinou. Tá pupočná šnúra drží, hoci je to už viac ako sto rokov. Aj to bol dôvod, prečo sme boli v Širokom. Boli tu dvaja mladí ľudia, tridsiatnici, ktorí tu hľadali svoje korene.
Našli ich?
Našli.
Odkiaľ boli?
Zaujímavá genéza. Tá rodina prišla do Pennsylvánie. Ďalšia generácia žila vo Virginii a títo mladí žijú v Sacramente v Kalifornii. Vidieť tam teda americký štýl života, časté sťahovanie.
Prišli tu a čo bolo ďalej?
Mali to šťastie, že mamka toho chlapca bola v kontakte so svojou vzdialenou sesternicou. Takže išli sme priamo za niekým. Mali sme meno jednej pani, Agáty.
Keď sme prišli, pred obecným úradom náš čakalo dvadsať ľudí a mali sme prijatie u pani starostky. Naozaj otvárali oči, čo to je, či je to niečo typické. Potom sme mali program s rodinou od desiatej rána do pol deviatej večer. Bolo to veľmi vďačné a príjemné. Predstavili nás celej svojej rodine.
Bavíme sa o období vysťahovania okolo roku 1900, keď rodiny boli naozaj veľké, a to bol aj tento prípad. Osem z jedenástich súrodencov išlo do Ameriky. Traja ostali v Širokom. Nikdy sa na to nezabudlo, kontakty neboli úplne prerušené. Títo mladí ľudia by sa tomu vôbec nemuseli venovať, lebo už majú svoj iný život, napriek tomu to chceli spoznať a vidieť.
Pani Agáta zorganizovala stretnutia, mali sme spoločný obed. Ďalej povinné jazdy ako kostol či cintorín, kde sú pochovaní predkovia. Potom sme navštívili rodiny potomkov troch súrodencov, ktorí ostali tu. Bolo to veľmi emotívne.
Čiže v Širokom našli svojich vzdialených príbuzných.
Áno. Zoznámili ich s celou širokou rodinou. Každý sa s nimi chcel stretnúť, všade ich vrelo privítali, po pätnástich minútach sme sa presúvali z domu do domu.
Boli to novomanželia, v apríli mali v Amerike sobáš a na svadbe im hrala pesnička Včielka od Kandráčovcov. Miestny folklórny súbor v Širokom im Včielku teraz spontánne zahral a zaspieval, boli úplne dojatí, až im vyhŕkli slzy. Zopakovali si svadobný tanec. Môžem povedať, že my Slováci máme veľa problémov, ale pohostinnosť a úcta k rodine je silná a prítomná.
Američania s príbuznými v Širokom. (zdroj: Tomáš Puškáš)Vždy to má takýto dobrý koniec, alebo ste už mali aj prípady, že sa jednoducho tí príbuzní nenašli? Prípadne to nesplnilo ich očakávania, alebo sa nechceli s nimi stretnúť?
Takýto horší koniec to nemalo, maximálne sa stalo, že už fakt nikoho nenájdeme, rodina sa odsťahuje, alebo vymrie. No vždy sa nájde niekto, kto sa ich ujme. Lebo v čase, keď vrcholilo vysťahovalectvo, fakt vyzerala rodina úplne inak ako dnes. Dnes má veľa mladých jedno, dve deti, alebo ani tie, kedysi nebolo výnimočné, že ich bolo sedem či desať.
Mali sme tu pani Jurčík (Urchick) z Pennsylvanie, ktorá je prezidentkou svetového Rotary klubu a má korene v Jakubovej Voli za Sabinovom. Prišla tu v rámci svojej pracovnej cesty, netušila, že sa niečo také chystá a tiež sme našli jej príbuzného, bratranca. Boli sme za ním už predtým, takže mal pripravených mnoho fotiek a ďalších vecí z rodinnej pamäti. Toto prekvapenie sme robili spolu s prešovskými a bratislavskými rotariánmi, ktorí vedeli, že tu má korene. Spracovali sme jej rodokmeň i rodinný film zo všetkého, čo sme dokázali nájsť.
Vždy je to taká malá detektívka, že na začiatku viete napríklad len dátum narodenia a bydlisko starého otca a zrazu to rozviniete.
Vôbec nevedela, čo pre ňu chystáte?
Netušila to. Keď sme prišli do Jakubovej Vole, tiež ju čakalo privítanie. Keď sme pustili film a v ňom bratranec, o ktorom predtým nevedela, začal vyťahovať fotky. Ona na to, že veď to je môj strýko, moji bratranci... Bola až dojatá. Potom ten bratranec zrazu za ňou prišiel, čo pripomínalo až také „stenu dáme preč“. Splnilo to svoj účel a bolo to úprimné.
Mnohí ľudia v Amerike, ktorí dosiahli v rôznych oblastiach obrovské úspechy, majú slovenské korene. A častokrát pochádzali z veľmi skromných pomerov. Práve preto si to veľmi vážia. Uvedomujú si, ako ich predkovia hrdlačili niekde v baniach a tvrdo pracovali. Majú v sebe pracovnú etiku a silnú morálku a rodina pre nich veľa znamená. To bol aj tento prípad.
Genealóg Michal Rázus: Rodokmeň je namaľovaný čas Čítajte Ste známym genealógom. Ako to je, vy si zháňate tých záujemcov, alebo sa hlásia sami?
Už to robím nejaký piatok, profesionálne takmer osemnásť rokov, takže mám svoje kanály. Čiže väčšinou prichádzajú za mnou s konkrétnou požiadavkou.
Sú to väčšinou Američania, alebo aj Slováci? Prípadne sú z iných krajín? Aký je ich pomer?
Pomer Slovensko - USA je asi pol na pol a spolu tvoria asi 90 percent mojej práce. Zvyšných desať sú z rôznych krajín. Od Austrálie a Nového Zélandu, cez Izrael až po exotickejšie krajiny. Asi najzvláštnejšia bola Guatemala, kde bol minister energetiky, pán Kabát, ktorý mal slovenské korene. Slováci sú roztrúsení po celom svete. Od Chorvátska po Brazíliu a ďalšie štáty Latinskej Ameriky.
Ako to bolo s guatemalským ministrom? Odkiaľ pochádzal?
Zo západného Slovenska. Odtiaľ nebola až taká silná vysťahovalecká vlna ako z východu. On sa tam dostal za nejakých zvláštnych okolností, presne si ten príbeh už nepamätám.
Hovorili ste, že je to trošku detektívka. Veľa zdrojov je už asi zničených. Kde všade pátrate po predkoch? Aj v budapeštianskom archíve, farských kronikách? Máte nejaké nezvyčajné zdroje?
To, že je veľa zdrojov zničených, je mýtus. Paradoxne, aj keď ľudia odišli, matriky boli relatívne dobre vedené. Prioritným zdrojom sú práve matriky, či už štátne, alebo cirkevné. Tie cirkevné sú staršie. Povinne sa viedli od Márie Terézie, od posledných dekád 18. storočia boli zavedené v každej farnosti, čiže teoreticky sa vieme až tam dostať. Neplatí to paušálne. Sú mestá a obce, kde majú staršie matriky. Jedny z najstarších sú v Bardejove, siahajú po koniec 16. storočia. V maličkých obciach sa zas môže stať, že sa nedochovali staršie údaje. Je to rôzne.
Snažím sa pramene agregovať a dávať dokopy. Samozrejme, viem osloviť archív, ale ten má iba určitý výsek záznamov. Prepájam zdroje: matriky, archív, kataster, databázu cintorína, prípadne idem za priamymi pamätníkmi. Vždy je zaujímavé počúvať ich príbeh. To je najplastickejšie, pretože matrika má síce v sebe faktografický náboj a poskytne dátum a čas, ale to je naozaj len suchá informácia. Ale práve príbehy sú tie, ktoré nenájdete v matrike.
Sú spoľahlivé? Lebo ľudská pamäť je niekedy zradná.
To je práve to. Sú spoľahlivé do určitej miery, ale musíte rátať s tým, že to nebude úplne presné. Niekedy však nie sú presné ani matriky, hlavne pri emigrantoch. Častokrát nájdete meno a priezvisko a päť dokumentov, no vždy sú nejaké, ktoré sú vo vzájomnom konflikte a nekorešpondujú. Treba ich vedieť odfiltrovať a identifikovať prameň, ktorý je relevantný a správny.
A máte teda nejaké tajné miesto, kde sa viete dozvedieť niečo podstatné? Nečakaný zdroj?
Dobrá otázka. Najskôr by som spomenul svoj obľúbený zdroj, ktorým je starý archív v Spišskej Kapitule. Tam nechodí až tak veľa ľudí, ale je to miesto, kde sú uložené druhopisy matrík. Je to miesto, ktoré naozaj vyzerá ako z Mena ruže od Umberta Eca. Staré cirkevné sídlo arcibiskupa. Majú tam fantastický archív a zároveň veľmi ochotných archivárov. Sú tam veľké, päťkilové knihy viazané v koži, kde sú uložené druhopisy z celého Liptova, Oravy, Spiša.
Tam sa človek naozaj cíti ako v stredoveku. Práve tam sa dajú nájsť veci, ktoré inde nie sú. Ako perličku spomeniem, že som tam našiel spis o Michalovi Dočolomanskom, ktorý sa narodil v Niedzici. Kedysi to bola slovenská obec, ale po druhej svetovej vojne bola pričlenená k Poľsku. To sú také zdroje, že človek musí vedieť presne, kde čo hľadať, aby sa dopátral k výsledku.
Sedem divov Spiša. Levoča a Kapitula ukrývajú sakrálne unikáty opradené legendami Čítajte Takže vy prídete do archívu, aby to nebolo hľadanie ihly v kope sena, tak musíte ísť s jasnými indíciami?
Určite áno. Také hobby pátranie si vie dovoliť človek, ktorý sa tomu nevenuje profesionálne. Tým, že mňa to živí, nemôžem povedať klientovi, že urobil som si cestu do Budapešti, ale nič som nenašiel. Kľúčové je, aby sme maximalizovali výsledok, mať vopred dohodnuté veci, čo hľadám, kde hľadám, vedieť čo najviac zúžiť terč, na ktorý strieľam. Aby som išiel na istotu a nemíňal neefektívne čas a zdroje.
Asi dostávate tú otázku často, ale kam najhlbšie v čase ste sa dopátrali?
Štandard je koniec 18. storočia, odkedy máme paušálne zachované matriky. Potom sú pekné výnimky, keď napríklad robím rodokmeň niekomu, kto je zo šľachtického rodu a povedzme o tom nevie. Napojím ho zrazu na rodokmeň, ktorý je veľmi dobre zachovaný, až do 13., 14. storočia, ale to sú naozaj výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Štandardne sú to tie matriky, a keď idem hlbšie, tak je to okolo roku 1700, čo už je úspech. Hlavný dôvod je ten, že staré matriky neobsahujú dostatok informácií, aby presne identifikovali človeka.
Môžeme nájsť troch Michalov Frankov narodených v roku 1800, ale vtedy je lepšie klientovi povedať, že toto som našiel, ale neviem to ďalej presne identifikovať, pretože tam nie je uvedený vek rodičov a podobne. Neviem s presnosťou určiť, že toto je váš správny predok. Je lepšie nechať to otvorené ako to nasilu tlačiť a dokresľovať.
Zľava Michal Rázus, Elaine Rusinko a Donald Warhol. S rodokmeňom Andyho Warhola. Rusinko z University Maryland skúma históriu slávneho rusínskeho umelca a jeho rodiny. (zdroj: FB/Slovak Ancestry)Obracajú sa na vás aj ľudia s nádejou či presvedčením, že majú modrú krv a vy ich musíte sklamať, že to tak nie je?
Skôr opačne, že sme našli u niekoho modrú krv, o ktorej netušil. Boli to ale skôr nižší zemania. Slovensko bolo špecifické tým, že podiel šľachty bol 5 až 10 percent, kým v takom Francúzsku je to zhruba jedno percento. Čiže tu naozaj každý, kto sa nejakým spôsobom o niečo pričinil, napríklad vojensky, mohol dostať šľachtický titul. Je aj taká pesnička: Ja som zeman, ja nič nemám. Niekedy sa zemania príliš neodlišovali od bežných ľudí väčším majetkom, ale mali titul.
Katarína Koščová zverejnila skladbu so silným politickým odkazom Čítajte Akým známym menám ste robili rodokmene?
Aktuálne vieme spracovať okolo päťdesiat väčších alebo menších rodokmeňov, pričom prevažnú časť rieši moja vynikajúca kolegyňa Janka Centková. Medzi ľuďmi, ktorým sme robili rodokmene, boli viaceré mená, zo sveta i zo Slovenska. Spomeniem moje dobré kamarátky Katku a Veroniku Koščovú. Alebo speváka Petra Stašáka. Stašákovci mali príjemnú rodinnú históriu, sú to Gorali.
Zostavoval som tiež jeden pozoruhodný rodokmeň zo sveta. Vivian Maier je americká fotografka, ktorá má korene v Modre. Celý život robila opatrovateľku a fotila si len pre seba. Nikto ju ako fotografku nepoznal. Zomrela bezdetná.
V Amerike to funguje tak, že môžete kúpiť niekoho pozostalosť zo skladu. To sa stalo aj v jej prípade. Kúpil to nejaký pán (John Maloof - pozn. red.), našiel jej negatívy, ktoré vyvolal a našiel kvalitné fotky, vďaka ktorým sa posmrtne stala ikonou fotografie.
Ozval sa mi právnik, ktorý hľadal jej dedičov kvôli autorským právam. Robili sme jej rodokmeň. Inak, v Modre bývala v dome, kde neskôr žil ďalší známy ilustrátor, takže fungovalo tam genius loci. Mala jedného brata, ktorý bol postihnutý a tiež zomrel bezdetný, v nejakom ústave. My sme s tým právnikom hľadali jej možných dedičov - skutočne sme aj našli. V Bratislave. Bolo to také, ako keď sa vám ozve nigérijský princ, že ste zdedili milióny dolárov.
Teraz im každý rok chodia tantiémy?
Mám pocit, že sa to stále rieši po právnej stránke.
Našli ste pri rodokmeňoch aj niečo, čo vás samého zaskočilo?
Páčia sa mi emigrantské príbehy. Môj obľúbený je, ako ma oslovila dievčina z Barbadosu, ktorá hľadala svojho otca. Tento príbeh bol netradičný, lebo štandardná matrica je taká, že to boli emigranti, ktorí odchádzali okolo roku 1900 a buď boli v Amerike baníci, alebo oceliari a ten príbeh už viete sledovať. No toto bolo nečakané.
Najprv mi rozpovedala o sebe a potom vysvetlila, prečo ho hľadá. Jej otec odišiel v roku 1968 z Československa, prešiel polku sveta. Cez Taliansko a Pennsylvániu sa dostal na Trinidad, kde si zobral nejakú Indku, s ktorou sa však rozišiel a následne tragicky zahynul pri autonehode.
Jeho dcéra o ňom prakticky nevedela nič, chcela ho nájsť. Vedela dve veci, že má na Slovensku dve tety, ktoré sa vydali a jeho priezvisko znelo česky. Nemal som žiadny záchytný bod, čo bolo celkom ťažké, ale mal som šťastie.
Priezvisko som identifikoval ako celkom zriedkavé na Slovensku, v Česku sa nevyskytovalo vôbec, tak som cez telefónny zoznam našiel ľudí, ktorým som sa ozval. Oni vedeli, o koho by mohlo ísť, navigovali ďalej a dali mi číslo na jeho sestru. Zavolal som jej a pani sa do telefónu rozplakala, lebo nevedela, že jej brat zomrel.
Potom mi vyrozprávala slovenskú časť príbehu, že on odišiel ako osemnásťročný do zahraničia. Mysleli si, že je na internáte v Košiciach, ale napísal im list, že už je preč. Dosť na tom, že okolo roku 2000 sa prestal ozývať a ona netušila, čo sa stalo. Nikto jej to nedal vedieť. Bolo to pre ňu šokujúce, na druhej strane ju potešilo, že neter chce nájsť jeho slovenskú rodinu. Čiže skončilo to čiastočným happyendom.
Bol to silný moment, lebo rodina bola rozdelená, šance neboli veľké, keďže som mal na začiatku málo informácií, no potom nám pani doplnila celý príbeh i staré fotky. Moja klientka z Karibiku zrazu videla svojho otca v oveľa lepšom svetle.
Keď to ide v Texase, musí to ísť aj na Slovensku. Ako zabrániť odlivu mozgov (rozhovor) Čítajte Kedy ste prišli na to, že sa budete profesionálne venovať genealógii?
Vždy ma to bavilo. Študoval som dejepis v Prešove. Bolo tam viacero impulzov. Tým prvým bolo naše priezvisko Rázus. Učili sme sa o spisovateľovi Martinovi Rázusovi, tak ma zaujímalo, či sme príbuzní.
Ste?
Sme. Vzdialenejší, ale pokrvní. Tá rodinná história bola pre mňa inšpirujúca, lebo veľa našich predkov boli pltníci na Váhu, ktorí splavovali drevo z Liptova do Budapešti. Veľa z nich sa aj utopilo, bol to tvrdý život.
Takže to bol jeden moment. Druhým boli moji prví klienti, rodina Seleckých, ktorá má korene v bardejovskej Dlhej Lúke. Bol to pekný príbeh, našli sme ich príbuzných, dodnes sme spolu v kontakte, na Slovensku už boli asi desaťkrát, bol som za nimi aj v Amerike. To bol impulz, ktorý najskôr definoval túto činnosť ako hobby a postupne sa to ako snehová guľa začalo nabaľovať.
Mladí Prešovčania vypratali z pivnice dve tony odpadu, vytvorili z nej výstavný priestor Čítajte Máte spätnú väzbu od bývalých klientov, napríklad, že sú stále v kontakte so slovenskými rodinnými vetvami?
Vo väčšine prípadov to zasvieti raz a zhasne, ale mám aj ľudí, ktorí tu už boli viackrát a naozaj udržiavajú vrelé vzťahy. Niekedy to prerastie až do takých rodinných väzieb, že si vymieňajú darčeky a robia veľké rodinné stretnutia. Nie je to až také zriedkavé. A je to pre mňa aj také zadosťučinenie. Policajti poznajú zlých ľudí, ja poznám tých dobrých.
Ešte sa vráťme k Rázusovi. Kam až siahajú vaše korene?
Legenda hovorí, že až do Grécka (úsmev). Lebo Rázus by mal po latinsky znamenať nepopísaný, čistý. Robil som si aj DNA test a mám tam aj balkánsku krv. Najstarší Rázus, ktorého som našiel, bol z roku 1690, ale nemám priamy dôkaz, že je to naša rodina. Priezvisko sa tu však v tomto čase už určite vyskytuje. Zároveň sa naše priezvisko vyskytuje v Maďarsku, Rumunsku i Moldavsku. Nie som si istý, či aj v tom Grécku, ale každopádne to nie je iba naše rýdzo slovenské meno.
Kto zo slávnych Rázusovcov z minulosti je vaša rodina?
Martin Rázus a Mária Rázusová-Martáková.
Robili ste aj znalca v nejakých kriminálnych prípadoch. O čo išlo?
Párkrát som robil pre políciu v Humennom. Bola tam obec, kde 80 percent obyvateľov malo rovnaké priezvisko a vzťahy boli zložité. Niekedy sa totiž stávalo, že Michal Rázus mal syna Michala Rázusa, žena zomrela a s druhou manželkou mal tiež syna Michala Rázusa...
Išlo o pozemky?
Áno. Boli tam nejasné pozemkové knihy a identifikácia, kto, čo, od koho dedí. V takých prípadoch je ľahké buď urobiť podvod, alebo aj v dobrej viere, že to bol predsa môj dedo, si niečo privlastniť. Ľahko tam dochádza k zámene postáv. Kopec ľudí, kopec detí a potrebujete sa z toho vymotať.
Vy ste mali určiť, ktorý je ten správny?
Presne tak. Potrebujete to rozuzliť a identifikovať ľudí, aby bolo vyšetrovateľovi jasné, kto je s kým rodina. Bola tam taká kuriozitka, že v rodine mali asi 17 detí. Prvá dcéra bola Mária, prežila a posledná bola tiež Mária, tiež žila. Ono častokrát sa stávalo, že ak dieťa zomrelo, rodičia dali rovnaké meno ďalšiemu potomkovi. V tomto prípade tu však boli dve Márie.
Zabudli medzitým ako sa volala prvá dcéra?
Buď zabudli, alebo im došli mená, neviem, čo mali za problém. Každopádne tam boli mätúce veci, deti z dvoch manželstiev, veľké komplikácie.
Ak je vulgárna vrchnosť, ulica musí zjemnieť, vraví textár, ktorému AI otvorila cestu k hudbe Čítajte Čo obnáša súdne znalectvo v tejto oblasti? Venujete sa mu ešte?
Na Slovensku nie je autorita, ktorá by vám dala pečiatku súdneho znalca v oblasti genealógie. Preto si ma prizvali ako súdneho znalca menovacím dekrétom.
Bolo by potrebné mať oficiálnych súdnych znalcov z genealógie, alebo je to dostatočne legislatívne ošetrené?
Neviem povedať, aký je po tom dopyt, lebo nerobím súdneho znalca často. No nebol to ojedinelý súdny spor, kde bolo potrebné takéto veci preukázať. Možno by to bolo dobré posunúť ďalej. Každopádne, genealógia má silný potenciál využitia v kriminalistike, a to pri prepojení s modernými postupmi s určením DNA.
Ako to funguje?
Pomôžem si príkladom z Ameriky, kde bol na základe prepojenia DNA a rodokmeňa identifikovaný sériový vrah z Kalifornie. Joseph DeAngelo, zvaný Golden State Serial Killer.
Keď si dáte test DNA a vložíte ho do počítača, viete zistiť, kto je s vami bratranec. Napríklad päťpercentný, s ktorým ste mali sedem generácií dozadu spoločného predka. A práve to využila polícia.
Ten vrah im unikal, ale čo mali, bola vzorka DNA, ktorú zobrali niektorej z obetí. Mali teda DNA profil, ale nevedeli, kto to je. Vďaka tomu, že jeho veľmi vzdialený bratranec si dal urobiť rodokmeň a mal to DNA, tak im zasvietila zhoda.
Išli teda do roku 1800, našli človeka, ktorý bol ich spoločný predok. Zistili, že v prvej generácii mal trebárs osem detí, v druhej pätnásť potomkov, v tretej päťdesiat, v štvrtej šesťsto... Takže sa dopátrali k nejakému číslu zo súčasnosti, povedzme tisíc potomkov.
Päťsto z nich vyškrtli, lebo išlo o ženy, zúžili to na Kaliforniu, takže ich už bolo nejakých tridsať, pridali ďalšie parametre a špecifikácie, až sa im okruh podozrivých zúžil na možno dvanásť ľudí. Po tých už mohli ísť. On potom ešte raz odhodil nejakú servítku z pizze a pri teste DNA sa už ukázala stopercentná zhoda. Po x rokoch ho takto chytili. Vďaka moderným technológiám, rozlúšteniu ľudského genómu a DNA, s prepojením na rodokmeň a genealógiu. V tom je obrovský potenciál.
Vo vláde máme nekompetentných ľudí, liečia si komplexy, vraví nová hiphopová ikona Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
