PREŠOV. Dlhé vlasy, brada, v ruke sviečka. Počas zhromaždenia k 35. výročiu Nežnej revolúcie v Prešove stál v prvom rade asi tisícčlenného davu. Nenápadný muž bol pritom jednou z hlavných postáv študentského hnutia a Nežnej revolúcie v Prešove.
Karel Fröhlich prišiel na prešovské zhromaždenie po 35 rokoch z českého Děčína. Jeho meno sa objavuje v takmer každom článku o prešovských udalostiach roku 1989, ale jeho príbeh poznali len zasvätení.
Na Fröhlichovu prítomnosť na zhromaždení upozornil z pódia Jozef Muránsky, jeden z členov študentského štrajkového výboru počas novembrových udalostí.
Pred dlhou cestou späť do Děčína sme sa s Karlom Fröhlichom stihli porozprávať. Jeho príbeh stojí za pozornosť.

Do Prešova cez Volgograd
„Študoval som ruštinu a zemepis na pedagogickej fakulte v Ústí nad Labem, kde som býval. V rámci štúdia ruštiny sa chodilo na polročnú stáž do Sovietskeho zväzu,“ začína svoje rozprávanie o tom, ako sa ocitol z druhého konca republiky v Prešove. Cez Volgograd. Na stáž tam posielali budúcich pedagógov ústecká i prešovská fakulta.
„Tam som sa zoznámil s jednou slečnou z prešovskej pedagogickej fakulty. 'Zaláskoval' som sa natoľko, že keď sme sa vrátili, tak som si vybehal možnosť prestúpiť sem do školy,“ hovorí o školskom roku 1988/89, keď bol tretiakom.
Ďalší rok už teda študoval v Prešove, čo mu pomohlo. Zmizol z dohľadu ústeckých eštebákov.
„Keď sme sa v januári vrátili zo stáže, tak sa podpisovalo Niekoľko viet. Samozrejme som to podpísal, čítali ma na Slobodnej Európe a moji vyšetrovatelia sa do mňa hneď pustili. Naraz som sa im stratil, nevedeli, kde som.“
V tom čase bol v Prešove. Po revolúcii mu potvrdil „jeho“ poručík, že ho nenechal, len ho skrátka nevedel nájsť.
Prešovská vysoká škola bola podľa Fröhlicha v tom čase „semenisko nových mladých boľševikov“. Ani v Ústí nad Labem to nebolo ružové, ale nemali tam také silné slovo ani zväzáci, ani komunistické kádre v radoch učiteľov. „Tam to nebolo také hrozné. Tu sa každý bál,“ spomína.

Bol medzi zmlátenými študentmi
V piatok 17. novembra 1989 sa vybral domov. „Keďže som bol napojený na tie čudné štruktúry, tak som vedel, čo, kde, ako a išiel som rovno do Prahy na Albertov. S krosnou na chrbte, mal som v nej veci z internátu na vypratie. S tým batohom som chodil celý večer. Stretol som tam tých svojich kamarátov, počúvali sme prejavy,“ ocitol sa v epicentre udalostí.
Schytal to tiež. „Ten útok bol hrozný. Našťastie som mal tú krosnu napchanú vecami, takže ona ma zastavila, aj keď tiež do mňa tĺkli.“
Keď prišiel domov, mama videla modriny na ramenách a nechcela veriť, že by na študentov takto zaútočili policajti.
Nasledoval víkend, ale začali presakovať informácie o tom, čo sa stalo na Národní třídě, kde študentskú demonštráciu potlačili.
V Prahe bol v tom čase aj Jozef Muránsky. „V tom čase sme boli na internáte, nebol som na tom zhromaždení,“ hovorí s tým, že správy o tom, čo sa udialo, sa šírili cez internátny rozhlas.
Na druhý deň, v sobotu, sa tam vybrali. „Manifestácie pokračovali ďalej, boli sme na Václaváku, všade bolo veľa policajtov, ale nedialo sa nič, represálie skončili.“
Do Prešova, už aj s kopou novín, do ktorých sa to medzičasom dostalo, sa Muránsky vrátil až vo štvrtok.

V Prešove sa nedialo nič
Fröhlich sa vrátil na internát v nedeľu. Spolužiakom hovoril, čo sa stalo v Prahe. „Veľa ľudí mi neverilo. V pondelok 20. novembra sa v Prešove nedialo vôbec nič.“
Prvé stretnutie na fakulte bolo až v stredu. „Na tej prvej schôdzi nás začali miestni zväzáci presviedčať, že v Prahe sa nič nestalo. Kamaráti, ktorým som o tom hovoril, mi vraveli, veď im to povedz,“ opisuje prvé chvíle po návrate do Prešova Fröhlich, ktorému počas rozprávania zazvoní telefón.
Ako zvonenie sa ozve hlasná replika z Pelíšok: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel“. Je z nej jasné, aký je jeho životný postoj...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári