PREŠOV. Ľudmila Pappová mala 26 rokov, keď v Plzni stretla partnera. Bol to jej prvý vážny vzťah. Po dvoch rokoch otehotnela. Keď sa to jej vtedajší partner dozvedel, v podstate ju vyhodil z domu. Chcela ostať v Čechách a porodiť dieťa tam, no napokon sa vrátila na Slovensko, kde sa začal, ako to sama nazýva, „kolotoč“ s bývaním.

Keďže sa nemala kam vrátiť, najprv v Prešove bývala so synom v detskom domove. S bývaním jej pomáhali prešovskí úradníci, tí ju neskôr presunuli do 70 kilometrov vzdialeného Tovarného.

„Najhoršie bolo, keď sme museli ísť nakúpiť,“ spomína na život v obci, ktorá má tisíc obyvateľov. V miestnych potravinách bolo všetko drahé, najbližší supermarket bol vo Vranove nad Topľou vzdialenom 12 kilometrov.

Vzala dieťa na ruky a išli do obchodu autobusom, pešo alebo stopom. „Keď človek nemá peniaze, musí sa nejako obracať,“ vysvetľuje Ľudmila. V tom čase jej bývalý partner na syna výživné neplatil.

Osamelí rodičia

Jej príbeh je ako učebnicový príklad toho, ako ľahko sa na Slovensku môže človek prepadnúť do chudoby. Stačí jeden toxický vzťah a roztočí sa špirála ustavičných presunov medzi sociálnymi zariadeniami, večného hľadania strechy nad hlavou a prepočítavania každého centu.

A v tejto situácii Ľudmila nie je sama – v riziku chudoby žilo v roku 2023 na Slovensku takmer 950-tisíc ľudí, ukazujú dáta Štatistického úradu. Od roku 2020 ich počet výrazne rastie.

„Počet osôb ohrozených príjmovou chudobou je dnes na historickom maxime," upozorňuje Daniel Gerbery z Katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Najzraniteľnejšie sú pritom jednorodičovské domácnosti – na Slovensku je ich viac než 380-tisíc a až 46 percent z nich je ohrozených chudobou. Presne ako Ľudmila.

Rozdiel v ohrození chudobou domácností bez detí a tými s deťmi je pritom na Slovensku jeden z najväčších v Európskej únii.

Chcela sa osamostatniť, no nevyšlo to

Keď mal syn dva roky a išiel do škôlky, zamestnala sa v obchodnom reťazci Lidl. Predtým dostávala príspevok od štátu 280 eur.

„Z toho sme fungovali. Mala som na plienky aj stravu. Za ubytovanie sme platili približne 50 eur,“ spomína. Popri práci v supermarkete si dokázala nájsť ešte ďalšiu – vypomáhala v hotelovej reštaurácii a občas aj ako chyžná.

Rozprávali sme sa so ženami, ktoré sa ocitli v ťažkej finančnej situácii. Zľava Juliána Fejková, Ľudmila Pappová a Renáta Verešpejová. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)

„Chcela som sa pozbierať na nohy, mať vlastné bývanie, ale to sa nikdy nestalo. Nestačilo to,“ hovorí Ľudmila.

Po čase si našla partnera, no vzápätí hovorí, že si len naivne myslela, že to už bude dobré. Po čase opäť otehotnela. Tentoraz s dvojičkami. Krátko na to, ako partnerovi oznámila, že je tehotná, odišiel. Bez slova.

„S úradmi som riešila, že deti nemajú určeného otca a nedostávam výživné,“ opisuje. V tom čase mala 31 rokov.

Spory s exmanželom

Finančnú neistotu, akú zažíva Ľudmila, pozná aj Renáta Verešpejová. Pred 12 rokmi mala vážnu nehodu. Pripravovala si čaj, keď plynový sporák vybuchol. Tri mesiace bola v kóme, učila sa odznova chodiť, rozprávať aj hýbať rukami.

Mala vtedy 27 rokov. Keď ju prepustili z nemocnice, nastúpila na invalidný dôchodok, na ktorom je doteraz.

Deti musela uživiť sama, bývalý manžel jej na ne neposielal výživné. Primali ho k tomu až právnici z Centra pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže pomocou súdnej exekúcie.

Sociologička Zuzana Kusá zo Slovenskej akadémie vied hovorí, že v takýchto prípadoch treba využiť existujúce možnosti sociálnej ochrany, ktoré síce nie sú veľké, ale sú.

„Je dôležité požiadať o určenie otcovstva a pri dieťati, ktoré má určeného otca a neplní si vyživovaciu povinnosť, požiadať o súdnu exekúciu a následne o náhradné výživné. To sa začína vyplácať už po podaní príslušnej žiadosti na súd.“

Na nájomný byt čakala 12 rokov

Ľudmilina finančná situácia sa ešte viac skomplikovala v roku 2017, keď sa jej narodili dvojičky. Keď s nimi bola na materskej, dostávala od štátu približne 540 eur.

„Mala som výdavky na škôlku pre staršieho syna, dvojčatám som potrebovala kúpiť plienky či sušené mlieko, na ktoré som mesačne minula sto eur.“

Zaobstarať musela aj oblečenie či kočík. Na otázku, ako všetky tieto výdavky zvládla, krčí plecami a hovorí: „Sama netuším.“

Stále však chcela zo sociálnych zariadení odísť, preto si podala žiadosť o mestský nájomný byt. Po 12 rokoch sa dočkala, v dvojizbovom byte na Sídlisku III v Prešove budú aktuálne dva roky.

„Je to maličký byt, žijeme tu štyria. Depozit sme platili za tri nájmy dopredu, čo bolo 600 eur.“ Keďže to bol vysoký výdavok, pomohla jej charitatívna organizácia Úsmev ako dar.

Najväčšia priorita je bývanie

V hypermarkete Tesco zarába Ľudmila 900-950 eur mesačne, podľa dĺžky zmien a víkendov. V mestskom byte platí mesačný nájom 350 eur, 40 eur zaplatí za elektrinu, 30 za internet a televíziu.

Na ostatné výdavky jej zostáva zhruba 500 eur. „Ušetriť neviem, ale nejako to vyjsť musí a stále vyjde," hovorí matka 12-ročného syna a sedemročných dvojčat.

Zmluvu v mestskom byte má len na tri roky. „Neviem, čo o tie tri roky bude, či tu budeme môcť bývať alebo pôjdeme preč.“ Táto neistota je pre ňu ťaživá, viackrát počas nášho rozhovoru spomína, že najväčšou prioritou pre ňu stále bolo vlastné bývanie a ideálne niečo väčšie.

„Známej sa podarilo kúpiť dom v Tulčíku, tiež na splátky. Mne však hypotéku nedajú.“ Od mamy pomoc žiadať nemôže, žije v Čechách a je na dôchodku. Ani od iných rodinných príbuzných si nevie predstaviť žiadať o finančnú pomoc.

Ako matke samoživiteľke jej ani na splátky nič nepredajú. Rozprávame sa napríklad o tom, čo by sa stalo, ak by sa jej pokazila chladnička.

„Už je na odchode, ale bude musieť vydržať,“ usmieva sa. „Prinajhoršom máme balkón, tak by som potraviny dala tam.“

Pre osamelých rodičov je jednou z najväčších výziev zabezpečiť pre seba a deti bývanie. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

Horšie však je, že potrebuje pre deti postele, ktoré polámali. V tom prípade na ne musí našetriť a deti musia počkať. Nečakané výdavky prišli aj po tom, ako šla s dvojčatami k očnému lekárovi.

„Na vstupnej prehliadke nám povedali, že majú zlý zrak. Prišli sme na to, že potrebujú silné dioptrie. Sklá bez zábrusu však stoja 300 eur.“ S výdavkom jej pomohla charitatívna organizácia.

Existenčný stres

Milan Kuruc z občianskeho združenia Pracujúca chudoba objasňuje, že finančné problémy, ktorým čelia jednorodičovské rodiny, spôsobujú existenčný stres nielen u rodiča, ale často sa prenáša aj na deti.

„Rodič musí skombinovať prácu aj rodičovstvo a stáva sa, že trpia i sociálnou izoláciou bez pomoci rodiny či priateľov,“ konštatuje.

Nečakaný výdavok, napríklad v podobe dioptrických okuliarov, pre nich môže znamenať vážnu finančnú krízu, pri ktorej musia znížiť výdavky na jedlo, oblečenie alebo iné základné potreby. „Pre jednorodiča bez finančnej rezervy takéto situácie často predstavujú voľbu medzi základnými potrebami a okamžitým riešením problému,“ hovorí Kuruc.

Na Slovensku nedokáže čeliť nečakanému výdavku vo výške aspoň 373 eur mesačne 26 percent populácie. Pri jednorodičoch je to až 58 percent.

Pre domácnosť môže byť náročný napríklad začiatok školského roka, kedy musia deťom zaplatiť učebnice či iné pomôcky. „Ak rodič hovorí, že takýmto výdavkom nedokáže čeliť, je to silná indikácia, že rozpočet je napätý na prasknutie,“ hovorí Gerbery.

Rodiny, ktoré žijú na hrane, si často nemôžu dovoliť kúpiť vhodný pár topánok alebo pravidelné jedlo s mäsom. Nazýva sa to materiálna deprivácia a je to jeden z aspektov chudoby. V roku 2023 sme boli v ukazovateli prvýkrát horší než je priemer Únie.

Nedoplatky za plyn a nákupy v Poľsku

Vyjsť každý mesiac s peniazmi má problém aj Renáta, aj keď žije s partnerom v Ľuboticiach pri Prešove. Má s ním 2,5-ročnú dcéru, s ktorou je na rodičovskej dovolenke.

Mesačne žije z približne 490 eur, teda z rodičovského príspevku a invalidného dôchodku. Ten poberá od nehody s plynom už 12 rokov.

Z predošlého manželstva má dve dcéry, jedna má 16 rokov, druhá 20. Partner pracuje v Záborskom v sklade na nočných zmenách. Doma hovorili aj o tom, že by si zohnal brigádu, aby si aspoň trochu privyrobil.

Ľudia, ktorí žijú v chudobe, volia rôzne stratégie ako ušetriť. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

Staršia dcéra musela ukončiť školu pred maturitou, pretože na tom neboli finančne dobre.

Náklady päťčlennej rodiny sú vysoké. Nájom platia 700 eur a inkaso 560 eur. V inkase je zahrnutá voda, elektrina a nedoplatok za plyn. V dome sú staré okná, ktoré majiteľ nechce vymeniť.

Lacnejšie bývanie by pre Renátinho partnera znamenalo dochádzanie do práce. Byt neprichádza do úvahy, keďže majú štyri psy, ktoré potrebujú záhradu.

Renáta priznáva, že počas nášho rozhovoru nemá v peňaženke ani euro. Invalidný dôchodok jej príde o dva týždne. Partner zarobí tisíc eur, no celú výplatu minie na bývanie, na ktoré prispieva aj Renáta.

Stravu nakupujú raz mesačne v Poľsku v Biedronke v Muszyne. „Je to tam lacné. Osminka masla tam stojí 80 centov,“ konštatuje Renáta. Na stravu finančne prispieva aj 20-ročná dcéra, ktorá pracuje v pekárni.

Jedlo dávajú do mrazničky, Renáta má vždy dopredu premyslené, čo budú jesť. „Vieme ušetriť aj inak, napríklad cestoviny vyrábam z múky, je to lacnejšie.“

Peniaze si musela požičať

Životná situácia sa nedávno zmenila aj Juliáne Fejkovej. Začiatkom októbra jej zomrel manžel. Od pandémie trpel psychickou chorobou. Z jeho dôchodku platila takmer všetko vrátane liečby.

Keď na začiatku októbra pochovávala muža, zavolal jej majiteľ bytu, v ktorom dlhé roky bývali, že ho musí predať. Pýtal sa, či má o kúpu bytu záujem.

„Bola to ďalšia rana. Je to ťažké, hypotéku mi nedajú. Mám len minimálny príjem a nemala som nikoho, kto by byt odkúpil alebo kto by mi s hypotékou pomohol,“ hovorí.

Napokon sa jej za krátky čas podarilo zohnať nové bývanie, no znova ide o komerčný prenájom. Dávala si žiadosť aj cez mesto Prešov o nájomný byt, ale je 97. v poradí.

Za nájom dvojizbového bytu teraz platí 500 eur. Peniaze na depozit si musela požičať, takisto na náhrobný kameň pre manžela.

Práca a starostlivosť o deti

Už keď bol manžel v rôznych psychiatrických zariadeniach, mala dve práce. Ráno pracuje v cukrárni, kde zarába minimálnu mzdu. Poobede od piatej upratuje na miestnej základnej škole.

Podľa Kuruca pracujú jednorodičia často na nízkopríjmových pozíciách, pretože nemajú čas na ďalšie vzdelanie či budovanie kariéry.

Juliánin mesačný príjem tvorí minimálna mzda z prvej práce, prídavky na deti vo výške 120 eur a v škole si dokáže privyrobiť približne 300 eur mesačne. Za nájom trojizbového bytu zaplatí 400 eur, výdavky má na stravu či oblečenie pre deti.

S príjmom Juliána vyjde, iba keď nemá žiadne nečakané výdavky. S niektorými vecami jej pomôže mestský úrad alebo organizácia Úsmev ako dar, napríklad s topánkami pre syna či školskými potrebami.

Rodiny, ktoré žijú na hrane, si často nemôžu dovoliť kúpiť vhodný pár topánok. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

„Stále sa však snažím vyjsť s peniazmi tak, aby som si nepožičiavala. Niekedy je to týždeň pred výplatou ťažké, človek má v peňaženke len niekoľko eur,“ opisuje.

Mnoho vecí si však dovoliť nemôže, napríklad opraviť dcérin počítač či kúpiť jej nový. „Určite ho bude na strednej škole potrebovať,“ opisuje.

Juliána hovorí, že zážitky ako kino ani neprichádzajú do úvahy. „Deťom niekedy poviem, nech idú, ale dcéra mi vždy povie, že bezo mňa nepôjdu,“ dodáva.

Obmedzenia pri práci

Renáta by sa chcela po skončení rodičovskej dovolenky zamestnať, ale nemôže mať sedavú prácu, keďže ju kvôli plastikám po nehode s plynom bolí chrbát.

Nemôže ani dlho stáť, pretože jej pred rokom zistili chronické ochorenie nôh, ktoré jej opúchajú. Chcela by pracovať ako upratovačka, pretože pri takej práci sa môže hýbať.

V rodine riešia nečakané výdavky sledovaním internetových stránok, kde ľudia darujú rôzne veci zadarmo. Takto sa dostala napríklad ku chladničke, oblečeniu či kočíku. Keď deti vyrástli, darovala ho ďalej.

Takisto spolupracujú s charitatívnymi organizáciami. Majú sponzora, ktorý im môže darovať veci. Renáta sa tak dostane k novej manželskej posteli.

V prípade, že deti ochorejú a potrebujú lieky, stane sa, že si musí peniaze požičať. Ak je to možné, požičia si od kamarátky. Pomôcť jej môže aj mama, ale Renáta má ešte dve sestry. Každá z nich má štyri deti, takte pomoc nie je samozrejmá.

Renáta na záver dodáva, že si v rodine „nevyskakujú“. Želá si hlavne to, aby boli zdraví.

Text je súčasťou mediálnej série Slovensko nie je krajina pre slabších. V nej sa podrobne venujeme jednotlivým skupinám ľudí, ktoré u nás ťahajú za kratší povraz. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, s podporou SlovakAid a Človeka v ohrození.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári