Tam, kde sa to všetko začalo, sa bude oslavovať. Prešovská kapela Chiki liki tu-a sa na slovenskej hudobnej scéne pohybuje nepretržite tri dekády. Za ten čas ju stihli zaregistrovať azda všetci, aj tí, ktorí alternatívnu hudbu obchádzajú. Ich hitovku Láska moje de si má v repertoári nejedna ľudová či svadbová kapela.

Na mieste, kde začínali, teda v sále PKO – Čierny orol v Prešove, bude na deň presne, teda 22. marca 2025, koncert k 30. výročiu. Medzi hosťami budú napríklad Michael Kocáb, Michal Kaščák, Braňo Jobus, Ali ibn Rachid, B.D.H.S. (formácia niekdajšieho trombonistu Chiki liki tu-a) či Raťafák Plachta. Koncert je už vypredaný.

Chiki liki tu-a (9 fotografií)

Hoci sa Chiki liki tu-a pohybujú v alternatívnych žánrových vodách, sú profesionáli. Hudba a veci s ňou spojené ich živia. Energie majú po tridsiatich rokoch neustáleho hrania rovnako veľa, ak nie viac, ako v divokých deväťdesiatych, keď vtrhli na scénu.

O troch desaťročiach hudobnej kariéry a jej zlomových momentoch sme sa pozhovárali s kapelníkom MARTINOM VIŠŇOVSKÝM, basgitaristom, spevákom , textárom, spoluautorom hudby, vydavateľom, manažérom a zakladateľom Chiki liki tu-a.

Keď ste pred 30 rokmi prvý raz vystúpili v PKO na Rockovej lige, mysleli ste si, že o 30 rokov budete na rovnakom mieste oslavovať výročie, pričom po celý čas budete činná kapela?

Určite nie, to si nemyslel nikto. My sme sa aj o tri mesiace nato rozišli a znovu sme začali až v septembri. Preto som aj ja dlho uznával až ten koncert s Mňágou ako štart kapely. Prvý koncert bol však už v marci, preto robíme výročný koncert už teraz.

Málokto si pamätá, že ste vtedy mali iné kostýmy. Nie potápačské okuliare, ale klaunovské nosy.

Hľadali sme sa. Tie kostýmy prešli transformáciou.

Potom ste tie typické kostýmy používali dlhé roky. Odložili ste ich až v roku 2019. Na výročie ich oprášite?

Vystúpime civilne. Každý ako chce. Neláka ma to ísť momentálne do kostýmu. Niekedy sa to možno stane, v rámci humoru, ale teraz nie.

Martin Višňovský pri svojom už odloženom a zarámovanom kostýme. (zdroj: Korzár/Michal Frank)

Z pôvodnej zostavy ste ostali sám, ale s bývalými členmi fungujete až na takej rodinnej báze a až tak veľa muzikantov sa za 30 rokov v Chiki liki tu-a nevymenilo...

To bolo aj zmyslom kapely, aby v nej bol okruh ľudí, nie úplne úzky, ktorí tvoria tú myšlienku. Nieže by to bolo zle, keby sa často menili muzikanti, ale osobne by som nezvládal, že by som vždy musel riešiť personálne otázky. Som rád za to, ako sa to vyvinulo. Raptor je ešte len siedmy oficiálny člen kapely.

Oficiálny. Napríklad Jaro Ďurček s vami absolvoval turné po Britských ostrovoch.

Záskoky sme mali. Aj za malého brata hral na bicie Ľubo Dvorščák, aj ďalšie záskoky boli, keď bolo treba v momente reagovať a nedalo sa to inak vymyslieť. No inak nás bolo sedem.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Chiki liki tu-a: Za rok a pol sme si splnili všetky úlohy Čítajte 

Vráťme sa do deväťdesiatok, na váš prvý koncert. Ten ročník Rockovej ligy, na ktorom ste debutovali, bol výnimočne v PKO, teda zrejme na najprestížnejšom mieste. Ako si naň spomínate?

Hneď som si spomenul na to, že sme mali šatňu, všetci pili víno a Edo Čabala (vtedy Apokalypsa, dnes podnikateľ v gastrosektore v Prahe - pozn. red.) sa ma opýtal, prečo nepijeme víno, či sa nebojíme ísť hrať. Vtedy som to nechápal. Aké víno? Veď zahráme a ideme domov. Boli sme veľmi mladí. Ja som hral basketbal, absolútne som nebol zapojený v rokenrolovom živote. Šokovalo ma to, prečo by som mal piť víno, keď idem hrať koncert. Teraz už je mi to jasné.

Keď máte teraz vystúpenia, potužujete sa nejakými nápojmi?

Málo. Chlapci vôbec, ja som v podstate jediný, kto udržuje družbu, ale tá je väčšinou po koncerte. V tomto veku sa už nedá veľmi s tým bojovať.

V tom čase sa každý z mladých ľudí snažil založiť kapelu alebo spraviť nejaký projekt. Aj Pipo s Maňasom prišli s tým, že majú kapelu. Ľudia od nej veľké očakávania nemali, napriek tomu potom Chiki liki tu-a v povedomí rýchlo rástli. Ako si spomínate na vtedajší muzikantský život v Prešove?

Presne takto. Cesta, ako sa zabaviť, bola založiť si kapelu. Staré, pokaličené nástroje sme podedili po našich predchodcoch, mali sme pospájkované aparatúry. Keď sme do toho vošli, pár mien tu bolo. Strecha, Zlý svet. To boli naši rovesníci a o nich sa hovorilo, že sú to tie známejšie kapely z amatérskych. Vpadli sme do toho, prijali nás, a už sa to viezlo. Rýchlo to išlo hore preto, že všetci sa rozpadávali. To bola naša výhoda. Preto sme sa veľmi rýchlo dostali až ku konfliktu s IMT Smile, lebo už nemali mať s kým konflikt, lebo sme boli jediná nerozpadnutá skupina, ktorá mala aspoň trošku nejakú víziu. Bolo jasné, že ku konfliktu dôjde.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Delňa praskala vo švíkoch. Tisíce ľudí prišli na IMT Smile Čítajte 

Môžeme sa pri tom pristaviť, aj keď z dnešnej optiky je to úsmevné. Navyše aj roky spolu s Mirom Táslerom spolupracujete na jeho festivale. No vtedy to bolo naozajstné, Ivan hovoril v knihe o sebe, že nemá rád Nocadeň z Košíc a Chiki liki tu-a.

Bolo to naozajstné, lebo jedna vec je, že sme boli mladí a druhá, že sme išli úplne opačným smerom. Oni striktne mierili do populárnej hudby, neváhali nad ničím. My sme zas išli po tom, čo sme si mysleli, že je po deväťdesiatych rokoch najdôležitejšie, a to sloboda v hudbe, že hocikto môže vytvoriť hocičo a nikto ho za to nebude stíhať. Mysleli sme si, že väčšina publika to takto chápe.

Chiki liki tu-a na Pohode 1999. (zdroj: archív Korzára)

Vám v začiatkoch pomohlo sa vykopať z Prešova aj to, že ste začali veľa koncertovať mimo východného Slovenska, však?

Prešov mal vtedy v rámci hudby neuveriteľnú konkurenciu. Keď ste boli v Prešove známejšou kapelou, tak to znamenalo, že keď ste prišli do hocijakého regiónu na Slovensku, tak ste rovno boli najslávnejšou kapelou. My sme to však netušili. Pozvali nás trebárs do Žiliny, tam sme zahrali a hneď to malo úspech. Odtiaľ nás stiahli do Trenčína a znovu to malo úspech.

Fakt to tak bolo? Veď kapely z Prešova vtedy za hranicami okresu nikto nepoznal.

Ani nás tam nikto nepoznal. Ale keď sme prišli na akciu, kde bolo štyri, päť kapiel z iných regiónov, tak nás si publikum najviac zapamätalo, že to sú nejakí poobliekaní šialenci. Takto sa to posúvalo, lebo koncertov bolo málo. Kluby takmer neexistovali. Skôr sa to robilo tak, že sa prenajal kulturák a tam sa nahnali kapely. Boli to jednorazovky. Keď niekto vtedy urobil za rok tridsať koncertov, tak to klobúk dolu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Fenomén slovenský Seattle skutočne existuje. Už dvadsať rokov Čítajte 

Hrali ste aj v Česku?

Hrali, ale nebolo to také, aké by mohlo byť. Mali sme smolu, že sme vznikli tesne po rozdelení, takže práve tam boli tie najhoršie prepojenia, išlo to od seba. Netrpeli sme na to len my. Presne o tom sme sa bavili nedávno s Vypsanou fiXou, že keby bola federácia, aj oni, aj my by sme mali ten prienik oveľa väčší. My sme vošli akurát do toho prázdna a to je škoda. Dnes je to už zas naspäť. Mladé kapely to majú v Česku opäť otvorené, funguje to.

A vy? Hrávate tam?

My už sme geriatria. Hrávame tam, jasné, ale už publikum nemáme ako chytiť. Potrebujete sa generačne uchytiť a potom to s vami generačne rastie. Pre zabehnutú kapelu je to ťažšie.

Martin Višňovský (11 fotografií)

Natočili ste prvé demo a krátko nato vyšla prvá naozajstná kazeta. Eponymný debut, ktorý ste si neskôr nazvali Nezaváraj Milan dvere. Bol to veľký zlom?

Bol. To demo sme nahrali v Prešove v rozhlase, ktorý už dnes nie je. Potom sme si našetrili peniaze, že nahráme všetky piesne na celý album a znovu sme to chceli nahrávať tu v Prešove. Ľubo Burgr (líder Ali ibn Rachid, dodnes činnej alternatívnej ikony, v ktorej hral aj Višňov starší brat - pozn. red.) mi vtedy povedal, že to je škoda, aby sme to nahrali tu, ale že máme ísť do Bratislavy do rozhlasu. Zvukár Ľubo Války to zmákne a vyjde nám to aj finančne. To bolo najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré sme vtedy urobili a bolo správne. To, že je nejaká kapela dva týždne v rozhlasáckom prostredí v Bratislave, sa tam veľmi rýchlo rozkríklo.

Pomohlo to promu?

Obrovsky. To pomohlo hneď. Nahrávky sa okamžite dostali k ľuďom, ktorí v Bratislave niečo robili s muzikou.

Neskôr album vyšiel v reedíciách, je aj na platformách a dodnes je veľmi počúvateľný.

Je zaujímavé, že to isté minule povedal Fili (Petr Fiala) z Mňágy, že keď nahrali svoju prvú platňu, ktorá je dnes mega cenená, bola albumom desaťročia (platňa Mňágy a Žďorp Made in Valmez vyhrala anketu DDDD - Deska desek deváté dekády – pozn. red.), tak vtedy si myslel, že keď ju niekomu pustí, bude to katastrofa. Ja som mal toto isté s našou kazetou.

Pred masteringom všetci išli do krčmy, ja som potme ležal na izbe a počúval si to z magnetofónu. Za tým som si pustil Bez ladu a skladu alebo Vidiek a hovoril som si, že to bude hanby. Ale to bol môj pocit, nie toho poslucháča. Preto som sa smial, keď to Fili minule spomenul, že to vnímal rovnako.

Pritom oni to vtedy nahrali v Audio Line štúdiu, malo to skvelý zvuk. No asi je to tak, podobne to dodnes má Whisky s prvým albumom Slobodnej Európy. Pritom je výborný, či už sa mu páči, alebo nie.

Lebo muzikant sa stále porovnáva s niekým, ale poslucháč, ktorý to počúva, to neporovnáva s ničím. Berie to tak, že je to nejaká nová originálna nahrávka a hotovo. Na to, aký sme mali vek a ako sme ovládali nástroje, je to super nahrávka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kedysi mali na Pohode divokú kartu. Teraz vystúpili na utajenom koncerte Čítajte 

Potom ste nahrali druhý album Budeš musel vlasy na blond prefarbil, ktorý už bol prepracovanejší.

Bola výhoda, že Maňas išiel na chvíľu do Ameriky a prišiel Ľubo. Chvíľu som s tým bojoval, lebo Ľubo hral vtedy s malým bratom v Kathegoris muflon. Nemali sme však na výber, lebo v lete sme mali hrať Revište a Pohodu. Ľubo sa teda naučil riffy po Maňasovi, išli sme a odohrali koncerty.

No mali sme predpripravené aj iné pesničky, takže sme úplne automaticky začali s Ľubom pripravovať ďalšie skladby a keď sa Maňas vrátil, doplnil zostavu a veľmi rýchlo sme mali zozbieraný materiál, ktorý sme chceli nahrať. Bol to veľký fukot, vedeli sme, že hneď musíme ísť točiť.

Vtedy Maťo Migaš otvoril štúdio. Kathegoris muflon tam robili nahrávku, chodil som tam s nimi a definitívne sme sa rozhodli, že aj my tam nahráme svoje veci. Netušili sme akurát, že to bude mať taký rýchly brejk, lebo tam bola Kristína.

Nestal sa z Kristíny hit až neskôr? Veď rádiá sa jej vôbec nechytili...

Nemali sme šancu byť hraní v centrálnych a západoslovenských rádiách. No prešovské Rádio Flash ju púšťalo nonstop.

Flashko púšťalo aj Tlustu tetu.

S Tlustou tetou sme dokonca vyhrali hitparádu. Ale Kristíny sa chytili, celá tá stará zostava, z ktorých väčšina neskôr prešla do Fun rádia, a vtedy to začalo naberať grády. Rovno sme urobili krst albumu a vypredali sme PKO. To bola bomba, tam sa to zlomilo. Neverili sme, že toľko ľudí môže prísť na náš koncert.

Vypredali ste PKO, mali ste hit – Kristínu, druhý album na kazete, ale stále ste nemali cédečko. Kompaktný disk, čo vtedy bol základ. Štvalo vás to?

Teraz je to už ináč, ale v tej dobe bola len výroba cédečka neuveriteľne drahá. Keď sme si prvé demo v roku 1997 chceli napáliť na cédečko, stálo to 700 korún. Za to sa dalo ísť na Šíravu na celý týždeň a toľko stálo jedno cédečko, ktoré pri poškriabaní nehralo. Napaľovačky boli drahé, výroba bola drahá, pri vtedajšej kurzovej mene slovenskej koruny. Preto sme o to bojovali. Mať cédečko, to by nám rozšírilo publikum, bola by to jazda. Vtedy to fungovalo tak, že ľudia si kupovali muziku.

Neskôr vám prvé dva albumy ako 2CD vydal na cédečku Mišo Kaščák.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári