PREŠOV. Behať začala po narodení detí, aby vypla hlavu. Chcela si vyskúšať dlhý beh, preto sa vybrala na preteky do Maďarska. Vyhrala a zistila, že práve dlhé trate ju bavia.
Je viacnásobnou slovenskou rekordérkou v ultrabehu na ceste. Maratóny sú pre ňu to, čo pre iných bežcov stometrová trať. Ani ich nepočíta, odbehla ich vyše sedemdesiat.
Večne vysmiata univerzitná profesorka Ivana Butoracová Šindleryová (44) z Prešova nezapadá do klasických škatuliek o bežcoch a bežkyniach. No stále zdôrazňuje, že je to len zábava.
V článku sa tiež dočítate:
- Prečo sú pre ňu maratóny banálne a aké má rekordy,
- aký je jej jedálniček a prečo jej neprekáža víno pred pretekmi,
- prečo nerieši strečing ani rozcvičku,
- čo ju odrádza od behu v lese,
- ako za mladi neznášala telesnú a športy,
- kedy jej môžu študenti tykať,
- prečo nechce sponzora,
- ako bežci podvádzajú na instagrame.
Maratóny už nepočíta
„Neviem, koľko mám víťazstiev. Naozaj si ich nerátam. To je ako keď sa niekto opýta, koľko mám maratónov. Fakt neviem. Nemám ich spočítané. Osemdesiat? Sedemdesiat určite, asi aj viac, fakt neviem,“ s úsmevom hovorí slovenská rekordérka v 6-hodinovom behu na ceste i päťdesiatke. V stovke je zatiaľ druhá.
„Fakt nemám čas behávať maratóny. Aj by som išla urobiť si osobák na nejaký maratón, no každý víkend som niekde na ultra, alebo regenerujem z ultra.“
Na maratónoch funguje ako vodič, keď sa snaží v tempe doviesť bežcov do cieľa za 3:30 alebo 3:15 hod.
Ivana Butoracová nikdy nebola športový talent, dnes beháva maratóny z pasie Čítajte Dvanásť hodín na atletickom ovále
K dosiahnutým rekordom pridala ďalší, na 12-hodinovke. Zabehla ju v slovenskom historickom výkone, keď za ten čas zabehla 125,5 kilometra. Oficiálne. V skutočnosti to bolo o takmer štyri kilometre viac, čo potvrdili jej hodinky, „stratili“ sa však pri predbiehaní bežcov.
Dejiskom pretekov bol 400-metrový atletický ovál v Nitre a každé tri hodiny sa menil smer.
„Najviac som sa bála toho, že to bude 'pakáreň' na hlavu. Lebo hodinové behy nie sú také, že idete z bodu A do bodu B a viete, koľko ešte treba odbehnúť. Hlava úplne ináč funguje,“ vraví.
Ako to prebieha taký ultrabeh, keď človek ide odbehnúť 80 - 100 kilometrov?
„Závisí to od toho, čo bežíte. Či je to trať, ktorú poznáte, už ste tam boli, viete, čo vás čaká, kde sú občerstvovačky, kde treba spomaliť, zrýchliť, kde vás čaká kopec tiahly a kde skôr strmšie stúpanie, alebo je to úplne nová trať, ktorú nepoznáte a v tom najhoršom prípade ešte máte o nej nie úplne presné informácie. Behala som osemdesiatku v Maďarsku. Povedali mi, že je to úplne super, rovina po asfaltke. Takmer polovica, teda štyridsať kilometrov, sa bežalo cez polia, myslela som, že tam zomriem. Bez vody so sebou, v takom teréne, v teple.“
Dvanásťhodinovka na tartane zas mala výhodu, že sa nemusela pozerať pod nohy a dávať pozor, lebo tam neboli kamienky ani výmole, ako to obvykle na cestných pretekoch býva.
Išla si len zabehať
Jej cesta k dlhým behom bola zaujímavá. Začala s tým pri dvoch malých dcérach, keď chcela vypnúť. Išla si zabehať, bez mobilu, bez všetkého, a fungovalo to. Dodnes pri behu nepočúva hudbu, ani si neberie mobil.
„Išla som behať raz, druhý raz, tretí raz. Zistila som, že mi to nevadí, nohy to zvládajú a začala som behať,“ opisuje Butoracová Šindleryová svoje začiatky. Zakrátko začala behávať súťažne.
„Spojili sme sa s bežcami zo športového klubu Vyšná Šebastová, s ktorými trénoval manžel Dušan, keď sa pripravoval na maratón. Keď išli dvacku, išla som dvacku, keď tridsať, išla som tridsať. Prišla som na to, že mi to vyhovuje viac, než behať krátke behy. Na hodinu sa to nieže neoplatí, za mňa každý beh je super, aj ten 20-minútový, ale ani si neoddýchnem,“ smeje sa.
Na maratón sa najprv prihlásila na polovičnú trať.
„Začala som behať za košický klub TJ Obalservis s trénerom Pavlom Madárom, ktorý ma veľa naučil. Vtedy to bolo cielene nastaviť sa na pretekanie a zrýchľovanie. Všetko išlo super, len sa to nazbieralo a začal sa kolotoč – zranenie, regenerácia, zranenie, regenerácia. Tak som si povedala, že takto to fungovať nebude pri práci a malých deťoch, nie je to pre mňa. A nikdy som sa nevidela v takých súťažiach, že rýchlo poďme dať desiatku za 35 minút. Vždy som chcela behávať maratóny. A ultra. S Palim sme doteraz v kontakte, ak si potrebujem niečo odkonzultovať, aj keď on sa len usmeje, že už všetko viem.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
