PREŠOV. Bol ministrom a blízkym spolupracovníkom prezidenta Edvarda Beneša i generála Heliodora Píku. Ako diplomat sa stretával s Winstonom Churchillom či Charlesom de Gaulleom.
Z chudobných pomerov dedinky pri Mukačeve sa Pavel Cibere vypracoval na špičkového európskeho politika a diplomata. Namiesto ocenenia sa dočkal perzekúcií zo strany KGB. Aj jeho vlastná rodina o ňom hovorila len šeptom.
Príbeh rusínskeho politika, ktorý patril medzi zástancov Československej republiky, sa skončil na mieste, kde sa začal. Zomrel opustený v Mukačeve, ktoré už v tom čase bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.
Zabudnutý Pavel Cibere sa vracia do verejnej pamäti. Pri príležitosti 115. výročia narodenia pripravilo o ňom diskusiu SNM - Múzeum rusínskej kultúry v Prešove, ktorej sa okrem iných zúčastnili aj jeho príbuzní.
Osud americkej špiónky je spätý s východom. Zabili jej sestru, prenasledovali rodinu Čítajte Nezlomnosť a principiálnosť
„Pre mňa bol Pavel Cibere príkladom nezlomnosti, sily ducha a odvahy. Mal vlastný, principiálny pohľad na svet. Dokázal obetovať kariéru, nezaujímal sa o materiálne výdobytky. To ma najviac zaujalo, jeho nezlomnosť a principiálnosť. Tiež chcem byť takým človekom,“ povedal jeho praprasynovec Mark Tančinec, študent univerzity v Užhorode.
O svojom kedysi slávnom prastrýkovi robil odbornú prácu. „Zistil som počas bádania, že sa ako diplomat stretával s de Gaulleom i s Churchillom. Ten mu počas exilovej vlády ponúkal aj štátne funkcie,“ podotkol mladý študent, ktorý chce byť lekárom, no nevylučuje, že by sa popritom mohol dať aj na politiku ako jeho predok.
Mark Tančinec. (zdroj: Korzár/Michal Frank)V rodine o ňom hovorili až po smrti
„Všetci sme o ňom vedeli. Avšak žili sme v totalitnom režime. Preto rodičia, aby ochránili svoje deti, o ňom radšej nehovorili,“ hovoril Markov dedo Michal Tančinec, ktorého mama bola sestrou Pavla Cibereho.
„Deti mohli spôsobiť celej rodine problémy, mohli prehovoriť v škole, mohli prehovoriť na pionierskej schôdzi či na komsomoľskom stretnutí. Preto sa rodičia snažili deti chrániť. Až keď zomrel, po pohrebe nám povedali, kto to vlastne Pavel Cibere bol.“
Jeho synovec sám ho síce osobne zažil, ale len ako malý chlapec. A potom v Mukačeve na pohrebe, v roku 1979.
„Prišiel som, videl som človeka v truhle. Až vtedy o ňom začali ľudia hovoriť, že by si zaslúžil po sebe nazvať ulicu alebo školu, prípadne aspoň bustu,“ povedal o Ciberem, ktorého po vojne prezident Beneš volal do Československa, ale on ostal v Mukačeve.
„Žil v zastrčenom jednoizbovom byte. Bol chorý, ale nikomu sa nesťažoval. Niesol svoj kríž. Vedel, čo sú jeho princípy, a tých sa držal,“ povedal Michal Tančinec a s hrdosťou dodal, že rodinné gény sa prejavujú aj u jeho potomkov.
Dcéra Tatiana, ktorá sa aktívne zúčastňuje rusínskeho diania, tiež prišla do Prešova a spomínaný vnuk Mark vystúpil s prednáškou.
Historik: Vymazali ho z pamäti
„Bol to jeden z mála predstaviteľov Rusínov, ktorý zostal napriek všetkým peripetiám od roku 1938 na pozíciách verných Československu,“ povedal o Ciberem Stanislav Konečný, emeritný historik Slovenskej akadémie vied.
Čím bol Cibere výnimočný a prečo sa naňho zabudlo?
Babku a pratetu vyhodili zo školy pre židovský pôvod, ďalších jej príbuzných fašisti zavraždili Čítajte „Celé komunistické obdobie sa na západný odboj zabúdalo. A najmä preto, že bol po celý čas verný Benešovi,“ odvetil Konečný.
„Keď aj bol na území Sovietskeho zväzu, skôr bol v konflikte. Veľmi dobre spolupracoval s generálom Heliodorom Píkom, ktorý je známym odporcom podriaďovania sa politike Sovietskeho zväzu. Tým pádom sa úplne z histórie vymazal.“
Z chudobného chlapca minister
Pavel Cibere zomrel 28. júla 1979. Narodil sa pravdepodobne (pramene sa líšia) 5. 5. 1910, teda pred 115 rokmi. Pochádzal z chudobných pomerov, z početnej roľníckej rodiny. Narodil sa v obci Zaluž v dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, neďaleko Mukačeva.
Jeho rodná reč bola rusínčina. V škole sa naučil po maďarsky. Potom navštevoval reálne gymnázium v Mukačeve, na ktorom sa hovorilo aj po česky, postupne sa naučil ďalšie jazyky. Jeho starší brat Fedor presvedčil otca, aby dal Pavla študovať, finančne ho podporoval a Pavel Cibere vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe.
„Ako doktor práv po anexii Podkarpatskej Rusi Maďarskom ušiel do Francúzska, kde bol pár mesiacov tlačovým tajomníkom československého veľvyslanectva v Paríži a po obsadení Francúzska hitlerovským Nemeckom odišiel s československou politickou emigráciou do Londýna, kde ho prezident Beneš vymenoval za ministra bez kresla Štátnej rady Československa, v praxi za ministra československej exilovej vlády pre veci Podkarpatskej Rusi,“ opísala Ľuba Kráľová, riaditeľka SNM - Múzea rusínskej kultúry v Prešove Cibereho osud.
Vo Francúzsku, kde sa dostal cez Juhosláviu, pomáhal mobilizovať Rusínov do novovytvorenej československej divízie. Publikoval články v časopise Report, v ktorých kritizoval vtedajší maďarský režim na „jeho“ Podkarpatskej Rusi.
„Po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom 22. 6. 1941 odchádza ako člen exilovej vlády do Moskvy, kde spolupracuje s československou vojenskou misiou v Sovietskom zväze pod vedením vtedy plukovníka, neskôr generála Heliodora Píku. Spoločne sa zaslúžili o vyslobodenie stoviek Čechov a Slovákov, a v prípade Cibereho najmä tisícov Rusínov zo sovietskych gulagov. Po vyslobodení z gulagov mohli na sovietskom území, v Buzuluku, od roku 1942 do roku 1943 vstupovať do 1. čsl. armádneho zboru plukovníka, neskôr generála Ludvíka Svobodu. Mnohí z nich položili svoje životy pri oslobodzovaní územia Sovietskeho zväzu a Československa spod nemeckej nadvlády,“ konštatovala Kráľová.
Pavel Cibere. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Rusínsky Mníchov znášal ťažko
Jeho povojnový osud bol trpký. Vždy chcel žiť na Zakarpatí, ale v rámci Československa. Táto oblasť však pripadla Sovietskemu zväzu.
„Rusínsky Mníchov. Ľudovo sa takto hovorilo rozhodnutiu o pripojení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu. Isteže to nie je presné, pretože v Mníchove rozhodovali cudzie mocnosti o odstúpení časti územia Československa bez zástupcov Československa. Pri tomto odstúpení bolo Československo, aj keď tiež bolo do istej miery vynútené,“ opísal danú dobu historik Stanislav Konečný.
Už predtým bolo toto územie šesť rokov súčasťou Maďarska. Aj preto si na to obyvatelia rýchlejšie zvykli.
Netreba veriť všetkému, čo ktosi zverejní, vraví prezidentkin poradca. Jemu naleteli mnohí Čítajte „Už v decembri 1943 bola podpísaná zmluva o priateľstve. Samotný Beneš mal traumu zo zrady Anglicka a Francúzska, preto si chcel poistiť Sovietsky zväz ako budúceho spojenca. Stalin podporil odsun nemeckého a maďarského obyvateľstva z Československa, preto musel byť ústretový. V každom prípade sa o pohltení Podkarpatskej Rusi rozhodlo už skôr. Dá sa povedať, že od Petra Veľkého sa snažilo Rusko dostať za Karpaty,“ povedal Konečný.
Prečo? „Keď ste za Karpatmi, máte pred sebou celú Európu. Nikomu sa to nepodarilo, ani Petrovi Veľkému, ani Suvorovovi, až Stalinovi. Beneš ani Stalin nechceli, aby sa o tom rokovalo na medzinárodnom fóre, iba bilaterárne. Takže Beneš bol s odstúpením časti štátu uzrozumený. Ako to znášal vnútorne, to nevieme posúdiť. Zmluva bola podpísaná 29. júna 1945 v Moskve,“ doplnil.
A na margo Pavla Cibereho dodal: „Vyznačoval sa najmä lojalitou k Československu a Československej republike ako štátu. Bral to vážne. Prirovnal by som ho zo slovenských diplomatov k Štefanovi Osuskému.“
Skončil v gulagu
Vrátiť meno Pavel Cibere do verejného priestoru pomáha aj Kráľová. Opísala nielen jeho vzostup z chudobných pomerov medzi európsku politickú špičku, ale aj jeho pád.
Väznený bol najprv v Lefortovskej väznici v Moskve, kde ho viac ako tri roky zadržiavali a vypočúvali. Odtiaľ ho v roku 1952 poslali do osobitného tábora s mimoriadne tvrdým režimom pre politických väzňov do Dubravského tábora v Mordovskej sovietskej republike.
„Odkiaľ sa dostal aj preto, lebo po Stalinovej smrti neprestal písať listy sovietskemu politickému vedeniu, kým ho odtiaľ neprepustili domov,“ uviedla Kráľová.
Zatknutie Pavla Cibereho (10. 9. 1947) a záver správy KGB o prepustení (5. 7. 1956). (zdroj: archív)Ešte pred uväznením v roku 1947, po rezignácii zo Štátnej československej rady, teda z exilovej Benešovej vlády, krátko učil a zakladal Užhorodskú štátnu univerzitu. Po návrate zo sibírskeho gulagu, kam sa dostal ako „britský špión“, sa vrátil najprv do Charkova, kde učil históriu a angličtinu. Mimochodom, ovládal osem jazykov.
Netrvalo to dlho, po dvoch týždňoch ho vyhodili.
„Potom až do penzie mal len príležitostné práce, učil na rôznych základných a stredných školách Mukačevského a Vinohradského okresu a na dôchodok sa vrátil do Mukačeva, kde písal svoje memoáre. V úplnej samote a bez akejkoľvek pomoci zomrel zabudnutý v jednoizbovom, takmer prázdnom štátnom byte v Mukačeve,“ poznamenala Kráľová.
Komu koluje modrá krv? Na Slovensku žilo veľa šľachticov, no väčšinou to boli chudobní zemania Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
