PREŠOV. Budova Divadla Jonáša Záborského (DJZ) patrí k ikonám Prešova. Málokto si pritom uvedomuje, že v meste nemuselo byť. Za prvej Československej republiky bolo divadlo len v Košiciach. V Prešove vzniklo v čase, keď sa stali Košice po Viedenskej arbitráži súčasťou Maďarska, počas 2. svetovej vojny.
Prešov sa vtedy začal rozvíjať, mnohé činnosti boli presunuté z Košíc práve sem. V meste však chýbalo divadlo a aj keď to bolo vo vojnových časoch, predstavitelia slovenského štátu mali snahu povzbudzovať v meste kultúru. Často cez ňu k ľuďom prenášali aj propagandu.
V Prešove tak vzniklo divadlo, ktoré bolo najprv na družstevnej báze a po vojne sa skôr čakalo, že zanikne. „Nebol záujem živiť dve divadlá tak blízko seba, teda v Prešove aj v Košiciach,“ opisuje historické udalosti riaditeľ Divadla Jonáša Záborského Ján Hanzo.
Divadlo si postupne vybudovalo veľkú popularitu, z ktorej čerpá približne 80 rokov. Zaujímavosťou je aj to, že ikonická nová budova je prvá divadelná budova postavená po druhej svetovej vojne.
„Prešov bol prvým mestom, v ktorom postavili divadelnú budovu. Nasledovala Nitra, kde vychádzali z podobných návrhov. Po roku 2000 dokončili budovu národného divadla v Bratislave,“ vymenúva riaditeľ Hanzo.
Zvykom skôr bolo, že divadlá fungovali v adaptovaných priestoroch, napríklad v prerobených kinosálach. V Prešove však bolo divadelné zázemie silné. „Boli tu ľudia, ktorým na divadle záležalo, aj keď im často nepriali mocní,“ opisuje riaditeľ.
Divadlo Jonáša Záborského bolo stále ľudové, neuzatváralo sa do seba. „Chcelo spájať. Preto prežilo a vybudovalo si divácku obec.“
Ján Hanzo, riaditeľ Divadla Jonáša Záborského. Divadlo funguje nepretržite
Ak sa dnes pozriete na program DJZ, môže sa stať, že vstupenky na vybrané podujatie nekúpite, pretože bude vypredané. Týka sa to najmä novo uvedených predstavení.
Vypredané hry sú podľa riaditeľa dôkazom záujmu ľudí o divadlo. Do Prešova chodia za divadelnou kultúrou aj diváci zo vzdialenejšieho okolia, napríklad Popradu, Kráľovského Chlmca či Michaloviec. Divadlo totiž nie je v mestách samozrejmosťou a trvá roky vybudovať ho.
Za dlhodobým záujmom ľudí o divadlo v Prešove je podľa riaditeľa aj niečo iné. „Diváci vidia, že mesto Prešov nemá nič dlhodobo systematické okrem PKO. Veci tu vznikajú a zanikajú. Nie je tu napríklad žiadne mestské umelecké profesionálne teleso,“ opisuje Hanzo.
Systematicky v Prešove funguje len Divadlo Jonáša Záborského a iné kultúrne organizácie Prešovského samosprávneho kraja. „Ľudia majú stále istotu, že sa u nás hrá a má to svoju stabilnú kvalitu,“ tvrdí riaditeľ.
Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove. (zdroj: Vlastimil Slávik)Krásne a tak odlišné
Robiť divadlo s úspechom je jednou veľkou vedeckou disciplínou. „Chcete, aby bolo pre všetkých, no zároveň chcete do divadla dostať aj intelektuálne náročnejšie predstavenia,“ opisuje Hanzo.
Repertoár tvoria aj rok a pol dopredu. Napríklad už teraz vedia o muzikáli, ktorý budú hrať na jeseň 2026. O tom však zatiaľ riaditeľ nehovorí. V pláne je najprv v novembri tohto roku premiéra muzikálu Evita a ešte predtým v máji dráma Plechový bubienok.
„Sú to krásne hry a diametrálne odlišné. Sú opačnými stranami jednej mince,“ hovorí Hanzo.
Plechový bubienok je malé, komorné, emocionálne a režijne veľmi nekonvenčné predstavenie. Na druhej strane je Evita veľký muzikál, s množstvom hercov, hudbou, spevom a tancom.
„Na jednej strane je téma pre väčšinového diváka neznáma, na druhej strane známy muzikál podporený filmovým prevedením,“ vysvetľuje riaditeľ.
Divadlo Jonáša Záborského má stále v repertoári desať až 14 predstavení. „Je to dosť, ale keď chodíte do divadla často, môže sa to zdať málo,“ vysvetľuje Hanzo. Najpopulárnejším predstavením je komédia Zbabraná hra, ktorá je na repertoári od roku 2019 s dvojročnou prestávkou počas pandémie covidu.
Hra bude mať 125. reprízu a diváci na ňu stále chodia. „A stále sa smejú. Je to britský humor, ktorý nemusí sadnúť každému, ale diváci to zobrali s pochopením,“ hovorí Hanzo.
Komédie sú všeobecne divácky vďačný žáner. Riaditeľ hovorí, že aj zbabraná komédia bude vždy divácky úspešnejšia ako kvalitná dráma. Vyplýva to z toho, ako ľudia chápu divadlo. „Buď ho berú ako voľnočasovú aktivitu alebo ako intelektuálny výkon.“
Predstavením, ktoré mixuje tieto dva aspekty dokopy je napríklad hra Tri ženy pod orechom, čo môže byť aj za jej úspechom. Pri hre sa divák zabaví, no príjme aj silné emócie a posolstvo. Sú však diváci, ktorí si chcú v divadle len oddýchnuť.
„Aj to je v poriadku. Ak sa prelomí bariéra, kúpia si vstupenky a naša hra ich osloví, tak sme v nich možno otvorili iný pohľad na divadlo a skúsia niečo iné. Ak iný žáner nepríjmu a vždy budú chodiť na komédie, nevadí, dôležité je, že sa divadlo stalo súčasťou ich života, že ho potrebujú a pomáha im,“ konštatuje Hanzo.
Najpopulárnejší žáner
V súčasnosti už majú v DJZ dramaturgický plán na celý tento rok a polovicu budúceho roka. Musia ho vytvoriť s dostatočným predstihom, aby poznali dramatickú štruktúru a mohli zmluvne zabezpečiť autorské práva na predstavenia, čo nie je úplne jednoduché.
„Sme malý trh, pre veľké produkcie nezaujímavý. Dávajú nám autorské práva, lebo sme vytrvalí,“ konštatuje riaditeľ. Producenti na DJZ pozerajú v oveľa širšom meradle – pre nich sú blízke mestá ako Budapešť alebo Krakow a v tomto priestore sa divadlo v Prešove stráca.
„Napriek tomu sa nám to darí,“ hovorí Hanzo. Divadlo má za sebou aj dlhú šnúru pôvodných muzikálov, od Františka z Assisi, Márie Antoinetty, Quo vadis, Sherlocka Holmesa, Jany z Arku až po Nikolu Šuhaja.
„Uvádzali sme ich vždy v prvej slovenskej premiére, boli napísané pre nás. Teraz máme obdobie áčkových muzikálov,“ hovorí Hanzo.
A práve to je najpopulárnejší žáner aj medzi divákmi. Muzikál prechádza všetkými vrstvami - sociálnymi, vekovými, vzdelanostnými. V súčasnosti môžu diváci vidieť v DJZ predstavenie Chicago.
„Muzikál je komplexné dielo. Spája všetky divadelné prvky. Práve tu vzniká ešte niečo emocionálne a vizuálne silnejšie ako pri bežnej činohre a to vďaka spojeniu slova, hudby, spevu a tanca. Je v ňom veľa vnemov, divákov osloví komplexne. Majú pocit, že sú v inom, pestrejšom svete.“
Predstavenie Plechový bubienok, ktoré bude mať premiéru. (zdroj: DJZ)Pocit stotožnenia
Do repertoáru sa stále snažia zaradiť aj hru s politickým, spoločenským a aktuálnym odkazom. V súčasnosti sú takými inscenáciami Škola diktátorov aj Plechový bubienok.
Úlohou repertoárového regionálneho divadla podľa riaditeľa nie je len robiť z divadelne kultivovaných divákov ešte kultivovanejších. „Potrebujeme osloviť aj divákov, ktorí divadelnú poetiku nepoznajú. Ich život nebol kultivovaný divadlom ale skôr filmom, televíziou, seriálmi.“
Ak im dá divadlo šancu stotožniť sa s postavami, hrou a dejom, možno im otvorí priestor aj pre ďalšie hry rôznych žánrov. Takouto je napríklad česká komédia Svetáci. „Chceli sme, aby bolo predstavenie blízke divákom a hra im dala pocit istého, nie veľmi zložitého, stotožnenia,“ hovorí Hanzo.
Svetáci nastoľujú dôležitú tému - môže aj jednoduchý človek spraviť niečo, čo ho posunie po spoločenskom rebríčku?
„Nemáme tu denne takýchto ľudí? A nie sú tu denne ľudia, ktorí do divadla ani nevstúpia? Prečo im tie dvere neotvoriť? Podľa odozvy a toho, ako sa predstavenie predáva, sa to podarilo,“ myslí si Hanzo.
Predstavenie Plechový bubienok, ktoré bude mať premiéru. (zdroj: DJZ)Kultúrny a spoločenský priestor
V divadle odohrajú ročne približne 200 predstavení a ďalších sto, ktoré spoluorganizujú alebo hostia. Ide napríklad o vystúpenia folklórnych súborov. „S Veľkou scénou sme už aj kultúrny a spoločenský priestor. Divadlo žije, ale nielen divadelným obsahom. Je to dobré, ľudia si na to zvykli,“ konštatuje riaditeľ.
Finančné zdroje má divadlo od Prešovského samosprávneho kraja, niekoľkých sponzorov a Fondu na podporu umenia.
Financie sú limitujúci faktor najmä v prípade, ak by chceli v divadle posilniť vlastnú tvorbu. „Znamenalo by to viac premiér a rôznorodých žánrov,“ hovorí Hanzo. Niekedy totiž dostáva otázky, prečo nehrajú konkrétny typ predstavenia.
Na predstavenie komornej hry s malým počtom divákov divadlo potrebuje peniaze na tvorbu, pretože návratnosť zo vstupného je nemožná. Limitujúci je aj počet zamestnancov.
„Pri súčasnom stave nedokážeme odohrať väčší počet predstavení za mesiac a doplácajú na to predstavenia pre menší počet divákov, pretože naše vlastné príjmy z divadelnej činnosti a prenájmov zohrávajú pri financovaní divadla výraznú úlohu.“
Hanzo konštatuje, že z umeleckého hľadiska by si vedeli predstaviť pestrejšie a aj divácky náročnejšie predstavenia. „Keď však hovoríme o prevádzke, museli by sme to vedieť finančne pokryť. Je to aj odpoveď na otázku, prečo niektoré veci divadlo nerobí. Jednoducho nemôžeme v DJZ robiť všetko.“
Otázkou podľa neho je, či má zmysel dostať každý profesionálny divadelný počin pod jednu strechu, do jednej inštitúcie a jedného zriaďovateľa. Symbióza s Divadlom Alexandra Duchnoviča je dobrým príkladom ako prispieť k divadelnej pestrosti.
„Divadlo potrebuje slobodu v tvorbe, ale aj rôznorodosť financovania a organizovania. Jedine tak vznikne tvorivé prostredie, ktoré prinesie pestrosť pre divákov. Divadlo Jonáša Záborského sa o to snaží a tvorí už 80 rokov, niekedy lepšie, niekedy horšie, ale vždy s podporou verných divákov,“ uzatvára riaditeľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
