Hoci ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú (nominantku SNS) by na Pohode nečakal nikto, jej menovkyňa na tento festival chodieva pravidelne už dlhé roky. Pracuje v Slovenskom rozhlase a venuje sa kultúre.
Pochádza z liahne už neexistujúceho prešovského Rádia Flash, v ktorom vysielala ešte pod dievčenským menom Martina Greňová (pochádza zo známej hádzanárskej rodiny) spolu s kolegyňami a kolegami, ktorí sú dnes známi na celom Slovensku.
Bol by hriech nespraviť na Pohode rozhovor s MARTINOU ŠIMKOVIČOVOU, ktorá zďaleka nie je zaujímavá len momentálne rezonujúcim menom, ale aj svojou dlhoročnou prácou kultúrnej redaktorky, ktorej hlas pozná najmä anglicky hovoriace auditórium.
V rozhovore pre Korzár hovorila nielen o svojom mene a svojej práci, ale aj o začiatkoch vo „Flešku“. Z festivalu sa presunula priamo do rodného Prešova, kde išla nakrúcať jeden diel televízneho dokumentu.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- S akými reakciami na svoje meno sa stretáva,
- čo hovorí na vedenie rezortu kultúry,
- kto bol najlepší minister,
- čo hovoria zahraniční návštevníci na Pohodu,
- ako si spomína na Rádio Flash,
- prečo odišla do cudziny a ako sa dostala do Slovenského rozhlasu,
- kde sa objaví prešovský Hollywood.
Martina Šimkovičová na Pohode. Stretávate sa s nejakými reakciami na svoje meno, keď sa navyše venujete kultúre?
Keď niekomu poviem v priamom kontakte, že sa volám Martina Šimkovičová, tak sa začne smiať a pýta sa, či vážne. Stretávam sa však aj s tým, a to je jediná pozitívna vec na tom rovnakom mene, že keď napíšem mail, tak si ho každý prečíta. Keďže komunikujem s kultúrnymi inštitúciami, pretože som redaktorkou kultúry, vždy naň rýchlo odpovedajú, čo ma teší.
Deti z Boroďanky išli z Pohody na turné. Kaščák: Nehanbili by sa zaň ani Chiki liki tu-a Čítajte Od začiatku ste rozhlasáčka. Čomu sa venujete vo svojej praxi?
Som rozhlasáčka telom i dušou, začínala som kedysi v prešovskom Rádiu Flash. V Slovenskom rozhlase pracujem od 1. januára 2000, s jednou prestávkou. Nastúpila som do Radio Slovakia International, čo je niečo ako BBC World Service. Vysielame do zahraničia o Slovensku v šiestich jazykoch. Ja informujem o kultúre anglicky hovoriace publikum.
Ale podobné reportáže, rozhovory, všetky rozhlasové žánre robia kolegovia aj v ďalších jazykoch. Zaujímavé je, že za tých 25 rokov sa to tak zmenilo, že kým sme kedysi boli určení hlavne pre cudzincov v zahraničí, odkedy sme vstúpili do Európskej únie, do Schengenu, tak sem prišlo mnoho zahraničných firiem, a okrem diplomatov je tu čoraz viac cudzincov, ktorí u nás pracujú a počúvajú naše vysielanie a sledujú nás online v angličtine priamo tu, na Slovensku.
Ozývate sa z rozhlasu pod svojím menom?
Ohlasujem sa momentálne ako Martina Greňová Šimkovičová. Vydala som sa v roku 2013, začala som sa ohlasovať ako Martina Šimkovičová, ťažko som si na to zvykala. Potom som si na to zvykla a minulý rok som si začala odvykať. Nieže odvykať, od svojho mena si neodvykám, ale...
...aby neboli zmätky?
Áno. Pretože ja si budujem svoje meno dlhé roky. Od roku 2013 si budujem meno Martina Šimkovičová, za mňa hovorí moja práca. Nejde len o respondentov na Slovensku, ale poznajú ma aj respondenti a kolegovia v zahraničí.
Keď sme vstupovali do Európskej únie, mali sme medzinárodné spolupráce s Radio Prague, Radio Polonia, Radio Budapešť, ORF, to bol projekt Insight Central Europe. Potom vznikol ďalší, rozšíril sa o Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Švédsko, Rumunsko, Slovinsko, chvíľku aj BBC, teda Veľká Británia. To sa volalo Network Europe. Moji kolegovia a kamaráti sú teraz renomovaní novinári v zahraničí, ako napríklad Rob Cameron, dlhoročný korešpondent BBC pre Českú republiku a Slovensko. Oni ma poznajú vďaka mojej práci.
Budujete si v brandži meno a potom si sadnete do vlaku a počujete... Vždy sa otočím, keď niekto spomenie meno Martina Šimkovičová.
Asi nie v dobrom.
Žiaľ, keď to počujem, tak nie v dobrom. Je to veľmi čudný pocit.
Je to katastrofa, ale dočasná, nezastavia nás, odkazujú umelci Šimkovičovej Čítajte Venujete sa kultúre, pôsobíte v médiách, to je presne agenda rezortu kultúry...
Kultúre sa venujem 25 rokov a vidím, čo sa v nej deje. Pred 25 rokmi sa netočili slovenské filmy, vydávalo sa málo kníh, nebola trebárs animovaná tvorba, lebo chýbali financie.
Potom prišli ministri, ktorí to zmenili. Musím povedať, že hoci mal svoje nedostatky, Marek Maďarič (exminister kultúry za Smer - pozn. red.) urobil veľmi veľa pre slovenskú kultúru. Počas jeho pôsobenia vznikol Audiovizuálny fond a Fond na podporu umenia, zaviedol taký spôsob, aký je v Británii - Arts Council – projekty sa financovali zo štátneho rozpočtu na základe rozhodnutia nezávisle vyberaných odborníkov v komisiách pre tú-ktorú oblasť kultúry. Zaručovalo to vysokú mieru objektivity.
Je to dôležité pre pracovníkov v kultúre, anglicky sa volajú culture workers, lebo to nie sú len herci či výtvarníci, ale aj osvetľovači v divadle, zvukári, ostriči kamery. Mnohí netušia, že existujú ostriči kamery. Aj oni sa živia svojou prácou, ktorú vyštudovali, pocitovo ju roky robia a niektorí sa dostanú do medzinárodných spoluprác. Nie vďaka nejakej tlačenke, konexiám, ale preto, že kameraman povedzme režisérky Agnieszky Holland vidí, že ten ostrič je skvelý. On vie, že je dobrý, pretože na sebe poctivo pracoval a veľa tomu dal.
Tá práca má byť adekvátne zaplatená. Nie je. Nápad na vytvorenie Fondu na podporu umenia bol skvelý aj preto, aby sa aspoň trochu zaplatilo nielen vychyteným a často vydávaným spisovateľom, ale aj začínajúcim básnikom. No vyžite z básne...
Ťahá súčasné vedenie rezortu celú kultúru a kreatívny priemysel dole?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
