SUMY. „Rýchlo dnu! Dron!“ Vykladanie humanitárnej pomoci sa preruší, všetci vojdú do skladu. Nakukujeme spoza brány a zreteľne vidíme útočný Šahíd. Jeho dráha je nevyspytateľná, intenzívna streľba svedčí o tom, že sa ho obrana snaží dať dole. Zrejme neúspešne, no po chvíli je znovu pokoj.
Sme v Sumskej oblasti, ktorá je podľa vojakov momentálne horúcejšia než Donbas. Leží blízko ruských hraníc, ktoré už útočníci prelomili a obsadili časť územia.
„Lietajú vám tu drony každý deň?“ Arťom odpovedá s ľahkým úsmevom: „Každý deň? Každú hodinu. Bola to len malá časť toho, čo ešte príde. Raz lietajú drony, po pár hodinách prídu rakety.“
Arťom Voronin je rodákom z Charkova, pôsobil ako novinár v TV Freedom v Severdonecku v Luhanskej oblasti, ktoré je dnes pod ruskou kontrolou. Nastúpil do armády a bojoval na rôznych horúcich miestach na Donbase. V súčasnosti pôsobí vo vojenskej jednotke Pohraničnej služby Ukrajiny.
V reportáži sa ďalej dočítate:
- Ako útočia drony a čo spôsobili,
- o novom cintoríne pri fronte,
- prečo vojna skoro neskončí,
- čo hovoria na Slovákov a Fica,
- ako sú na tom pravoslávni s Kirillom,
- udržia Sumy, stratia Donbas?
Útok na námestie
S dronmi má pravdu. Desať minút po tom, čo opúšťame námestie, na ktorom sídli oblastná administrácia, tu dopadá Šahíd. Tlaková vlna a šrapnely poškodzujú nielen budovu úradu, ktorú len v lete zasiahli útoky sedemkrát.
Verejnoprávny portál Suspiľne Sumy informoval, že po aktuálnom útoku sú štyria zranení, vrátane šesťročného a trinásťročného chlapca.
Mladé dievča zasiahol dron doma
O útočných dronoch vie svoje 17-ročná Karina.
Leží v sumskej nemocnici, do ktorej tiež smerovala humanitárna pomoc z východu Slovenska. Doma, v dedinke pri Sumách, ju zasiahol Šahíd. Šrapnely z útočného dronu jej zlomili chrbticu v driekovej oblasti a dolámali rebrá.
„Som tu už dva mesiace. Neviem, ako dlho tu ešte ostanem,“ vraví Karina, ktorá sa napriek osudu usmieva. „Dobre bude,“ vraví odhodlane. Absolvovala náročné operácie chrbtice, bola na viacerých oddeleniach.
Teraz je na rehabilitačnom a posledné dva týždne začala chodiť. Sedieť ešte nemôže.
Napriek ťažkej situácii neschádza Karine úsmev z tváre. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Rehabilitačná sestra Svitlana Astafieva vraví, že Karina je silná a je to ich zlatíčko. Nemocnica, v ktorej pracuje, funguje nepretržite. Útoky - neútoky.
„Našu nemocnicu tiež ostreľovali. Našťastie, išlo len o poškodené okná, dvere a budovu. Samotná stavba síce trochu sadla, ale priamy zásah do areálu nebol. No susedné nemocnice takéto zásahy mali,“ vraví sympatická sestra a zdôrazňuje, že aj v najťažších časoch prijímali deti s rôznymi diagnózami.
Viacprofilová detská nemocnica má viacero oddelení, vrátane chirurgických, terapeutických či paliatívnych. Okolnostiam sa prispôsobila tak, že pacientov delia od okien vždy dve steny, pre prípad, že prvá schytá zásah. Postele majú aj na chodbe, ak by bola nutná nočná evakuácia do krytu.
Reportáž z Ukrajiny: Po napadnutí boli pod ruskou správou. Chlieb predávali len po krajcoch Čítajte Čerstvé hroby pribúdajú masovo
Z detskej nemocnice odchádzame na cintorín za mesto Sumy, neďaleko frontu. Postavili ho v roku 2023 a napĺňa sa prirýchlo, už dnes sú tam stovky a stovky hrobov. V nich sú pochovaní iba vojaci zo Sumskej oblasti, ktorí zahynuli od začiatku invázie z februára 2022.
Na pomníkoch sú z jednej strany údaje, z druhej prezývka. Niektoré hroby sú ešte čerstvé, nedokončené. A vykopané a pripravené sú už nové hroby pre budúcich padlých.
Kontrast so starým civilným cintorínom je obrovský.
Na cintoríne je len zopár pozostalých, vrátane mladučkého chlapca plačúceho nad hrobom otca. Počuť, že frontová línia je od tohto tichého miesta len nejakých 15 kilometrov. Je niečo pred treťou popoludní, takže streľba a výbuchy nie sú také intenzívne ako bývajú večer.
Medzi pochovanými je aj Vjačeslav Ganič. Padol v januári 2023, tento rok by oslávil päťdesiatku a mal vojenskú prezývku Svjatij (Svätý). „Bol to môj kolega a kamarát,“ šepká Ivan Lemak. Je evanjelickým pastorom, čo vysvetľuje aj prezývku jeho padlého kolegu.
Ivan Lemak Slovensko pozná. V Bratislave žije jeho dcéra, pradedo bol Slovák a sám ako mladý dochádzal v lete na brigády na slovenské stavby.
„Mám dobré vzťahy so Slovákmi. Ľudia nám veľmi pomáhajú, od začiatku vojny. Chvála Bohu. Politicky sa to zmenilo, slovenská vláda oslabila programy na pomoc Ukrajine. No ľudia, dobrovoľníci, stále pomáhajú,“ vraví pokojným hlasom.
Duchovný: Vojna bude dlhá
Vývoj vojny optimisticky nevidí: „Myslím, že sa tak skoro neskončí.“ Podľa neho bude trvať minimálne dovtedy, kým sa Ukrajina nezačlení do Európskej únie, na papieri i reálne.
„Vojna bude dovtedy, kým sa EÚ neprestane tak báť Ruska, ako sa bojí teraz. Lebo história ukazuje, že Rusko nedá Ukrajine pokoj, ak nebude súčasťou európskych štruktúr. To je môj názor. Vojna môže utíchnuť, ale bude dlhá,“ konštatuje Lemak, ktorý pochádza zo západu Ukrajiny. V Sumách žije už štvrťstoročie.
Priamo na front chodieva pravidelne ako duchovný.
Pastor Ivan Lemak pri hrobe svojho mŕtveho priateľa "Svätého". (zdroj: Korzár/Michal Frank)Ako zo starého filmu
Ako z iného sveta pôsobí jeho kolega z duchovnej služby, ktorého stretávame v nádhernej katedrále Premenenia Spasiteľa v centre Súm. Ocitáme sa v inom svete, ako vystrihnutom zo starého filmu.
Pred svätostánkom sedia zvláštne postavy, obďaleč žobre chlap s výzorom Rasputina.
Vnútri niečo oslavuje vladyka Jevlohij a celý chrám spieva: Mnohaja ľita... Narodeniny to nie sú. Sumský metropolita Jevlohij (svetským menom Jevhen Hutčenko) sa podľa WikiPedie narodil v marci.
Vladyka končí bohoslužbu, vychádza z katedrály cez špalier veriacich, rozdáva požehnania. Kývnutím ruky naznačí požehnania aj pre nás.
V svätostánku je dištancujúci sa nápis: „My nie sme Moskovský patriarchát! Sme ukrajinská pravoslávna cirkev, sme cirkev ukrajinského národa.“
Mnohí miestni to však považujú za mimikry a tvrdia, že väzby na moskovského patriarchu Kirilla sú prisilné.
Rusi nežartujú. Ak by Ukrajina prehrala, vojna je v Európe (reportáž z Odesy) Čítajte Odísť preč nechcú
Neďaleko chrámu sa nachádza bazár. Je na ňom hlava na hlave, znejúce sirény ľudí nevyrušujú v ich bežnom živote.
„Naša ukrajinská duša je taká, že nás nevyženú z nášho územia. Ľudia tu zostávajú a dôverujú Ozbrojeným silám Ukrajiny,“ objasňuje Arťom Voronin, už zmienený vojak a novinár.
Rusi zintenzívnili najmä dronové útoky. Nielen iránskymi Šahídmi, ale aj menšími a lacnejšími FPV dronmi.
„Ruská federácia ich používa aj na útoky na civilných obyvateľov v dedinách v blízkosti frontu. Bez rozdielu, či ide o babku, dedka, mladých ľudí,“ potvrdzuje Arťom.
S takýmto safari, ako to agresori nazvali, sme sa už stretli aj v Chersone.
Reportáž z Chersonu: Pod bytovkou je detský kútik, v zákopoch poľná nemocnica a sauna Čítajte Slovensko ako prvé na rade
Voronin obdržal od prezidenta Cenu Bohdana Chmeľnického. Na horúcich miestach frontu toho zažil veľa. Ako televízny reportér išiel s kolegyňou na miesto, odtiaľ mal byť evakuovaný. Namiesto toho po nich začali strieľať. Ruskí novinári ich už vyhlásili za mŕtvych.
Podmienky pre novinárov sú zložité. „Závisí od toho, čo a kde chcete robiť. Aktuálne sú jednoduchšie podmienky na Donbase ako u nás pohraničníkov v Sumách,“ vysvetľuje Voronin.
„Problém je, že ruskí vojaci na novinárov poľujú,“ dopĺňa s tým, že hlavným dôvodom je, že žurnalisti vyvracajú ruskú propagandu. Odhalili napríklad útoky na deti, ktoré ruská strana opisovala ako útoky na vojenské ciele. Preto sa novinári stávajú terčom.
Zabili aj Arťomovu kolegyňu. A čo odkazuje ľuďom, ktorí neveria, že je vojna? „Nech sa prídu pozrieť. Hranica je otvorená,“ vyhlasuje novinár v uniforme.
„A ľuďom, ktorí pomáhajú, patrí veľká vďaka. Aj bez pomoci partnerov by sme sa dokázali brániť, ale nie tak účinne. Ruská federácia vie, že Ukrajina je závorou, ktorá je medzi ňou a Európskou úniou. Slováci by sa nad tým mali zamyslieť. Pokiaľ by padla Ukrajina, Slovensko je prvé na rade,“ zdôrazňuje.
Arťom Voronin. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Cesta z Černihiva
Návšteve Súm predchádzal rozvoz humanitárky v susednej Černihivskej oblasti. Prešovské združenie Podaj ďalej a Karpatská nadácia sídliaca v Košiciach sú tu pomaly ako doma. Pomoc tu doviezli už štvrtý raz.
Znovu sa zastavujeme v škole v meste Ripky, v blízkosti hraníc s Bieloruskom. Navštevuje ju 446 detí.
„Celý predošlý týždeň sme sa museli učiť v kryte,“ konštatuje zástupkyňa riaditeľa Natalia Krutčenko. Kryt je na prvý pohľad vynovený. Pribudla v ňom učebňa informatiky i nové školské lavice.
Ďalšia časť pomoci z východného Slovenska putuje do miestnej škôlky.
Navštevujeme i miestnu nemocnicu. Bavíme sa so zraneným vojakom i lekárom. Pri debate o slovenskom premiérovi vojak vyhlásil: „Čím viac durakov tam hore, tým horúcejšia situácia na fronte.“
Podľa lekára sa situácia nevyvíja dobre. Predpokladá, že nastane fínsky model. Teda napadnutý štát si zachová nezávislosť, ale za cenu teritoriálnych ústupkov.
Život Ukrajincov pri bieloruskej hranici: Pod zemou vyrástli školy, deda Mráza neuznávajú Čítajte Drony na oblohe
S Romanom Bohučarovom sa stretávame na obvyklom mieste, v modlitebni Cirkvi evanjelických kresťanov baptistov, ktorej je pastorom, v Ripkách.
„Vídavame tu drony. Na Ripky, ktoré boli krátky čas okupované, našťastie nespadli. Útočia hlavne na veľké mestá,“ hovorí pastor, ktorý od začiatku vojny rozváža ľuďom potraviny a ďalšie potrebné veci.
Okolo prechádza Halina Michailivna s kravou Rusalkou. „Áno, je taká opera,“ pozná Dvořáka. Kravička sa narodila na sviatok Ivana Kupala. Ten má korene ešte z pohanských čias a Rusalky sú mytologickou súčasťou tohto sviatku. Preto to pomenovanie. Pani Halina ďakuje za pomoc slovenským dobrovoľníkom a vyjadrí nádej, aby sa to utrpenie ukončilo.
Pani Halina a krava Rusalka. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Aj do neďalekej dedinky Chaľavyn chodievajú prešovskí dobrovoľníci často a neobišli ju ani teraz. Takmer každý desiaty obyvateľ dediny je dnes na fronte. Zahynulo alebo nezvestných je pätnásť miestnych vojakov.
Akčná starostka Alla Lisova hovorí: „Mám obavy, keď okopávam zemiaky, že ma trafí dron.“
Vojak a dobrovoľník Michailo, pochádzajúci z Krymu, ju upokojuje: „Na jedného človeka nebudú míňať Šahíd.“ Spresňuje, že pre FPV drony to neplatí.
Znie siréna, ale na tie sú ľudia zvyknutí a nereagujú.
Humanitárna pomoc zo Slovenska. (zdroj: Korzár/Michal Frank)Sumy udržia, Donbas nie?
Na Sumy ideme z Černihivskej oblasti radšej vedľajšou cestou. Dobrá voľba, trasa je síce dlhšia, ale vozovka kvalitná a áut minimum. S brutálnou hodinovou zápchou v Kyjeve sa nedá ani porovnať.
Odniekiaľ, kde bolo kedysi zrejme letisko, stúpa hustý dym. Na ceste sú stále odstránené tabule, ešte pozostatok zo začiatku totálnej invázie, keď potrebovali zmiasť postupujúce ruské vojsko. GPS signál tu rušia stále.
Dá sa orientovať podľa mapy, čo sa stalo terčom vtipov. V armáde sa hovorí, že vojak s mapou sa vždy musí pýtať na cestu miestnych.
Sumská oblasť je na pohľad chudobnejšia než iné ukrajinské časti, prekvapuje množstvo domácich zvierat pasúcich sa vedľa cesty. Momentálne je to jedna z najhorúcejších bojových zón.
Podľa vojakov, s ktorými sa bavíme, bola najťažšia situácia, keď sa snažili zabrzdiť ruský útok. „Podarilo sa nám ich zastaviť. Dobýjame svoje územia postupne späť,“ hovorili. Mení sa stratégia, z pechoty sa vytvárajú mobilné tímy, na to potrebujú hlavne vozidlá typu pick-up.
Arťom Voronin nie je sám, kto si myslí, že Sumy ubránia, ale pri Donbase je skeptik. „Urobíme všetko pre to, aby vrah odišiel z našej krajiny,“ zdôrazňuje.
Slovákov doteraz nestretol, ale o Slovensku sa tu vie.
„V princípe všetci poznajú Slovensko kvôli Robertovi Ficovi,“ tvrdí. „Vnímané je negatívne, Slovensko posudzujú podľa Fica. Je pre nás nepochopiteľné, prečo Slováci pomáhali a už nepomáhajú. Nikto v Sumách nechápe, prečo sa Robert Fico stretáva s Putinom,“ dodáva.
S týmto hodnotením sa stretávame v tejto oblasti pri ruských hraniciach najčastejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
