BORIS SRNÍK je novým umeleckým šéfom Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove. Vo funkcii strieda dlhoročného šéfa Michala Náhlíka. Je zodpovedný za umelecký profil a smerovanie divadla.
Do Prešova pôvodne prišiel ako hosť na skúškové obdobie, ktoré trvalo sedem týždňov. Mal naskúšať inscenáciu, vrátiť sa do Banskej Bystrice a potom chodiť hrávať do Prešova. „Ale to, ako to tu na mňa zapôsobilo, spôsobilo, že som tu už 18 rokov,“ vysvetľuje v rozhovore.
Divadlo za tie roky podľa neho omladlo. Keď nastúpil, v DJZ bola silná staršia generácia. „Tá nám teraz chýba. Po umeleckej stránke sa divadlo vyprofilovalo, našlo si svoju tvár, pritiahlo mladšieho diváka, rozšírilo repertoár o svetové muzikály, svetové a slovenské premiéry,“ hovorí. V tom by chcel naďalej ako nový umelecký šéf pokračovať.
Stali ste sa novým umeleckým šéfom Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Vo funkcii striedate dlhoročného šéfa Michala Náhlika. Čo táto zmena znamená pre divadlo a vás osobne?
Mišo Náhlík spolu s vedením divadla formoval súčasnú podobu DJZ vo veľmi ťažkých časoch, keď sa divadlo menilo z dvojsúborového na jeden umelecký súbor. Menili sa divácke preferencie, spôsob financovania a mnoho iných okolností fungovania divadla. Umelecká zložka divadla sa pod jeho vedením výrazne obmenila a divadlo získalo pestrý repertoár s pravidelným uvádzaním muzikálov. Verím, že sa mi podarí v dobrých veciach pokračovať a zároveň dať divadlu aj vlastný rukopis.
Čo pozícia umeleckého šéfa obnáša? Čo bude vašou úlohou?
Ako umelecký šéf budem mať zodpovednosť za umelecký profil a smerovanie divadla. Budem pri tvorbe dramaturgického plánu, budem vyberať režisérov, starať sa o umelecký rast súboru.
Aké témy chcete ako nový umelecký šéf priniesť do divadla?
Chcem pokračovať v témach, ktoré reagujú na spoločenské dianie, ale aj témy, pri ktorých si náš divák oddýchne a zabaví sa. Budeme sa snažiť, aby divák vždy odišiel s pocitom, že sa k nám ešte rád vráti.
Hrali ste v predstaveniach ako Škola diktátorov, Svetáci, Tri ženy pod orechom či muzikáli Chicago. Ktoré z týchto hier sú vám tematicky najbližšie?
Všetky vymenované predstavenia mám veľmi rád, s každým mám vzťah. Blízke sú mi témy vážnejšie aj ľahšie, každé si užijem svojím spôsobom. Som rád, že je to takto vyvážené, takže nemôžem jednoznačne odpovedať. Mám rád divadlo a s ním všetky témy.
Členom súboru Divadla Jonáša Záborského ste od roku 2007. Aké boli vaše začiatky?
Do Prešova som pôvodne prišiel ako hosť na skúškové obdobie, ktoré trvalo sedem týždňov. Mal som inscenáciu naskúšať, vrátiť sa do Banskej Bystrice a chodiť potom hrávať do Prešova. Ale to, ako to tu na mňa zapôsobilo, spôsobilo, že som tu už 18 rokov.
Pracoval som s ľuďmi, ako napríklad Stražanovci, Andrej Šilan, Dušan Brandys, Peter Lejko, Elena Kušnierová. S tvorcami ako Martin Kákoš, Gabo Dušík, Martin Sarvaš, Jaro Moravčík a mnohí iní, ktorí mi odovzdali veľa skúseností a ja som len čerpal, učil sa pokore a profesionalite. Takéto to boli moje začiatky, záplava profesionálov, ktoré formovali moju osobnosť.

V čom sa divadlo oproti roku, kedy ste začínali, zmenilo?
Divadlo nám omladlo, aj keď má viac rokov, ako keď som prišiel. Keď som nastúpil, bola tu silná staršia generácia, ktorá nám teraz chýba. Po umeleckej stránke sa divadlo vyprofilovalo, našlo si svoju tvár, pritiahlo mladšieho diváka. Rozšírilo repertoár o svetové muzikály, svetové a slovenské premiéry, v čom by som chcel naďalej pokračovať.
Naďalej budete aj hrať, účinkovať budete aj vo veľkom muzikáli Evita, ktorý DJZ predstaví v slovenskej premiére v novembri. Hrať budete postavu Peróna, prezidenta Argentíny, ktorý mal v 40. a 50. rokoch v krajine veľkú moc meniť životy ľudí. Čo pre vás táto úloha znamená?
Je to ďalšia výzva, ktorá je predo mnou. Chuan Perón bol významná charizmatická osobnosť, ktorá vedela zaujať davy. Teraz sa o to pokúsim ja.
Ako sa na úlohu Peróna pripravujete?
Je to predovšetkým o speve, takže zatiaľ spievam a snažím sa prekonávať svoje hranice, lebo je to to najťažšie, čo som doposiaľ spieval.
Je to diametrálne odlišná postava ako napríklad rola Pištu v komédii Svetáci. Ako tieto odlišné postavy vnímate?
Mám veľmi veľa odlišných postáv, naozaj každá je iná. Vnímam to ako výzvu. Som rád keď som Pišta, Johnny, Roy, Amos a teraz sa zoznamujem s Perónom. Vnímam to ako stretnutie s novým charakterom, ktorý sa budem snažiť, čo najlepšie herecky naplniť.
Je jednoduchšie zahrať „odľahčenú“ úlohu Pištu v porovnaní s diktátorským prezidentom Argentíny?
Po speváckej stránke áno, ale pri Pištovi sa viac potím a fyzicky je to náročnejšie. Každá postava je svojím spôsobom náročná, každá má iné rozmery a vyžaduje si dostatočnú prípravu.
Vnímate, že chodí viac divákov na komédie než na predstavenia poukazujúce na ťažšie témy, ako je napríklad Škola diktátorov? Ako si to vysvetľujete?
Inscenácie s ťažkými témami hrávame na malej scéne, ktorá je na to prispôsobená, je tam menšia kapacita divákov. Vieme ich dostatočne naplniť a odohrať aj veľa repríz. Komédie sú samozrejme obľúbené a počtom divákov navštevovanejšie.
Ľudia si vo väčšine prípadov chcú prísť do divadla oddýchnuť a zabaviť sa, ale som rád, že máme aj veľa divákov, ktorí sa prídu do divadla zamyslieť, porozmýšľať a preskúmať hĺbku predstavenia.
S čím majú v súčasnosti diváci podľa vás odchádzať z divadla? Čo si majú z predstavení odniesť?
Divák by si mal odniesť zážitok, spomienku, myšlienku, emócie, ktoré v ňom niečo vyvolajú. A aj keď divák niekedy nevie presne pomenovať, čo sa ho dotklo, mal by cítiť, že sa v ňom niečo zmenilo. Divadlo by nemalo ponúkať len odpovede, ale mať otázky, ktoré vedú diváka k zamysleniu a pochopeniu.
Fond na podporu umenia osekáva financie aj pre zriaďovateľov divadla. Akým spôsobom sa vás to dotklo?
Samozrejme, že nás trápi otázka viaczdrojového financovania kultúry, ale pomoc fondu nebola pre divadlo rozhodujúca. Verím, že nás naši diváci podržia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári