typickou predstaviteľkou básnickej obce. Človek by čakal, že zákonite musí byť introvert ten, kto sa rozpráva s papierom. Michaela je naopak veľmi komunikatívna, usmievavá, vždy prekypujúca energiou a nápadmi. Prednedávnom vydala zbierku básní Pomník padlých anjelov. V súčasnosti pripravuje na vydanie knihu poviedok.

Spomínanú knihu básní vydala ako 20-ročná. "Poézii som sa venovala od základnej školy. Moja mama raz povedala: Odkedy vie písať, tak píše básne. Tvorila som básničky pre svoje kamarátky, boli to ešte detské rýmovačky. No už vo štvrtom ročníku na základnej škole som s vlastnou básničkou vyhrala Sabinovský autorský a recitátorský máj. Od začiatku ma v škole k tomu viedli, keď videli, že si píšem básničky."

Knihe Pomník padlých anjelov však nie je klasickou básnickou zbierkou. Je to príbeh v básni. Mala by sa čítať od začiatku do konca. Michaela ju venovala svojej najlepšej priateľke Dade Rákošovej (redaktorka Tatra Temex Cable v Prešove). "Našla som si raz niekde, že Spinosa povedal: Útechou nešťastných je mať spolutrpiteľov. Je to pravda, Dada je mojou spolutrpiteľkou, už 16 rokov, preto som to venovala práve jej." Časti knihy majú svoje dátumy. Celý príbeh vznikol od februára po apríl roku 2000.

Michaela si ho sama spracovala do knižky. "Ešte som nemala počítač. Zobrala som list papiera A4, rozstrihala som ho na menšie diely a dávala ich do písacieho stroja. Potom som to zviazala do hrebeňovky a bola z toho malá knižka. Jedna kamarátka mi urobila obal, s kvetinovým motívom," spomína dnes so smiechom Michaela. "Vtedy, keď som prišla na vysokú školu, do prvého ročníka, na prijímacom pohovore som mala piatich prísediacich, každý mal na starosti niečo iné. Pri kultúre ma zastavil Marián Minárik, ktorý mi neskôr s vydaním knihy najviac pomáhal. Vtedy vôbec nepočúval moje odpovede, mali sme sa prezentovať vecami, ktoré sme robili na strednej škole. Ja som doniesla aj tú knižku v hrebeňovke a povedala som: Ak sa mi to niekedy v dohľadnom čase podarí, chcela by som knižku aj vydať. Potom som rozprávala o politológii, z angličtiny som mala nejaké otázky. On si tú knižku listoval a keď sme skončili, vraví: Slečna, ak sa dostanete na túto školu, určite sa za mnou zastavte, rád by som si túto knižku prečítal. Na a dostala som sa tam, prišla som za ním, ukázala mu knižku a odvtedy vzniklo medzi nami priateľstvo. Je to starší pán, bývalý kameraman, režisér a scenárista v STV, teraz je pedagógom. Takisto píše, poviedky, ale v častovčine, lebo pochádza z Častej. Na základe nášho priateľstva vznikol v Trnave aj literárny klub. Stretávajú sa tam ľudia, ktorí majú radi nejakú literárnu tvorbu. Pán Minárik i pani Alena Vajayová z klubu, ktorá mi robila grafickú úpravu knižky, mi pomohli posunúť ju ďalej. Vďaka nim dvom sa mi podarilo knihu vydať cez vydavateľstvo Asco v Bratislave. Tri kresby v knihe mi robil tiež pán Minárik."

Knižka napokon vyšla, pre Michaelu v časovom strese. Doma už chystali veľký krst, dodnes na to vraj ľudia spomínajú, ako na malú svadbu, "poniektorí známi neverili, že to nie sú zásnuby...(smiech)." V stredu vyšla kniha v Bratislave a v piatok, 19. apríla mala Michaela narodeniny, na ktorých knihu pokrstiť nestihla, ako to pôvodne plánovala. "Posunuli sme to na sobotu, 20. apríla, ale brali sme to ako oslavu mojich dvadsiatych narodenín a zároveň ako krst knihy. Krstilo sa v kultúrnom dome v Drienici."

Názov knihy vedela Michaela skôr, ako vznikla kniha. Pomník padlých anjelov je o láske, ale nielen o nej. Sú tam pocity Michaely, jej fantázia. Kniha je pojatá symbolicky. Možno je to aj tým, že Michaelu oslovila tvorba surrealistov a dadaistov.

"Ak to niekto bude čítať, možno tam vôbec neuvidí, že ide o lásku, o vzťah ľudí, o zradu, sklamanie, lebo je to poňaté trocha transendentálne, z pohľadu anjelov, nekonečna." Názov knihy vyplýva z vývoja príbehu. Dvaja mladí ľudia, hlavní hrdinovia, sú neskôr anjelmi. Keďže ich vzťah skončil, preto sú padlí. Pomník je zase pamiatka, čiže kniha je pamiatkou na vzťah. Michaela na konci píše: Kniha je pre všetkých. Ľudia by si tam mali hľadať svoje veci a neodhaľovať, čo chcela povedať Michaela. V závere stojí, že ak niečo zistia, možno táto kniha bola práve o tom... Možno si to aj práve Ty. Paradoxne, vo vzťahu k názvu, knižka hovorí o tom, že láska má zmysel, "aj keď sa už vystaval pomník padlých anjelov. Je potrebné ísť ďalej. Ľudia by mali spomínať na to najlepšie. Pre šťastnosť týchto chvíľ, aj keď sme vrátili dušu nebu, stále hviezdy strážia naše sny. Niekto ich drží v náručí. Niekde stále ešte máme iného anjela."

Michaela už takmer pred dvoma rokmi presedlala od poézie k próze, konkrétne k tvorbe poviedok. Je v nich stále citeľný symbolizmus, aj keď menej ako v doterajšej básnickej tvorbe. Poviedky majú vždy jasný záver. Vznikajú tak, že Michaelu osloví nejaká formulka, výrok, či príslovie a to rozvedie do príbehu. Nové dielo z jej rúk malo uzrieť svetlo sveta najneskôr budúci rok. Pôvodne to brala ako diplomovú prácu. Napokon sa rozhodla inak, takže kniha poviedok musí na chvíľu diplomovke ustúpiť.

Napriek tomu, že žurnalistika je jej snom, prispievala do rôznych médií, momentálne je aj redaktorkou sabinovských Noviniek, Trnava, kde môže svoju túžbu napĺňať, jej k srdcu neprirástla. "Som radšej doma, na východe, ako tam. V Sabinove mám veľmi veľa dobrých priateľov. Zažívam západ na vlastnej koži. Môžem povedať, že v Trnave, Bratislave, ani u kamarátov, ktorých mám zo Žiliny, nestretla som sa s tým, že by mali šestnásťčlennú partiu. My, keď sme v Sabinove všetci, je nás naozaj 16. Stály kruh je tých 9 ľudí. Teda, ak tu nie je jeden, traja, ešte stále sú tu piati. Aj kvôli nim sa mi oplatí tu byť. V Sabinove máme zvláštnu komunitu, žijeme tu veľmi pospolito. To mi v Trnave chýba. Som patriot. Mnohí sa mi čudujú, ale ja sa teším, keď konečne skončím školu v Trnave a vrátim sa na východ. Neviem, či sa tu dá budovať kariéra, ale verím, že áno. Ťahá ma to tu, možno aj preto, že som jedináčik."

Po škole sa Michaela ešte na nejaký čas chystá do Ameriky. Tá ju počas štyroch mesiacov jej pobytu očarila, a asi najviac New York, kde strávila jednu noc v jeho uliciach. "Zažila som na vlastnej koži americký spôsob života a verím tomu, že pre mladých ľudí, hlavne pre páry, je ľahší a jednoduchší, ako u nás. Nie je tam problém vyžiť aj z jednoduchej práce, čo by sa tu bralo ako čosi podradné. Neexistuje tam problém ísť z miesta na miesto, nájsť si prácu, dať dokopy ľudí, v okruhu ktorých možno žiť, kúpiť si auto a pracovný potenciál je tam oveľa širší a lepší. Vôbec sa nečudujem našim mladým ľuďom, že odchádzajú preč, lebo u nás nemajú vytvorené podmienky na prácu."