maliar Mikuláš Lovacký. Vzhľadom k tomu, že ide o ilustrovanú knižku, náklady na jej vydanie sú vysoké. Zatiaľ sa mu však nepodarilo nájsť sponzora. Volá sa Žabie leto. Skrátka je o žabom svete, od jari, až do neskorej jesene. Zarecitoval z nej báseň Ropucha:

"Pod lopúchom ropucha

hudie muche do ucha

moja milá, moja milá,

ja by som sa s tebou hrala

pohojdám ťa, ako nik,

len mi sadni na jazyk.

Hlúpej muche sa to páči,

sedí ako na pekáči

zasmiala sa ropucha

a šuch muchu do brucha."

Nagajda tvrdí, že maľby Lovackého mu pripomínajú Brunovského, zároveň poznamenal, že u detskej poézie až na deväťdesiat percent predáva dielo ilustrácia.

V súčasnosti končí Nagajda rukopis knižky básní, v ktorej bude sociálne zameraná poézia a tiež klasická intímna lyrika. Volať sa bude Stopy v snehu. Na otázku, kto bude krstným otcom, sa Nagajda zasmial, poslednú zbierku Oči a iné zrkadlá mu totiž krstil Jozef Migaš. Prvá Nagajdová zbierka (mal vtesy tridsať rokov) sa volá Medzi nami, vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, tak nasledovala knižka Báseň je moje blues. Literárni kritici zaradujú Jána Nagajdu do literárnej postmoderny. "Som skôr sociálne orientovaný typ autora. Patrím medzi tých, čo aj tvrdo kritizujú."

Písať začal Ján Nagajda už na základnej škole. Boli to prvé pokusy, ktoré sa dostali na nástenky. Na gymnáziu to bolo ostrejšie. V 70-ych rokoch už aktívne tvoril. "Bolo to trochu nešťastné obdobie, keď skoro všetky časopisy pre začínajúcich autorov boli zrušené. V ústrety nám vyšlo Nové slovo. Výhodou bolo, že každý mesiac sa tam publikované práce hodnotili, čiže autor sa mohol konfrontovať s čitateľom." Mal však aj obdobie, keď písal do šuflíka.

Okrem samostatných zbierok vyšlo Nagajdovi množstvo básní v zbierkach slovenských autorov. Hovorí, že básní určite napísal niekoľko stoviek. Najbližšie sú mu však básne, za ktoré získal prvýkrát ocenenie čitateľov. Napríklad je to Sonet o hľadaní žrebca. Naspamäť vie tie svoje básne, ku ktorým sa vracia, ktorých zrod napísaním nekončí. "Je to, ako keď Kostra napísal: celý život opravujem básne. Báseň potom dostáva vyššiu kvalitu." Na otázku, ako sa rodí básnik, Nagajda povedal: "Musí mať percento v génoch, dve percentá talentu, vnútornú potrebu písať a zvyšok je práca. Zvládnutie zákonitosti poetiky." Nagajda sa poetiku učil pod vedením básnika Vojtecha Mihálika. "Ak autor nezvládne remeslo, čitateľ na to skôr či neskôr príde." Poznamenal, že aj preto vravieva, "že básnik je žonglér, ktorý žongluje na visutom lane ľudského obdivu, ale aj nepochopenia. Stojí niekde v priestore medzi zemou a nebom. V priestore kde sa rodí láska a poézia."

Zdôraznil, že podľa neho je autor ako špongia, nasáva všetko, čo je okolo neho. "Mám takú predstavu, že potom dôjde k nejakému skratu v jeho hlave. Pri tej energii, čo vznikne, začne dávať prvé slová na papier. Ostatné je, ako som už povedal, práca." Báseň však je podľa Nagajdu, ako víno, skrátka musí dozrieť. "Je to, ako v ľudovom prísloví, že práca chvatná málo platná, tak je to aj v poézii. Treba odstup od témy a potom sa k nej vrátiť s novými skúsenosťami."

S poéziou podľa Nagajdu, je to ako s koláčmi. "Niekto má rád makové, iný čokoládové. Nikdy by som nijakému autorovi nepovedal, že jeho poézia je zlá, taká, alebo onaká. Každý si musí nájsť svoj vlastný prístup, nájsť, čo chce do nej vložiť."

Z autorov sú mu najbližší tí zo slovenských básnikov, s ktorými sa roky stretával, teda Jožo Urban, Ondrej Čiliak, Janka Kantorová, Dana Podracká. Na otázku, ako je to dnes, či poézia dokáže mať miesto v trhovom mechanizme, Nagajda zareagoval vtipom. "Manželka istého básnika zastala pred výkladom a hovorí na kožuch: to je nádherný kožuch, je to doslova poézia. A on na to: kto už dnes číta poéziu." Vážne však dodal, že keby poézia fungovala iba na komerčnom princípe, tak by už zanikla. "Je vlečená na chrbtoch tých ľudí, korí s ňou žijú, ktorí potrebujú tvoriť, chcú niečo odovzdať. Stále sa číta. Potvrdiť som si to mohol aj na stretnutiach s poéziou, ktoré sme robili aj v Bardejove. Na prezentácii svojej zbierky som mal také množstvo ľudí, že sedeli po stoloch, po prepravkách od nápojov, proste každý kút bol zaplnený."

Keďže Ján Nagajda sa angažuje aj v politike, dlhé roky robil člena Republikovej rady Strany demokratickej ľavice a teraz je podpredsedom okresného výboru SDĽ, boli sme zvedaví, ako sa jedno snúbi s druhým. "Politika, podobne ako poetika, je umenie. Politika je umenie riadiť ľudí a poetika je hľadanie kompromisu medzi realitou a snom," povedal.

Pracovným zaradením je Nagajda vedúci rádiologický asistent v bardejovskej Nemocnici s poliklinikou. I preto má pomerne veľa básní zo zdravotníckeho prostredia. Sú o utrpení ľudí, ochorení na rakovinu prsníka. "Som členom projektu Posol nádeje, ktorý sa venuje problematike ochorenia rakoviny prsníka. Spolupracujeme s americkým projektom HOPE. Na Slovensku je do toho projektu zapojených päť nemocníc. Vrcholom nášho snaženia bolo zabezpečenie mamografu do bardejovskej nemocnice." Nagajda je aj predsedom Slovenského odborového zväzu pracovníkov v zdravotníctve v nemocnici. A je aj rybárom. "Milujem to, človek vypadne do prírody, aby zostal len s tým prútom a vodou. Na rybačke sa však ťažko tvorí, lebo je veľa podnetov." O sebe však hovorí, že je nielen úspešný rybár, ale dokáže ryby aj pripraviť. "Mám niekoľko klasických receptov," skonštatoval. O svojich kapitálnych úlovkoch povedal, že z Domaše má 14-kilogramového kapra, tiež trinásť a dvanásťkilogramových. Zubáčov má pochytaných 6-kilogramových. O rybárskom zväze podotkol: "Chýbala nám kronika. Porýpal som sa v archívoch a k výročiu 60. rokov organizovaného rybárstva v Bardejove som pripravil brožúrku, ktorá zachycuje vývoj rybárstva v Bardejove od stredoveku po súčasnosť."