lekár. Pretože lekárov si každý váži, pretože lekári pomáhajú ľuďom a zachraňujú životy. Ak sa tých istých detí o niekoľko rokov spýtate, či by nechceli byť patológmi, odpoveď bude takmer na 99 percent NIE! Patológia ľudí odpudzuje. Možno je to tým, že len málokto vie, čo táto práca obnáša. 31-ročný Ján Popaďák v tom má jasno. Musí. Pracuje totiž na patologicko-anatomickom oddelení Nemocnice s poliklinikou vo Vranove nad Topľou.

Na prácu si nesťažuje. "Patológia je pokojná robota. Robíš si pekne pomaličky, s prehľadom."

Je len málo ľudí, ktorí vedia, že práve vďaka patológom sa mnohí pacienti dozvedia svoju diagnózu.

"Patológia sa delí na nekropsiu a biopsiu. Každý si myslí, že patológ nič nerobí, len príde ráno do roboty o ôsmej, strčí ruky do nebožtíka a skončí o štvrtej. Ale to nie je tak. Ja robím hlavne biopsiu. To znamená, že keď pacientovi vyberú žlčník, apendix, znamienko alebo nejaký nádor, tak to sa posiela na patológiu. Tam sa to skúma pod mikroskopom a pripravujú sa z toho vzorky, preparáty a stanovujú sa diagnózy."

Pokiaľ ide o pitvy, tie sa robia v Michalovciach, pretože vo Vranove nie je pitevňa. Ján má s nimi však skúsenosti. Zažil ich pri štúdiu medicíny.

"Silný žalúdok potrebuješ zhruba na prvé tri roky, do prvej atestácie. Dovtedy musíš pitvať. Potom, keď spravíš prvú atestáciu, začínaš sa venovať biopsii. Práca v pitevni trvá krátko. Podstatná je robota pri mikroskope, kde skúmaš diagnózu, na ktorú pacient zomrel. Nepitvá sa každý. Podľa zákona je to tak, že sa píše návrh ošetrujúceho lekára. Napríklad, ak niekto príde do nemocnice, o hodinku umrie, za ten čas sa nestihnú urobiť odbery a lekárom sa nezdá diagnóza, tak vtedy sa pitvá. Ak dá lekár návrh na pitvu, tak príbuzní do toho nemôžu hovoriť. To môžu, len ak ide o patologickú pitvu. Ak sú náhle úmrtia, tak sa pitva robí automaticky, tam sa už nešpekuluje."

Aby sme sa nezaoberali len pitvami, treba poznamenať, že Ján má ešte jedno povolanie, ktoré je síce podstatne stresujúcejšie, napriek tomu ho robí rád. "Polroka som robil na ARE, potom som tri roky robil každý piatok na záchranke u primára Töröka, no a on mi odsúhlasil, že tam môžem robiť ďalej."

Tvrdí, že je skvelý pocit niekoho zachrániť. "Robím tam 6 rokov, ale ešte sa mi nestalo, aby niekto, koho som zachránil, prišiel poďakovať. A ani na patológii ti neprídu poďakovať. Chirurgovia pooperujú a čakajú za výsledkom. Patológ sa morduje s diagnózou. Každý je vďačný chirurgovi, ktorý ho operoval a nie patológovi, že mu určil správnu diagnózu."

Aj napriek tomu, že jeho prácu možno považovať miestami za pochmúrnu, nestráca zmysel pre humor on, ani jeho kolegovia, ktorí sú roztrúsení po iných mestách, pretože vo Vranove je Ján jediný špecialista v tomto odbore.

"Ešte som sa nestretol s patológom, s ktorým by nebola sranda." No uznáva, že v medicíne sa kanadské žartíky príliš robiť nedajú.

Pri otázke, či si nosí prácu domov sa len usmeje.

"Nie, ani časť. Kedysi som si domov nosil protokoly, lebo som ich nestíhal písať v robote."

Dnes už môže voľný čas tráviť zábavnejšie.

"Som maximálne spokojný. Diagnóza, ktorú určím, je zákon. Síce aj patológ sa môže pomýliť, ale nemal by sa. Preto stále, ak niečo neviem, tak idem do Michaloviec, kde je krajský odborník a s ním to konzultujem."

Na záver dodáva, že študentov patológie je málo.

"Málokto chce študovať patológiu, ale je to super odbor. Neplašíš sa, nestresuješ. Každý chce byť radšej chirurg, kardiológ alebo niečo také. Väčšinou sa k patológii dostanú len z nutnosti, keď v nemocnici nikde inde nie je miesto. No a buď sa to tomu človeku zapáči a ostane, alebo ide preč. Ja som chcel byť patológom."