napriek odhláseniu zo školy a odovzdaniu indexu išiel ešte na skúšku zo stavovcov.

Potom odišiel do Bratislavy a rozhodol sa študovať šport. V tom čase už robil atletiku. A k športu si zobral ešte nemčinu. "Neľutujem, mám to poslanie učiteľa asi v sebe, konečne, veď aj moja stará mama bola učiteľkou." Ondrušek učí na Strednej priemyselnej škole v Bardejove a zároveň je poslancom mestského zastupiteľstva.

V súvislosti s učiteľovaním sa mu však nepáči, že sa na školstvo v súčasnosti pozerá len cez stokorunáčky. "Prestávame vnímať žiaka, o ktorého by sme sa mali starať. Nie je to dobrý systém. Školy budú preplnené, lebo teraz každý riaditeľ chce veľa žiakov, aby mal veľa peňazí. Budeme síce mať veľa žiakov, ale nebudú odborné učebne."

Ako jazykár podotkol, že mať na hodine viacej žiakov ako dvadsať, to radšej neučiť. "Peniaze sa vyhodia a nebude to mať efekt." Dnes podľa neho každého zaujíma iba to, či škola bude mať na energie, ale či bude mať na pomôcky, to už nikoho. "Ja som zohnal lopty cez program Sokrates vďaka spolupráci so školou v Passau. Ako šmelinár som išiel z Nemecka, asi 40 lôpt som prepašoval cez hranice."

Okrem atletiky (desaťboj) sa Ondrušek aktívne venoval aj volejbalu. Tvrdí, že je to jedna z mála vecí, ktoré vie dobre robiť. Hovorí však, že keď ako mladý učiteľ prišiel v roku 1974 na školu, cez kopiráky rozmnožil dotazník a urobil si prieskum na všetkých stredných školách. Na prvom mieste pri záujme o šport mu vyšiel volejbal. "Začal som sa ho učiť. Strávil som hodiny vo vani, lebo to bola pre mňa najpríjemnejšia poloha pre štúdium."

Následne sa hlavnou športovou špecializáciou stal na škole volejbal a po štyroch rokoch sa prebojovali do najvyššej súťaži. Vychovali aj reprezentanta Československa Mariána Vavreka, ktorý ešte i teraz hráva v Rakúsku. "Raz mi poslal z Argentíny pohľadnicu, urobila mi na duši veľkú radosť. Stálo v nej: ďakujem za všetko, pán tréner, čo ste pre mňa urobili. Z majstrovstiev sveta si domov veziem bronzovú medailu. To, tuším, bola posledná medaila vo volejbale, ktorú naši (československí) reprezentanti získali."

Ondrušek si zaspomínal, že Vavrek chodil nie na priemyslovku, ale na poľnohospodárske učilište. "Je to chlapec z Dlhej Lúky, vysoký dva metre päť centimetrov. Zo začiatku sa mu hrať volejbal nechcelo. Vymysleli sme na neho fintu. Keď neprišiel na tréning, odpovedal z fyziky a nemal šancu dostať lepšiu známku ako štvorku. Nebolo to celkom fér, ale život ukázal, že to stálo za to."

Ondrušek tiež povedal, že potom sa to všetko rozpadlo... Ale s volejbalom neprestal. Chlapci z ulice ho presvedčili, aby začali trénovať. "Hrali sme volejbal medzi bytovkami na Družbe. Nemali sme financie, iba entuziazmus. Aj sme sa potom dostali cez tretiu, druhú až do prvej ligy."

Dnes sa aktívne rozhodol venovať už iba lyžovaniu. Kúpil si karvingy. "Keďže som päť rokov nestál na lyžiach, dúfam, že sa mi nohy nedopletú. Vek, kondička, nie je to už to, čo bývalo."

Tiež chodí na ryby. Je dlhoročným rybárom, ale hoci si rybársky lístok platí stále, k vode sa nedostal už niekoľko rokov. Zmenilo sa to však toho roku. Zasmial sa, že pre ryby veľkým postrachom nie je. "Ony vedia, že to prišiel učiteľ z priemyslovky a pokojne si okolo môjho posedu plavú. Tak sa s nimi aspoň porozprávam a nakŕmim ich." Kŕmi ich aj chrumkami. "Robím to tak, jednu mne, jednu rybám. Naposledy som im prichystal veľmi dobrý cestovinový šalát s brokolicou, ktorý manželka navarila, ale zabudol som ho doma, a tak aspoň dostali šťavu z rybacej konzervy."

A aký je podľa neho rozdiel medzi mládežou v minulosti a teraz? "Hovorí sa, že mládež sa nemení, že sa meníme iba my. Nie je to však celkom pravda." Zdôraznil, že pri cestách do družobného Passau pochopil, že podľa vonkajších znakov sa mladí ľudia nedajú hodnotiť. Ten, kto má dlhé vlasy a oblieka sa nedbanlivo, ešte nemusí byť hlupák. Práve naopak. Zdôraznil, že sa to týka aj študijných výsledkov. "Zo skúsenosti môžem povedať, že jednotkári sa niekedy ťažšie uplatnia v živote ako tí, čo selektujú, skrátka, neučia sa vedomosti, ktoré nikdy nebudú potrebovať. O toto je dnešná mládež chytrejšia."

O športovom výkone súčasnej mládeže však tvrdí, že je pomalšia. "Beh a podobné disciplíny ich už veľmi neoslovujú. Zato sa radšej venujú kolieskovým korčuliam či silovým športom."

Keďže počas rozhovoru spomenul Ondrušek aj náboženstvo v súvislosti so svojím vzťahom k histórií, spýtali sme sa, či je veriaci. "Mám svojský vzťah k Bohu," uviedol a dodal, že toto sa mu odrazilo aj v posudku počas socialistickej minulosti, keď mal v posudku napísané, že je nevyrovnaný s náboženskou otázkou. Príčinou bolo to, že raz na politickom školení sa opýtal, či by na škole nemohli odoberať Katolícke noviny. "Pomyslel som si, že keď farári čítajú Pravdu a Rudé právo, prečo by sme my nemali vedieť niečo o ich názoroch."

Viera je však podľa Ondruška o láske, o dobre medzi ľuďmi a o tom, že si vzájomne nerobia zle. Spomenul si tiež na prvý katechizmus, ktorý ako malý chlapec dostal do rúk. "Bolo na ňom veľké božie oko. Na náboženstve nám potom hovorili, že to je to oko, ktoré na nás stále zvrchu pozerá. A my s kamarátom sme ho neraz na nebi aj hľadali."

Napokon sme sa Ondrušeka spýtali, prečo vstúpil do politiky. "Bol som oslovený SDKÚ, nechal som si čas na rozmyslenie. Rozhodol som sa, že do toho pôjdem. Lebo mi na Bardejove záleží, som patriot. Tiež som chcel pomôcť mládeži."

Myslel si, že v komunálnej politike nebudú také ostré hrany medzi jednotlivými stranami, "že budeme všetci ťahať za jeden povraz. Pravda je však taká, že neraz sa vymýšľajú argumenty len kvôli argumentom. Bolo by lepšie, keby sme k sebe boli úprimnejší a povedali si čestne o čo nám ide, a nie veci zahmlievali".