približovaní mladým ľuďom v sabinovskom regióne. Juraj Navrátil. Rodák spod Tatier, sa na dlhé roky upísal divadlu v Šarišských Michaľanoch (okres Sabinov). Neskôr viedol Kultúrne stredisko (KS) v Sabinove. Hral hlavnú postavu v divadelnej hre Jepe z vŕšku, ktorú premiérovo uviedli počas Dní Sabinova. V súčasnosti je aj kronikárom mesta.

Do Šarišských Michalian sa prisťahoval v roku 1956, kedy jeho otec dostal prácu v Imune, vtedy ešte Ústave sér a očkovacích látok (ÚSOL). Vyštudoval jedenásťročnú strednú školu. Na vysokú školu sa nedostal. Jeho snom bola Vysoká škola múzických umení. Rodičia boli proti tomu. Nastúpil teda do ÚSOL (Imuna), ako pomocný laborant, umenia sa však nevzdal. V roku 1960 začal fungovať pri ÚSOL závodný klub a v ňom ako prvý záujmový kolektív divadelný súbor, ktorý nadviazal na starú michaliansku ochotnícku tradíciu. Tá sa datuje od roku 1919. "Prvé obdobie, do môjho odchodu na vojenčinu, v roku 1963, som pôsobil v michalianskom divadle ako herec. Už vtedy to bol veľmi dobrý súbor, pod vedením môjho otca, ktorý tu položil základy modernejšieho divadla. Po mojom návrate z vojenčiny otec, žiaľ zomrel. Divadlo zostalo bez hlavy. Keďže som vraj k tomu mal najbližšie, tak, nejakým nedopatrením som sa upísal vedeniu tohto súboru. Postupne som do toho vhupol tak, že, ako vravel bývalý režisér Košického štátneho divadla Jiří Svoboda: "Se upsal celoživotnímu neštěstí." O takomto prípade možno u mňa tiež hovoriť, aj keď si myslím, že to nešťastie bolo z pohľadu mojej zlatej manželky, ktorá toto všetko dodnes vydržala," so smiechom spomína J. Navrátil.

Od roku 1968 začali robiť divadlo v Šarišských Michaľanoch, pod umeleckým vedením J. Navrátila trochu ináč, ako dovtedy. Potom prišli 70. roky, kedy divadlo v Šarišských Michaľanoch dostalo absolútnu zelenú. "Išli sme kvalitatívne prudko nahor. V Imune pracovalo veľa mladých talentovaných ľudí, ktorí mali záujem o divadlo. Manšaft bol veľmi silný. V roku 1973 sme získali prvé miesto na krajskej prehliadke s Gogoľovým Revízorom, o rok na to sme mali ďalšie krajské víťazstvo s Palárikovým Dobrodružstvom pri obžinkoch a následne na Belopotockého Mikuláši sme zobrali všetky možné ceny, okrem hlavnej. Bolo to nádherné predstavenie. Potom, v roku 1976 ďalšie krajské víťazstvo a účasť ma Mikuláši s Matkiným poľom a konečne v roku 1980, bol to jubilejný Mikuláš, celoslovenská prehliadka ochotníckych divadiel kategórie B, ktorú sme vyhrali. V roku 1984 sa to zopakovalo, aj s účasťou na Scénickej žatve v Martine. To bo už pojem, dostať sa do Martina, a odvtedy sme už boli preradení do najvyššej A kategórie. Patrili sme medzi najlepšie ochotnícke, teda vtedy sa už začal používať pojem amatérske súbory na Slovensku. V tom roku, bolo to desiate výročie smrti rodáka zo Šarišských Michalian, básnika, dramatika spisovateľa Jula Zborovjana, tak sme prijali jeho meno, ktoré súbor nesie dodnes." Pôvodný názov bol Divadelný súbor pri závodnom klube ROH ÚSOL, neskôr Imuna Šarišské Michaľany.

Od čias, kedy sa súbor dostal do "áčka", bolo potrebné robiť divadlo úplne ináč. Napriek tomu, že súbor pôsobil na dedine, nikdy nebol typickým dedinským divadlom. "Vzhľadom na intelektuálny potenciál v divadle, nikdy sme neinklinovali k Urbánkovým a podobným hrám, zlatým, ale nás zaujímal kumšt. Ani sme si to neuvedomovali, ale čím sme išli kvalitatívne vyššie, začalo sa hovoriť v Šarišských Michaľanoch, že hráme pre porotu, my sme si to neuvedomovali. Postupne sme začali strácať nášho verného diváka, mnohým predstaveniam, netvrdím, že nerozumel, lebo on už bol vychovaný, ale veci, ktoré sme robili iným spôsobom, nie opisným alebo rétorickým, či divadlom slova, bol často dezorientovaný. No my, zaslepení vidinami úspechov, túžbou preraziť na Scénickej žatve a dostať sa do povedomia odbornej divadelnej verejnosti, tak sme na toho diváka nemysleli. Dnes už viem, že bolo potrebné robiť kompromisy. Vtedy nás to ani nenapadlo."

Pustili sa aj do vlastnej tvorby, o marhuliach, zo sabinovského regiónu, pod názvom Úschovňa batožín. Bolo to o návrate amerického Slováka do sabinovska. "Kamaráti, ktorí poznali súbor a vedeli o čom to je, tak fajn, ale divák prišiel na predstavenie raz a na reprízu už nie. Tam sme si uvedomili, že by bolo dobré dať v tomto smere spiatočku. V súbore sme ťahali už takmer tridsať rokov spolu. Ja, ako režisér, som už začínal byť opotrebovaný, radšej som si zahral. Našťastie bol potenciál v súbore, ktorý prevzal po mne kormidlo réžie. Len, už nás bolo veľa a začalo to strácať šťavu."

Počas fungovania súboru si vytvorili mládežnícke a detské divadlo, v ktorých vychovávali hercov pre áčkarský súbor. "Bola tam perspektíva, že žiadna generačná výmena, ktorá príde, nenabúra situáciu v súbore tak, že by sa kvalitatívne položil. Okrem toho, v tomto období pod závodným klubom Imuna pracovalo kvantum iných kultúrnych telies, džezbalet, kapela, spevácka mužská skupiny, ženské komorné spevácke združenie. Čo sa týka miestnej kultúry v Šarišských Michaľanoch, roky 80-te, až 90-te, to bola naozaj paráda. Človek mal za sebou fabriku, pre ktorú sme boli najlacnejšia, a pritom najlepšia reklama. Chodili sme na prehliadky a súťaže po celom Československu."

Od roku 1986 začal oficiálne pracovať ako vedúci závodného klubu Imuna. Tam si ho vytipovali Sabinovčania, oslovili ho a v roku 1990 vyhral konkurz na miesto riaditeľa Mestského kultúrneho strediska v Sabinove, neskôr sa tam presťahoval aj s rodinou. "Dobre som poznal situáciu v Sabinove, lebo sme tu s michalianskym súborom pravidelne, každú inscenáciu hrali. Táto robota si vyžaduje ľudí, ktorí prácu v kultúre považujú za srdcovú záležitosť, či poslanie, lebo ja naozaj neviem nič iné robiť, aj keď už viem dnes opraviť plavák na splachovacej nádržke. Človek s tým musí byť neustále, jednak aby tí podriadení mali pocit, že mu na tom záleží a neprišiel kvôli peniazom alebo honoru. V kultúre, to je ako učiť v škole. Keď počujem, že učiteľ ide do školy a povie, že ide do roboty, tak to je strašné. To isté je v kultúre. Tam som mal spočiatku také problémy. Aj keď ma poznali mnohí kolegovia, boli vydesení z toho, že mám úplne odlišné názory na miestnu kultúru a dianie v nej. Brali to asi tak: Kúpiť program, predať ho, máme pokoj a o tri týždne znova. To nie je miestna kultúra. Tá je o tom, aby sme podchytili ducha toho mesta a aby sa začal zveľaďovať. Vedel som, že musíme získať deti a mládež na tú prácu. Je to tak jednoduché... Pokiaľ deti chcú pracovať a vy ich dokážete zaujať, nenásilným, hravým spôsobom... Ja tomu hovorím spoznávať krásno. V tom je povedané všetko. Deti to v tomto veku možno ani netušia, nevedia to pomenovať, ale v tej dušičke sa to niekde usádza. Nesú si to životom ďalej a je to potrebné už len rozvíjať. Navyše je to nádherné, ak máte možnosť podieľať sa na rozvoji osobnosti dieťaťa. A aj keď sa v dospelosti nebude venovať napríklad divadlu, ale pôjde na vysokú školu, tak bude niečo z kultúry vyhľadávať. Mám s tým stopercentné skúsenosti. Je to tak! Nikto mi to nevyvráti. Ak z neho bude slušný človek, nemusí byť profesionálny umelec, tak sme urobili všetko preto, aby žil plnohodnotným životom." Trvalo tri roky, kým presadil v sabinovskom kulturáku túto svoju filozofiu. Postupne sa naozaj deti hrnuli do záujmovej činnosti. "Už sme nemali peniaze na programy a toto nás začalo zachraňovať. Robili sme vlastnú tvorivú prácu, verejnosť to akceptovala, pomaly sme nahrádzali konzum a navrch sa dostávalo umenie, aj keď povedzme na amatérskej úrovni."

Za éry vedenia kultúrneho strediska Jurajom Navrátilom sa v ekonomickej kríze 90-tych rokov podarilo udržať napríklad folklórny súbor Sabinovčan, detský folklórny súbor Sabinik, dychovku a ďalšie.

Dnes sa J. Navrátil venuje kronikárkej činnosti v meste. Na poste riaditeľa MsKS ho pred rokom pri odchode do dôchodku vystriedala Magda Miková, ktorú si sám vybral, ako svoju nástupkyňu. Každá kultúrna udalosť v Sabinove sa však ani dnes nezaobíde bez jeho rady, či odbornej pomoci.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári