Prešovčan Ivan Lichvár má na čo spomínať. Patrí totiž k zakladateľom spotrebných družstiev Jednota v Prešove a na okolí. Stál pri zrode niekdajšej pýchy mesta, prvej vinárne, ktorú našinci poznajú ako Krámiky, neskôr Neptún. Tiež pri atrakcii, ktorou bola vodárenská veža, pri zrode prvého hotela v prírodnom prostredí, teda na Sigorde, alebo známom motoreste Branisko. Alebo pri založení prvého učilišťa obchodu a služieb, ktoré síce začínalo v bojových podmienkach v kaštieli v obci Svinia, ale na jeho základoch sa vybudoval školský systém, ktorý funguje dodnes.
Keď ako mládenec hľadal svoje miesto v živote, odišiel z vojnou zničeného Prešova študovať do Prahy. Tam získal svoj výučný list v odbore maloobchod-potraviny od vtedajšej obchodno-živnostenskej komory.
"Mal som taký sen. Vždy som chcel pracovať v obchode, poznať jeho zákulisie. Systém zásobovania, skladovania a samotného predaja tovaru. V Prahe som pracoval v obchodnom dome B. Burdy. Môžem povedať, že ma pokladali takmer za syna a bolo mi ľúto, keď som po februárových udalostiach v roku 1948 musel odísť. Burda skrachoval a nastala predzvesť znárodňovania. Vrátil som sa domov," spomína Ivan Lichvár.
Keď sa doma poobzeral, našiel východisko pri práci predavača v konzumných družstvách pre železničiarov najprv v Humennom a potom v Poprade. Keďže ho práca bavila, z predavača sa čoskoro stal vedúcim prevádzky, neskôr revízorom. Po vzniku Jednoty sa vypracoval a prevzal zodpovednosť za celú výrobnú činnosť, ktorá sa začala rozbiehať v pekárenstve, či mäsiarstve. Začali vznikať obchody so zmiešaným tovarom v každej väčšej spádovej obci. Jednoducho, po znárodnení súkromných firiem Jednota začala zakladať prvé prevádzky obchodu a služieb, z ktorých sa neskôr vyvinuli štátne podniky.
Rozvoj obchodu a služieb bežal, ale I. Lichvár mal ešte jeden nesplnený sen. Počas štúdia často závidel Pražanom ich kultivované vinárničky. V Prešove však žiadna nebola a on sníval, že sa mu raz podarí presadiť niečo podobné aj v tu. Podarilo sa, ale až v roku 1955. Z vojnou zničenej pivnice v jednom z meštianskych domov na Hlavnej ulici vznikla vináreň, ktorá mala podľa mnohých pamätníkov stredoeurópsku úroveň.
"Chceli sme len to najlepšie. Obsluha bola oblečená v šarišských krojoch, hrala tam cigánska muzika a mimo dobrých vín sme stále ponúkali špeciality. Bol som veľmi pyšný, keď si tam ľudia objednávali stôl aj dva týždne dopredu. Dnes, keď je na Hlavnej ulici podnik takmer v každom starom dome, sláva tejto vinárne upadla a to ma veľmi mrzí."
Zo starej vodárenskej veže urobili po rekonštrukcii ďalšiu atrakciu. Starí Prešovčania si iste ešte pamätajú, že kedysi bol vo Veži aj výťah a na jej streche bola cukráreň s výhľadom a dole kaviareň. Výhľad a sladké dobroty lákali nielen domácich, ale aj návštevníkov mesta. S nostalgiou aj nadšením v hlase hovoril aj o sláve hotela Sigord. Nikomu azda nemusíme pripomínať, čo sa stalo. Keby azda áno, ostalo z neho torzo. Objekt rozkradli a dnes uprostred lesa stojí len konštrukcia múrov s narušenou statikou. Ivan Lichvár si však pamätá lepšie časy a s ním mnohí z nás.
"Bol to dobrý ťah postaviť na Sigorde hotel a keby sa oňho starali, mohol byť rovnako navštevovaný ako kedysi. Veď sa tam konali všetky dôležité udalosti, dokonca aj svadby a ľudia si ho nevedeli vynachváliť. Ale po revolúcii v roku 1989 ho prevzala banka a predala. Odvtedy sa nedá vypátrať, kde je majiteľ, ani sa pohnúť s jeho rekonštrukciou."
Zaspomínal si aj na zakladanie prvých obchodných domov vo väčších obciach na okolí, aby ľudia nemuseli za nákupmi cestovať do mesta. Spomenul napríklad Kapušany, Lemešany, Drienov, Chminiansku Novú Ves a ďalšie dediny, kde mala Jednota svoj obchod. V krátkom čase začali presadzovať aj pohostinstvá, kde robotníkom a dôchodcom v dedine ponúkali teplú stravu.
Zaujímal nás jeho názor na súčasné obchody. Iste chodieva nakupovať a na všetko sa díva okom profesionála. Ako sa mu páči obsluha?
"Poviem to otvorene. Nepáči. Dnes sú v obchodoch zväčša ľudia, ktorí ani nevedia, čo predávajú, nevedia zákazníkovi poradiť, ani vyhľadať to, čo on v regáloch vidí. Mal som nedávno takú skúsenosť v obchode s farbami. Pýtal som si odtieň podľa výrobného čísla. Vraj nemajú, no ja som ho našiel a ukázal som predavačovi, čo si má na obaloch všímať. Asi sú to rodinní príslušníci majiteľov, ale v obchode nemôže pracovať hocikto. Aj preto sme kedysi investovali toľko úsilia do vzdelávania mládeže."
Pri tej príležitosti spomenul aj prvé učilište obchodu a služieb s internátom. Bolo to v starom kaštieli v Svinej. Boli tam tvrdé podmienky a až o niekoľko rokov postavili novú modernú školu Pod Kalváriou, ktorá funguje dodnes.
Inak, jeho manželka Jana tiež pracovala najprv v administratíve, ale potom v obchode. Mali to asi v krvi. Ich tri deti však nešli v ich šľapajach. Syn Ľuboš je veterinárom, dcéra Iveta zdravotnou sestrou a najmladšia Beáta krajčírkou. Dnes 75-ročný, ale stále vitálny Ivan Lichvár si užíva zaslúžený odpočinok stále aktívne. Zaujíma sa o všetko dianie okolo seba a veľa času venuje záhrade. Neskrýval pred nami, že tá je jeho pýchou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
