ako priemerní Slováci zabodovali so svojimi vedomosťami vo svete. Ba aj jazyk sa dokázali naučiť. Veď museli. Ako euroobčania však už takí hrdí nie sme. Odzrkadľuje sa to všade. V materských školách, na základných , stredných, ba aj na vysokých. Myslíte si, že preháňam? Ani nie.

Za posledných desať rokov sa totiž v školstve odohralo priveľa zmien. Dobrých aj zlých. Status učiteľa, vodcu spoločnosti, sa vedome potláča kdesi na nižšie priečky. Veď mu stále znižujú plat, berú príplatky a keď im mzdy náhodou plošne zvýšia, tak im skrátia úväzky. Svoju prácu už len málo z nich berie ako poslanie, životný cieľ. Väčšina sa zmierila s faktom, že chodia do zamestnania a s nohami v teple odovzdajú deťom toľko, nakoľko sú podľa ich mienky ohodnotení. Nový fenomén spoločenskej atmosféry? Možno.

Prišlo to akosi samo. Spoločnosť si totiž učiteľa prestala vážiť. Najmä od času, kedy bolo v štátnej kase na školstvo čoraz menej peňazí. Dlhy štátu rástli, dodávatelia (tiež štátni) strácali trpezlivosť, sem-tam ich aj odpojili od médií a školy začali živoriť. Každý nedostatok vyvoláva napätie, a tak to vo vážnych vzdelávacích inštitúciách často vyzeralo celkom inak... Začali sa prejavovať ľudské vášne. Aj tie najhoršieho zrna. Mám na mysli istú prešovskú materskú školu, kde pri podanej výpovedi došlo aj k fyzickej inzultácii. Kompetentní vymysleli náplasť. Vraj dajme školy samosprávam. Prenesme na nich kompetencie aj zodpovednosť a oni si už akosi poradia.

Nuž... A oni to robia. Ale za akú cenu a ako? Šancí nemajú veľa. Najmä keď dostali do vienka zdevastované objekty, často s deravými strechami, nefunkčnými kotolňami, či inými nedostatkami. Štát sľuboval. Dáme to do poriadku. Nedal. Aspoň nie plošne. No a s normatívmi to je ešte lepšie. Keď je menej žiakov, je aj menej na prevádzku, na jedálne a školské kluby ešte menej, o škôlkach nehovoriac.

Richtári, najmä tí, ktorí majú objekty v zlom technickom stave, si denne kladú otázku: Ako ďalej? Rušiť, alebo nerušiť? Ak aj rušiť, ako sa pozriem ľuďom do očí? Veď ktorý starosta chce, aby ho jeho voliči kritizovali? On neutečie ani do parlamentu, ani sa neskryje v parádnej kancelárii, kde ho pred ľuďmi chráni sekretárka. Nie. Kritike musí čeliť. Pekne z očí do očí. Musí trpezlivo vysvetliť rodinám s deťmi, že si musia vzniknutú situáciu vyriešiť sami. Tiež zamestnancom, o ktorých vie, že si len ťažko nájdu novú prácu. A to ešte musí vyriešiť základný problém. Prepustiť znamená vyplatiť odstupné a aj na to musí niekde nájsť peniaze. Niekde v obecnej kase. Na čom ešte môže dedinu ukrátiť? Nezaplatiť za čo? Taký richtár totiž dobre vie, že sa mu všetko vráti ako bumerang. "Keď musím povedať učiteľke, znížim ti úväzok, lebo nemám peniaze, prial by som vám vidieť tie jej oči. Alebo kuchárke v škôlke, že mám pre ňu mzdu na úväzok len 0,8, ale ona musí zakúriť do pece drevom, pripraviť deťom raňajky, desiatu, obed aj olovrant. Či varí deväť, alebo sedem litrov polievky, netrvá to kratšie. Zakaždým je to nepríjemné," reagoval na situáciu v svojej obci starosta Hanisky Ladislav Jambrich.

Čo obec, to iné starosti. Čo mesto, to iný problém. Majú ho všetky samosprávy. Všetky školy. Bohužiaľ, tie na východe Slovenska najviac. Len o zodpovednosť sa už nemajú s kým podeliť.