zastupiteľstva. Anton Karol už tridsať rokov pracuje na jednom a tom istom pracovisku. Je ním bardejovská Nemocnica s poliklinikou. Je primárom chirurgie. Boli sme zvedaví, ako sa z obyčajného chlapca stane chirurg.
Je to predurčené v hviezdach? spýtali sme sa. "V deviatej triede na základnej škole sme písali prácu na tému, čím budem, a ja som do nej už vtedy napísal, že budem lekárom." Zároveň poznamenal, že tento jeho zámer veľmi prekvapil rodičov, otec totiž chcel mať doma právnika a mama svoje tajné prianie nikdy nevyslovila. Pôvodne chcel byť Anton Karol internistom - kardiológom. Definitívne sa pre chirurgiu rozhodol v piatom ročníku medicíny. "Možno i preto, že som bol zručný a nič mi, ako chlapcovi z dediny z Lenartova, nebolo cudzie." Dodal, že v konečnom dôsledku je rád, že sa takto rozhodol, lebo na chirurgii je široká škála pacientov, kdežto interné odbory sa väčšinou týkajú starších pacientov. A byť chirurgom v Bardejove znamenalo robiť aj traumatológiu a to neraz vyžadovalo sekundové rozhodnutia. "Mnohým ľuďom sme zachránili život tým, že sme ich zo sanitky brali rovno na sál."
Na otázku, či sa dá zvyknúť na smrť, poznamenal: "nepoznám lekára, alebo sestru, ktorého by smrť nechala ľahostajným. Aj keď ide o človeka s onkologickým ochorením, o ktorom vieme, že zomrie, jeho smrť napriek tomu otrasie celým oddelením." Doktor Karol dodal, že nikdy sa so smrťou nezmieri, lebo jeho povolaním je proti smrti bojovať. "Niekedy však víťazí. Najviac nás rozľútostia zbytočné smrti pri haváriách v opitom stave, tiež úmrtia v práci pri nedodržaní pracovných postupov. Mali sme napríklad dva prípady malignej hypertenzie, zomreli nám mladí pacienti, bolo to v súvislosti s operáciou, nedokázali sme pomôcť a toto nám zobralo kus života."
Primár chirurgického oddelenia strávi v práci nemálo hodín, hovorí že práca je pre neho záľubou - konečne, okrem pracovných dní, to je v mesiaci 20 - 22 dní v nemocnici a ešte ďalších 110 hodín v nočných službách. Relaxom mu je však turistika. Venuje sa jej celá rodina. Tiež využijú každú príležitosť ísť na huby. "Toho roku boli naše úlovky veľmi pekné. V zime zase lyžujeme na Regetovke. Robí mi tam dobré to ticho." A občas sadne na bicykel. "Rád chodím tiež po svete, ale ako sa hovorí, všade dobre, doma najlepšie. Ja sa rád vraciam do Lenartova, rád sa vraciam tiež do Bardejova a rád sa vraciam na Regetovku."
Zdôraznil, že doma v Lenartove pozná všetky lesy, "lebo od šiestich rokov chodím na huby. Skutočne mal som šesť rokov, keď som sa vybral na huby a doma ma hľadali... Našiel som sa však sám, no a doteraz ma to drží." Zbiera však iba niektoré huby. "Tak ako Nóri nezbierajú hríby a kozáky, tak ja zbieram iba hríby, kozáky a kuriatka. Hoci viem, že aj muchotrávka kráľovská je jedlá huba a vynikajúca, ale ja ju nezbieram." Huby doktor Karol usuší, alebo usmaží na bravčovom tuku, nechá vychladnúť a dá zmraziť. "Potom celú zimu máme praženicu s hubami."
Žiadna jedlá huba sa podľa doktora Karola nemá variť. Tak ho to naučili doma. "treba ich umyť, vytlačiť z nich vodu a hodiť na šmalec. Zostane im aróma a chuť. Lebo huba, keď sa uvarí stratí nielen vôňu, ale aj výživné látky. Kozák, červeňák, kuriatko, podpinka, hríb sa nikdy neobvarujú."
A čo kultúra? Doktor Karol sa priznal, že nejaký kladný vzťah k divadlu nemá. Údajne by mohol spočítať na prstoch oboch rúk koľkokrát bol v divadle. "Kino áno, každý dobrý film využijem. Knihy tak isto. Momentálne literatúru faktu."
Doktor Karol sa tiež vie postaviť k sporáku: "Všetko uvariť neviem, ale určite by som neumrel od hladu." Na každý spôsob dokáže uvariť huby. Kurča tiež. "Opečené na grile nemá chybu, veľmi rád grilujem a na Regetovke mám potom stále plno hostí."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári