Slovenska na čele s metropolitom Nikolajom sa zhromaždila uprostred obce Kobylnica (okres Svidník), aby vzdala tichú úctu rodisku svätca, Elexeja Tótha. Americkí biskupi doniesli jeho symbolické ostatky do kraja a uložili ich do katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove.

Súčasní, prevažne gréckokatolícki, Kobylničania o svojom rodákovi možno vedia málo, alebo už vôbec nič. Keďže nás jeho životná púť zaujala, pýtali sme sa aj za nich. Jeho príbeh nám rozpovedal tajomník Posvätnej synody pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku Milan Gerka.

Život má pre nás mnohoraké prekvapenia. Platí to aj v prípade Kobylničana, Alexeja Tótha. Keď sa v roku 1854 narodil, nikto z jeho blízkych netušil, že väčšinu svojho života prežije v zámorí. Patril do gréckokatolíckej kňazskej rodiny a jeho strýko Nikolaj bol biskupom v Prešove. Dostal výborné vzdelanie. Mimo rusínštiny ovládal nemčinu, maďarčinu, ruštinu, latinčinu aj biblickú gréčtinu. Študovať začal v rímsko-katolíckom seminári v Stregone, potom nasledovali tri roky gréckokatolíckeho seminára v Užhorode. Teologické štúdium dokončil v Prešove. Oženil sa s Rozáliou Mihaličovou, ale manželka mu zakrátko zomrela. Po vysviacke v roku 1878 sa stal kaplánom v súčasnom Maďarsku, presnejšie vo farnosti Homrogd. Keď mal 25 rokov začal vykonávať funkciu kancelára gréckokatolíckeho seminára v Prešove, kde prednášal cirkevné dejiny a kanonické právo celých desať rokov.

Keď farnosť v Mineapolise, v americkom štáte Minnesota, požiadala prešovskú eparchiu o duchovného, otec Alexej vycestoval. Prvú liturgiu slúžil v ich farnosti na Deň vďakyvzdania. V jeho záznamoch sa zachoval odkaz k tomuto prvému pôsobisku v USA, kde našiel chrám. "Chrám, ale prázdny. Žiadne oblečenie, žiadne cirkevné nádoby a ďalšie bohoslužobné predmety." Nebol tam ani ikonostas a veriacich v celej farnosti narátal 90. Veľmi rýchlo sa pustil do organizovania bohatšieho cirkevného života a vecí potrebných k bohoslužbám. Mal zrejme aj podnikateľského ducha. Nečakal len na dary. Otvoril malú predajňu potravín a sám tam pracoval ako pekár. Z týchto príjmov platil správcu a kantora chrámu, živil chudobných ľudí vo farnosti a seba.

Rímskokaktolícki biskupi sa tvrdo snažili ovládnuť gréckokatolícke duchovenstvo, preto Alexej napísal v roku 1890 list ruskému konzulovi do San Franciska a žiadal o stretnutie s biskupom aleutanských ostrovov a Aljašky. O rok sa stretnutie s biskupom Vladimírom uskutočnilo. Vtedy Alexej vyslovil túžbu slúžiť pravoslávnej cirkvi a biskup s ich vstupom súhlasil. Pricestoval do Mineapolisu a otca Alexeja s jeho 361 veriacimi prijal do zväzku pravoslávnej cirkvi. V roku 1892 boli Posvätnou synodou Ruskej cirkvi oficiálne prijatí do eparchie aljašskej a aleutanskej. Ich príklad potom nasledovali aj veriaci z Pennsylvánie v meste Wilkes-Barre. Alexej sa venoval tiež misionárskej činnosti, zakladal bratstvá a spoločenstvá vzájomnej pomoci.

Za svojho života bol svedkom návratu 20-tisíc Karpato-Rusov a Haličanov k pravosláviu. Práve v Mineapolise prijali pravoslávie mnohí vysťahovalci najmä z Becherova (okres Bradejov) a okolia.

Úsilie sv. Alexeja bolo ocenené už počas jeho života. Posvätná synoda mu udelila mitru s ozdobami a cár Nikolaj II. za jeho významnú službu mu udelil Rad sv. Vladimíra a Rad sv. Anny. V roku 1907 sa o ňom dokonca uvažovalo ako o biskupovi. Alexej však všetky pocty odmietol. Jeho zdravie, vďaka ťažkým životným podmienkam bolo podlomené a v roku 1909 vydýchol naposledy vo Wilkes-Barre. Cirkev ho so všetkou úctou pochovala v svätotichonskom monastieri v Južnom Canaane, v štáte Pennsylvánia. Dodnes tam chodia veriaci prosiť sv. Alexeja o príhovory za nich. V roku 1994 Alexeja Tótha vyhlásili za svätého.