preludu, nekonečne hľadali polotiene svojej stratenej reality." Ktovie čo tým myslel... Jedno je isté, Marián Prevendarčík je síce herec, o hľadaní preludu a polotieňov v jeho prípade však nemôže byť reč. Tento dvadsať deväť ročný šarmantný Vranovčan, člen Štátneho divadla v Košiciach sa vo svojom povolaní našiel: "Vybral som si herectvo, pretože ma vždy priťahovalo niečo..., nechcem povedať "predvádzanie", to nie je to správne slovo, pretože herectvo nie je predvádzanie. To by som mohol ísť do ZOO namiesto opice. Divadlo som si vybral preto, lebo ešte na gymnáziu som začal pracovať v amatérskom ochotníckom súbore Divadlo v nohaviciach a vo vani pod vedením Mira Mihaľa. Tam som objavil svet obrovskej slobody, fantázie, niečoho, čo mi ponúklo možnosť rozvíjať moju osobnosť a môj pohľad na svet. Niečo čo som dovtedy nepoznal, čo mi neponúkla matematika, chémia... S týmto divadlom som prešiel takmer polovicu Európy. Vtedy som sa rozhodol, že si dám prihlášku na VŠMU do Bratislavy, kde sa mi podarilo uspieť. No a tam som aj vyštudoval."
Prvá dôležitá úloha na seba nenechala dlho čakať. Už na vysokej škole mal možnosť vcítiť sa do Vladimíra, hlavnej postavy z hry Čakanie na Godota. Neskôr prišli ďalšie úlohy. Niektoré si obľúbil viac, iné menej: Zatiaľ som príliš mladý na to aby som hodnotil rolu, ktorá by bola najobľúbenejšia. Ak mám hodnotiť podľa obsahu roly, obsahu hry alebo nálady skúšania daného predstavenia, tak tých úloh by bolo viac. Mám za sebou krásne obdobia, napríklad pri Čakaní na Godota, kde som prvýkrát prišiel do styku s profesionálnym divadlom. Hneď na to prišla druhá, pre mňa obrovská postava, postava Bruscona v hre od Thomasa Bernharda Teatermacher. Bola to postava starnúceho herca, kde som sa boril s problémom ako hrať starca, ktorý žije s vedomím, že naňho národ pomaly zabúda. Ďalšou vecou bola pred dvoma rokmi slovenská premiéra poľského autora Ingmara Villquista a jeho inscenácie Helverova noc. V tejto hre som si skúsil krásnu rolu človeka, ktorý je troška zaostalý a je tam nádherná metafora na vojnu a fašizmus... Toto sú tri veľmi významné body a obdobia v mojom živote."
Z Mariánovho rozprávania je cítiť veľkú lásku k divadlu. Javisko má rád, aj keď sa na ňom občas dejú neočakávané veci: "Divadelné trapasy sa stávajú bežne. To sú situácie, ktoré sú na dennom poriadku, pretože divadlo je živý organizmus. Práve to ma na tom baví, že každé predstavenie je iné. Každý divák je iný. Také normálne trapasy sú, keď človeku vypadne text, nepočuje šepkárku a vtedy musí niečo vytvoriť. Niekedy sa mu podarí možno aj nejaká hlúposť, keď sa už aj kolegovia otočia a musia sa smiať, lebo zrazu nevedia ako pokračovať. Potom sa, samozrejme, stávajú trapasy keď sa roztrhne kostým, alebo keď spadne nejaká kulisa, scéna nefunguje ako má... To je už potom problém celého tímu ľudí od techniky cez inšpicienta, hercov..."
Okrem divadla ho láka aj film. No je si vedomí, že na Slovensku to s kinematografiou nevyzerá príliš ružovo: "Bol by som rád ak by som sa dostal do Prahy alebo Viedne do nejakej filmovej agentúry a dostal by som nejakú ponuku. Film som zatiaľ nerobil. Robil som len inscenáciu s pánom Vajdičkom v 1. ročníku na VŠ. To bola veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože sa dá každý záber viackrát opakovať, potom sa to dá vystrihnúť. Film ma láka aj preto, lebo človeka viac ľudí uvidí a tiež je to zaujímavá finančná záležitosť, ak to mám povedať prozaicky. Je lepšie platený. Ale určite nechcem divadlo opustiť. Chcel by som sa venovať všetkému, čo môže herec robiť. Chcel by som robiť aj dabingy, rozhlas... skúsiť niečo nové, urobiť nový krok."
Pokiaľ ide o dabing, ten už pre Prievana (tak Mariána poniektorí známi volajú) nie je neznámym pojmom. Slovenský diváci ho mohli počuť vo filmoch Hviezdna brána, Mravec Z, Taxi Taxi... Čo nevidieť sa nám bude prihovárať aj prostredníctvom nového seriálu: "Teraz som dorobil seriál Berlín, Berlín. V ňom som daboval reklamného agenta, ktorý má asi 150 kilo. V dabingu je zaujímavé práve to, že človek si vyskúša neuveriteľne veľa vecí, vyskúša si možnosti, čo s tým hlasom dokáže..."
Napriek tomu, že má za sebou bohaté herecké skúsenosti, tréma mu stále nie je cudzia: "Tréma na javisku je pre mňa veľmi pozitívna vec. Keď sú veľké predstavenia, kde hrám veľkú rolu, tak ma tréma motivuje. Keď vojdem na javisko, zrazu sa stratí a premení sa na energiu, ktorá ma ťahá ako motor dopredu celé predstavenie."
Keď sa povie herec, ľudia si často predstavia afektovaného, namysleného donchuana. V ich očiach takýto človek svoje nadanie využíva na manipuláciu s ostatnými. Podľa Mariana je herecký talent dvojsečná zbraň, ktorej využitie v reálnom živote môže zlyhať: "Niekedy sa to podarí veľmi dobre a niekedy je to práve naopak a toho druhého človeka to môže zraniť, pretože si povie, že som ho chcel oklamať. Vždy sa preto snažím byť otvorený a prirodzený a to je podľa mňa aj herectvo. Človek v sebe nájde úprimnosť a prirodzenosť, takže nemusí hrať. A možno tým, že je tvorivý, prirodzený v prejave a zvyknutý rozprávať a konať pred ľuďmi je otvorenejší, slobodnejší, tým pádom viac môže získať. Takže skôr o tom je herectvo. Nie o tom, že idem vedome klamať."
Napriek tomu, že Prievan pravidelne stáva na doskách, ktoré znamenajú svet, necíti zášť zo strany priateľov, či bývalých spolužiakov z gymnázia: "Nikdy som nepocítil žiadnu závisť zo strany kamarátov. Každý z nich robí svoje povolanie, v ktorom je dobrý. Nikto z mojej triedy nechcel byť hercom, čiže mi nikto nemá prečo závidieť. Nikoho som nepredbehol, nikomu som nič nezobral."
A že je naozaj kamarátsky typ človeka dokázal Marián aj spôsobom akým utratil svoju prvú výplatu:
"Prvú väčšiu výplatu som dostal za reklamu na chipsy a použil som ju na pozabávanie sa s kamarátmi."
V súčasnosti tento mladý umelec opúšťa Štátne divadlo v Košiciach, kde pôsobil od roku 1997 a odchádza na "západ" skúsiť niečo nové: "Momentálne som urobil v Košiciach dohodu o zrušení pracovnej zmluvy a idem dohrávať posledné predstavenia. Začal som skúšať v Bratislave, v Štúdiu 12 v Divadelnom ústave inscenáciu Jaskynná panna. Je to súčasná slovenská dráma. Režíruje to Marián Amsler, ktorý minulý rok dostal dosku ako objav sezóny, čo je najvýznamnejšie slovenské divadelné ocenenie. Tá hra je veľmi zaujímavá, pretože ide o akýsi pokus začať robiť na Slovensku konečne niečo nové. Aby sa nehrali dookola stále tie isté hry ako sú Ťapákovci alebo Shakespeare. Veľmi sa na to teším. Chcem tiež pochodiť aj nejaké reklamné agentúry, aby som sa uživil aj ako človek, lebo divadlo človeka neuživí."
Autor: Diana BACHSIEROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
