akosi sme vnímali aj príbeh MUDR. Nikolaja Verguna. Dnes 79-ročný lekár je neuveriteľne vitálny a stále pracuje. Momentálne dočasne pôsobí ako praktický lekár v zdravotnom stredisku vo Vyšnom Orlíku (okres Svidník).

Narodil sa v Prahe. Mama práve skončila medicínu a išla aj s malým Nikolajom pracovať do Užhorodu. Detstvo teda prežil na Podkarpatskej Rusi. "Mama sa po niekoľkých rokoch nepohodla s vtedajším zemským lekárom v Užhorode. Nikdy som sa nedozvedel dôvod. Viem len, že jedného dňa nám povedali, že sme nežiadúci a museli sme odísť. Jeden známy našej rodiny jej našiel miesto na Šumave. Pamätám sa, že som ako desaťročný musel cestovať sám z Užhorodu na Šumavu. Začal som študovať na gymnáziu v Strakoniciach a potom som prestúpil do Prahy," zaspomínal si na roky mladosti. Neskôr pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity.

Niekoľko rokov pôsobil v Ústí nad Labem v tuberkulóznej liečebni. "Vtedy som počul, že treba pomôcť východnému Slovensku v boji proti tuberkulóze. Ako som sa dozvedel, tak pre celý kraj tu boli len dvaja lekári - v Prešove a v Humennom. Dlho som neváhal a v roku 1954 som sa rozhodol prísť na východ. Pôsobil som ako pľúcny lekár pre Svidník, Stropkov, Giraltovce a Medzilaborce," podelil sa s nami o konkrétne kapitoly života N. Vergun.

Poznamenal tiež, že v tom čase bola vysoká tuberkulózna incidencia. Asi 250 pacientov s TBC na stotisíc obyvateľov. Keď odchádzal do dôchodku, tak sa ich počet v rovnakej mierke znížil na 29.

Spomínal aj na časy, keď svidnícka nemocnica bola len súborom drevených barakov. Deväť rokov tam pôsobil ako riaditeľ. Spolu s kolegom Vasilom Gmiterkom, s ktorým kedysi v Prahe študoval, chodieval lobovať k prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi, aby sa v Svidníku postavila moderná nemocnica. "Vtedajší prezident mal vždy dobrý vzťah k Svidníku a pomohol nám, aby sa s výstavbou začalo skôr. Jej výstavba sa vtedy plánovala až na neuveriteľný rok 2005. Podarilo sa. Špitál stojí."

V 60-tych rokoch tiež pôsobil v pľúcnej liečebni vo Vysokých Tatrách a po piatich rokoch sa opäť a definitívne vrátil do Svidníka. Ani ako dôchodca neoddychuje. Z času - na čas chodieva zastupovať na obvody, kde dlhodobejšie chýba lekár. Jednoducho, pomáha Svidníčanom a východniarom vôbec už celých 50 rokov.

Keď sme sa zaujímali o jeho manželku, dozvedeli sme sa, že jej životné putovanie a hľadanie domova tiež nebolo jednotvárne. Jej otec bol Čech a pracoval v Kyjeve, kde sa oženil s Ukrajinkou. To bolo ešte pred prvou svetovou vojnou. Spolu sa vrátili do Čiech a žili tam asi do roku 1928. Potom ho ako odborníka v textilnom priemysle zavolali do Ruska. "Moja manželka Helena sa narodila pod Moskvou a tam vyrastala. V roku 1938 ich vzhľadom na politickú situáciu v Európe minister vnútra Ježov požiadal, aby opustili Sovietsky zväz. Vrátili sa do Čiech a my sme sa potom stretli na gymnáziu v Prahe, zosobášili ešte počas štúdia na vysokej škole a odvtedy sme spolu. Manželka je na mňa prísna," dodal so šibalským úsmevom.

Dcéra Tamara je chemička a pracuje v papierni v Harmanci. Syn Alexander sa preorientoval na informatiku a v Žiline pracuje na tvorbe počítačových programov.