To bolo pred mnohými rokmi. Medzi tým sa zdomácnením z vlka stal pes a zo psa najlepší priateľ človeka. Vývoj šiel dopredu. Mnohé zvieratá vyhynuli, ale psy tu boli, sú a budú. Nechávame ich žiť v našich domoch, spávať v našich posteliach, pretože ich milujeme, potrebujeme a v neposlednom rade preto, lebo nám často dokážu nahradiť to, čo sme stratili.

Dvadsaťšesť ročný Vranovčan Ladislav Vysoký o tom vie svoje. V čase keď sa ostatné deti ešte len "rozkukávali" po svete, on svoj zrak postupne strácal. "Je to veľký rozdiel, lebo kým človek vidí, spoznáva okolie aj ľudí, vidí do tváre, môže čítať písať, vidí život okolo seba. Potom, keď pomaličky stratí zrak, musí zmeniť aj svoj život."

V jeho prípade to znamenalo odlúčenie od rodiny a nástup do Základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Tam si osvojil brailovo písmo a spoznal deti s podobným osudom. Urobil si dvojročný masérsky kurz. Vďaka nemu získal pred šiestimi rokmi miesto maséra v Nemocnici s poliklinikou vo Vranove nad Topľou. "V Levoči som bol 14 rokov, tam som vyrastal. Doma som trávil len každý druhý alebo tretí víkend. Vtedy ma rodičia vodili za ruku, tak som si zapamätal terén, chodníky a smery do mesta..."

Dnes to robiť nemusia. Túto prácu už päť a pol roka vykonáva Aira, fenka labradorského retrievra. "Odkedy mám Airu, môj život sa veľmi zmenil. Nevidiaci, ktorého vodia len rodičia sa cíti nesamostatný. So psom môže ísť sám kamkoľvek, cez deň či v noci. Dá sa chodiť do práce, na návštevy, medzi ľudí..."

Už ako malý túžil Laco po psovi, tento sen sa mu splnil až v dospelosti. Spočiatku mal z toho obavy. Rýchlo si však jeden druhého obľúbili. Stala sa jeho očami a niekedy aj rukami. Ak mu nejaký predmet spadne na zem ona ho nájde, zodvihne a podá svojmu pánovi. Za touto dokonalou súhrou sú mesiace tvrdej práce. Aira musela absolvovať špeciálny výcvik a neskôr sa malému tréningu podrobil aj jej majiteľ. "Psíkov odmalička rok a pol cvičia vo výcvikovom stredisku v Bratislave a potom tréner, ktorý psa vycvičí ide na týždeň k zákazníkovi a učí ho základné trasy do mesta, do práce a potom odchádza. Po jeho odchode som bol trocha nervózny. V živote som psa nemal bolo to niečo úplne nové, pustiť sa von sám so psom, ktorému sa musíte naučiť dôverovať na 100 percent. Zo začiatku som mal strach, rodičia za mnou v diaľke chodili a pozorovali ma, či náhodou niekde nespadnem alebo nezakopnem. Trvalo to asi mesiac kým sme si s Airou na seba zvykli."

Sprevádza ho na každom kroku, niet miesta kam by ju nepustili. "Mám k nej služobný preukaz a v ňom sú zapísané všetky miesta kam môže ísť. Môže ísť do reštaurácií, autobusov, vlakov, nemocníc, proste všade. Je štátom oslobodená od nosenia náhubku."

Ešte aj v práci mu robí spoločnosť. Kým Laco masíruje, Aira oddychuje vo vedľajšej miestnosti.

"Má tam svoj matrac, deku a misku s vodou. Ak by ma volala a pýtala sa von počujem ju cez stenu a hneď bežím za ňou."

Niekedy sa stane, že si pacienti pomýlia dvere a vstúpia na "jej územie". Vtedy im štekotom dá najavo kto je tam pánom. Ale, ako tvrdí Laco: "Je mierumilovná, neublíži nikomu, ani dospelému, ani dieťaťu. Labradory ľudí milujú."

Napriek tomu sa táto nerozlučná dvojica občas stretávala s problémami a nepochopením zo strany spoluobčanov. Možno preto, že Aira bola prvým slepeckým psom vo Vranove. A s niečím takým sa miestni obyvatelia dovtedy nestretli. "Párkrát som musel ľuďom vysvetľovať, že ona neútočí, že ak zašteká, tak len aby postrašila alebo aby mi oznámila, že sa ku mne niekto blíži odzadu. Viac bolo problémov s venčením. Ľudia si myslia, že je to len nejaký "bastard", ktorý sa vyšpiní a potom mi nadávajú. Zašlo to až tak ďaleko, že som musel mať výnimku od primátora mesta, že ju môžem venčiť, kde chcem."

Aj keď Laco a Aira sú zohratý tím, občas sa nie všetko darí tak ako by sa malo. "Keď zbadá psa alebo mačku trošku vystrája, vtedy ma ťahá inde než chcem. V takej situácii zastavím, počkám kým druhé zviera prejde a potom idem ďalej."

Práve takéto "chybičky krásy" sa dajú odstrániť na každoročných súťažiach... "Každý rok v lete sa konajú majstrovstva SR vodiacich psov. Päť-šesť dní je sústredenie, na ktorom sa cvičí s trénerom, ktorý toho psa vytrénoval. Tam sa dajú odstrániť niektoré problémy, ktoré pes mal. Aira bola tento rok na súťaži tretíkrát a v konkurencii osemnástich psov sa umiestnila na 4. mieste."

No pre Laca a jeho rodičov je pochopiteľne absolútna jednička. Život bez nej si nevedia predstaviť a v ich rodine má čestné miesto. "Je ako člen rodiny, ako moja dcéra. Je ako malé dieťa, ktorého treba vychovať, pochváliť, sem tam potrestať. Je moja najlepšia kamarátka, nevymenil by som ju ani za nič. Aj život by som za ňu dal keby som musel."