ľudia, ktorí už všeličo prežili. Gestikulácia pri rozhovore síce prezrádza vnútornú pohodu, ale len do chvíle, kým mu nepríde do cesty problém. Ten zvykne riešiť razantne. Reč je o etnografovi SNM -Múzea rusínsko-ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Michalovi Hvizdovi.
Tak akosi sme ho vnímali my, keď sme vstúpili do neformálneho rozhovoru. Dozvedeli sme sa, že v múzejníctve pracuje už viac ako 30 rokov a hoci ešte nezažil takú "biedu", aká postihla tieto kultúrne inštitúcie v posledných rokoch, stále verí, že raz bude lepšie. Ako so smiechom vraví, keď sa stretnú etnografi zo slovenských skanzenov, navzájom sa zakaždým presvedčia, že sú ľudia s "diagnózou". "Je to tak. Keby sme neboli blázni z presvedčenia, alebo s diagnózou, tak to toľké roky nerobíme. Ja ju nevnímam len ako prácu, ktorú pri súčasnom financovaní zvládame s odretými ušami, ale ako poslanie. Stále verím, že raz bude lepšie, len si nie som istý, či sa toho ešte dožijem," povedal nám a dodal. "Myslím si, že štát nevie, čo chce, keď nás núti vnášať do kultúry trhovú ekonomiku. Taký postoj nikdy nemôže mať odborník."
Nechceli sme však hovoriť iba o práci. Zaujímal nás skôr ako človek so svojimi danosťami aj slabosťami. Ako sme sa dozvedeli, je vdovec a sám sa stará o dnes už dospelé deti. Ani jedno z nich si nevybralo jeho životnú cestu. Syn Michal je informatikom a dcéra Katarína študuje psychológiu. Iste nebolo ľahké financovať z jedného príjmu ich vysokoškolské štúdium, ale teraz s istou dávkou irónie vraví. "Syn mi hovorieva, že za taký plat, aký dostávam ja, by ráno o ôsmej ani nevstal z postele... Mladá generácia má na mnoho vecí odlišné názory, ale... možno sú lepšie." Ako vdovec sa iste musel naučiť obracať aj v kuchyni. Zaujímalo nás preto, či varí rád. Vraj áno. Doma každému dopraje, nech si vyberie, na čo má chuť, ale varí napokon len to, o čom rozhodne sám. "Rád pripravujem mäsové špeciality, minútky, grilovačky a experimentujem s koreninami. Mám veľa druhov indického korenia. Zdanlivo rovnaké jedlá sa dajú rôzne ochutiť. Zakaždým ma poteší, keď ľuďom chutí." Ani jeho deti nikdy nepohrdli otcovým kulinárskym umením, aj keď začiatky museli byť ťažké. O tom, že je skvelý kuchár, svedčí aj fakt, že ho pozývajú na rôzne turistické, športové, či iné podujatia, na ktorých varieva guláš v nefalšovanom turistickom kotli. Často aj pre vyše stovku ľudí. Hvizd tvrdí, že v kotli je to ešte jednoduchšie, ako v hrnci. Suroviny a ingrediencie sú jedna vec a druhé tajomstvo vraj spočíva v tom, že treba vedieť pod kotol prikladať drevo.
Keď sme sa opýtali na jeho koníčky, chvíľu odmietavo krútil hlavou a potom sa len smutne pousmial. "Keď som bol mladý a pekný, plával som, potápal sa, hral hokej, ale to už bolo dávno. Teraz vyhľadávam skôr pokoj, súkromie a najlepšie sa cítim v prírode. Tá ma dokázala vyliečiť z akejkoľvek depresie, či stresu. Keď nemám čas na chalupu a práca sa darí, rovnako dobre sa dá relaxovať aj v skanzene. Poznám ľudí, ktorí tam nechodia za históriou, ale kvôli prostrediu. Posedia si hodinku, dve a majú pocit, že sa načerpali energiu." Rád sa túla po lesoch v okolí, dokonca aj zbiera huby, ale ako nám prezradil, nikdy ich nečistí, ani nesuší. Neďaleko Svidníka, v Belejovciach, má chalupu a istá pani v susedstve jeho hubárske úlovky vraj ochotne spracuje. "V záhrade si pestujem huby z odrezkov. Hoci sa to zdá neskutočné a mnohí tomu neuveria, rastú. Aj teraz."
Michal Hvizd vďaka svoje práci žije v prepojení s minulosťou a ako rád vraví, história sa opakuje. Na druhej strane, keďže mal v svojom živote šťastie a mohol spoznávať život v krajinách na západe aj na východe, do budúcnosti sa díva s optimizmom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
