"kuchtia" traja večne usmiati zmrzlinári. V ich cukrárni je dobrá nálada samozrejmosťou. Veď, ako sa hovorí, maškrty v človeku vyvolávajú pocity šťastia. Šéfom tohto neodolateľne sladkého raja nadváhy a zubných kazov je päťdesiatdeväť ročný Rasim Abduraimi. Na Slovensko prišiel v roku 2000 spolu so svojimi dvoma synmi, tridsaťdvaročným Alinafim, ktorému nikto nepovie inak ako Fičo a dvadsaťosemročným Abdulveapom zvaným Beni.
V dedine Debreše, odkiaľ pochádzajú, bol takmer každý cukrárom, a tak niet divu, že ani ich táto profesia neobišla. Napriek tomu, že Rasim Abduraimi má svoju prácu zjavne rád, tvrdí, že by nebol proti tomu, aby sa jeho vnuci venovali v budúcnosti inému povolaniu.
"Je to veľmi dlhá história. Už môj dedo bol cukrár, potom môj otec, ja a teraz aj moji synovia. Dedí sa to z pokolenia na pokolenie. Možno aj vnuci budú cukrári, aj keď by som nechcel, lebo by toho bolo už veľa. Snažíme sa, aby šli do škôl, aby to už nechali, no možno sa im cukrárske remeslo zapáči tak, ako sa zapáčilo mne, keď som bol malý. Ak raz prídu sem, uvidia, že je tu cukráreň, ľudia, kamaráti, mladí, starí, pekní... To sa im iste bude páčiť, tak sa bojím, že aj oni budú cukrári a snáď si raz otvoria cukráreň, pretože cukrárstvo ľudí láka a priťahuje hlavne deti."
Napriek tomu, že je hrdým starým otcom, svoje vnúčatá vída zriedka. Dôvod je prozaický, zostali s matkami v Macedónsku. Na cestovanie medzi Slovenskom a vlasťou si privykol.
Už v rannom veku zistil, čo znamená byť ďaleko od domova, nadväzovať nové známosti, spoznávať nových ľudí, ale tiež byť odlúčený od rodiny a priateľov.
"Keď som mal ešte len 5 rokov, odišiel som preč z mojej dediny, išiel som s mojím otcom do Srbska. Najprv bolo ťažké opustiť domov, ale časom som si zvykol, mal som nových kamarátov, chodil som v Srbsku do školy, to mi pomohlo v tých mladších rokoch zabudnúť na príbuzných ,no nedá sa úplne zabudnúť, pretože doma je doma." Jeho domovina však bola poznačená vojnovými konfliktmi v bývalej Juhoslávii. Aj to bola príčina toho, že sa Rasim, spolu so svojimi synmi, rozhodol skúsiť šťastie v inej krajine. Ako sám hovorí, Slovensko mu prirástlo k srdcu už v mladosti, a tak s rozhodovaním zrejme dlho neváhal.
"My sme tu mali jedného rodáka z Macedónska, ktorý tu prišiel ešte v 40-tych rokoch. Keď som mal 20 rokov prišiel som k nemu do Trenčína na návštevu a zapáčilo sa mi tu, pretože naše remeslo tu malo perspektívu. To, čo sa dialo v Srbsku, nás neskôr prinútilo odísť a ja som si za svoj cieľ vybral Slovensko. Tá moja láska k tejto krajine, ktorú som si vypestoval ešte v mladosti, ovplyvnila môj výber."
Určite zavážilo aj to, že naša reč preňho nebola až taká neznáma, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
"V Srbskej oblasti Kováčica, kde sme pracovali, sú Srbi, Čiernohorci, Maďari, Rusi, Rumuni, Bulhari aj Slováci, takže sme sa už tam trocha naučili po slovensky. Slováci, ktorí tam žili, mali príbuzných na Slovensku, čiže sme mali medzi sebou neustále akýsi kontakt. No a teraz sa učíme komunikáciou so zákazníkmi, čítame noviny, pozeráme televíziu, a to nám pomáha zdokonaliť sa."
Podľa slov Rasima Abduraimiho, doteraz sa necítili byť diskriminovaní kvôli tomu, že namiesto Biblie čítajú Korán, v modlitbách sa obracajú k Alahovi a dodržiavajú zásady islamu.
"Zatiaľ sme nemali žiadne problémy s ľuďmi, zákazníkmi. Vidí sa mi, že skôr médiá z toho robia problém, nie vranovský alebo slovenský, ale svetový.
Svoje tradície a vieru dodržiavame aj tu, človek môže veriť, nech je kdekoľvek, či už na Slovensku, v Amerike alebo v Macedónsku. Viera však neznamená to, že by ľudia mali mať kvôli nej rozbroje. Naša viera dovoľuje priateliť sa s každým bez rozdielu."
Hlava tejto cukrárskej rodiny tvrdí, že sa tu necíti ako cudzinec, doteraz sa vraj nikde nemali tak dobre ako u nás, nesťažuje sa na prácu ani na Slovákov.
"Pracovali sme v Srbsku aj Macedónsku, ale tu, na Slovensku, je nám najlepšie. Ľudia sú tu milí, inteligentní a kultúrne vzdelaní, a to je asi hlavný dôvod, prečo sa tu cítime ako doma."
Predsa len je čosi, čo im u nás chýba, a to sú ich blízki. V tomto období je rodina Abduraimiova rozdelená. Muži sa v cudzom štáte starajú o chod rodinného podniku, manželky sa doma starajú o deti a všetci dúfajú, že raz budú žiť znova spolu.
"Pracujeme na tom, aby za nami prišli aj naše ženy, deti a vnuci, ale tu nie sú podmienky na to, aby mohli prísť. Napríklad turistické víza sú na 10 15 dní, pracovné na mesiac a potom už cudzinecká polícia a štát žiadajú splnenie istých kritérií, takže sa snažíme vybaviť všetko tak, aby sme ich podmienky splnili a veríme, že naše rodiny za nami prídu. Budem veľmi šťastní, ak sa to podarí. Stále im hovorím, ako je tu pekne a dobre, takže sa už nemôžu dočkať, kedy prídu."
Napriek odlúčeniu a všetkým strastiam, ktoré pobyt v cudzine prináša, najstarší z rodu Abduraimiovcov svoje rozhodnutie opustiť domovinu neľutuje. Ak by mal znova na výber, či odísť alebo ostať, jeho voľba by bola taká istá ako pred pár rokmi.
"Prišiel by som na Slovensko hocikedy a zostal by som tu, pretože tu sa cítim trocha lepšie ako vo svojej vlasti, či už je to Srbsko alebo Macedónsko. Neviem prečo, ale je to tak. Ak by som sa mal znova rozhodnúť, vôbec by som neváhal a ani moja rodina."
Autor: Diana Baschierová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
