(9. - 18. storočie), o ktorú je najmä v teologických a zvlášť v kruhoch historikov veľký záujem. Pozornosť vzbudila aj v radoch laickej verejnosti. Nie je to však len názov, či obsah knihy, ale tajomstvom zahalené meno autora, ktorý je anonymný a čitateľskej verejnosti sa predstavuje pod pseudonymom Vladimirus de juxta Hornad, teda akýsi Vladimír od brehov Hornádu.
Ako sa dočítame v predslove knihy, podobne to urobil pred viac ako 250 rokmi neznámy baziliánsky mních Gabriele de juxta Hornad vo svojej knihe Initia religionis christianae inter Hungaros ecclesiae orientali adserta (Počiatky kresťanského náboženstva medzi Uhrami patria Východnej cirkvi.) V tomto diele anonymný Gabriel od brehu Hornádu okrem iného údajne dokázal, že celé Uhorsko bolo pôvodne do začiatku 14. stor. byzantského obradu. Súčasný Vladimirus de juxta Hornad svojho predchodcu chce v značnej miere doplniť a aj on si volí pseudonym vraj z obavy pred "prípadnou perzekúciou zo strany nepriateľov pravdy". Ľudovo povedané nevídané, neslýchané, to tu už dávno nebolo. V časoch demokracie a slobody prejavu a takéto obavy? Kto je ten nepriateľ pravdy a prečo sa autor bojí jeho nemilosti? Otázky takmer nepochopiteľné, ale zároveň provokujúce.
Už po zbežnom prelistovaní sa však črtajú možné dôvody obáv z prípadnej perzekúcie, ktorá by mohla byť dôsledkom tvrdení autora knihy. Chce totiž, aby sme sa vyvarovali chýb, ktoré urobili naši predkovia. Dejiny gréckokatolíkov popísané v knihe objasňujú, prečo v Kristovej cirkvi vznikla tzv. východná schizma a prečo táto schizma existuje dodnes. Hlavným cieľom autora je odhaliť častokrát úmyselne zakrývané dejinné skutočnosti. Dôvody tej schizmy, ku ktorej došlo podľa všeobecne prijímaného údaju v roku 1054, a ktorá rozdelila dovtedy jednotnú katolícku cirkev na Východnú - pravoslávnu a Latinskú západnú. Autor je presvedčený, že jeho práca odhaľuje skoro tisíc rokov starú kanonickú chorobu vo vnútri cirkvi, ktorou je jej latinizácia a pokiaľ sa chcú katolíci a pravoslávni zjednotiť, musia katolíci urobiť prvý krok, t. j. napraviť chybu, ktorú urobili roku 1204 po dobytí a vyplienení Konštantinopolu 4. križiackou výpravou. Latinizácia, ktorá ešte i do začiatku 18. storočia prebiehala v celej Európe na styku Východu so Západom hlavne v Uhorsku a Poľsku, nazýva autor duchovným útlakom, ktorý paradoxne zmierňovala od začiatku 16. storočia turecká hrozba.
Autor sa tiež snaží dokázať na základe historických faktov a archívnych dokumentov, že prevažná časť Slovenska bola východného obradu, teda gréckokatolícka, zjednotená s pápežom a jej veriaci sú pôvodom v prevažnej miere Rusíni. Jeho tvrdenia proti platnej kanonickej praxi idú ešte ďalej, keď tvrdí, že do 1. tisícročia si všade tzv. soborné cirkvi vyberali, volili a ustanovovali biskupov sami. Nuž, to sú tvrdenia autora Vladimíra, pre mnohých určite spochybniteľné a najskôr znalci kanonického práva, štruktúry a hierarchického usporiadania katolíckej cirkvi nepripustia polemiku na túto tému. Žiadať hlavu nového reformátora svedčí skôr stredoveku a nie súčasnosti, tobôž keď je tento reformátor anonymný.
V každom prípade po prečítaní knihy sa natíska otázka, do akej miery je jej obsah konfrontačný, alebo či je to seriózna historická štúdia. Vzhľadom na množstvo historických údajov a tvrdení podložených archívnymi dokumentmi sa javí najschodnejšou cestou odborná historická a teologická polemika, pričom na fakty platia zase len fakty. Všeobecná mienka kresťanov volá po zjednotení Východu a Západu. Niet pochýb, že táto skutočnosť, ako aj sám uvádza, motivovala pisateľa publikácie. Najskôr asi platia jeho samotné slová v úvode knihy: "Nie je dôležité, kto túto knihu napísal, ale aký je jej obsah a či je pravdou, čo je v nej napísané". Teda nie "kto", ale "čo". A takáto pravda by nemala mať svojich nepriateľov.
Autor: Pravoslav Ruthénsky
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
