štátov bojujúcich proti nacizmu a fašizmu. Hoci od čias bojov uplynulo už šesť desiatok rokov, spomienky niektorých účastníkov sú stále živé. Prešovčan Vincent Karaffa má dnes 76 rokov. Ako 16-ročný pôsobil v povstaní v rozviedke, bol aj ranený.

"Pochádzam z Drienice. Žil som s otcom v lese v Čergovskom pohorí, kde bol lesníkom. A tam som stretával už v roku 1943 tých ľudí, ktorí utekali z koncentrákov a sústreďovali sa v tomto pohorí. V apríli 1944 ma zaangažovali na spoluprácu v rámci rozviedky, a tak som bol prijatý do partizánskeho zväzku Alexander Nevský, do rozviedky, a tam so zotrvával až do 20. decembra, kedy bol oslobodený Bardejov, Prešov a táto časť. Potom sme pokračovali v našej činnosti pri organizovaní jednotlivých skupín tak do sovietskej armády, ako aj do nášho československého armádneho zboru," spomína V. Karaffa na obdobie spred 60 rokov. A spomína si aj na priateľov. Na niektorých so zvlášť hlbokým dojatím, pretože nie všetci sa dožili konca druhej svetovej vojny. "Z tých priateľov, z ktorými som sa doma lúčil, je sedem pochovaných v háji v Liptovskom Mikuláši. Ďalší je na Morave. Bol som pri týchto pamätníkoch vzdať úctu."

Vincent Karaffa má doktorský i inžiniersky titul, je známym maliarok, členom Klubu výtvarných umelcov a teoretikov. V týchto dňoch mu pri príležitosti osláv štátneho sviatku SNP otvorili v Divadle Jonáša Záborského v Prešove výstavbu olejomalieb. Predseda Klubu výtvarných umelcov a teoretikov Ladislav Skrak o V. Karaffovi píše: "V oblasti výtvarného prejavu je činný od roku 1938. Učili ho českí pedagógovia ako Karel Hrubý i ďalší a zo slovenských Marta Chamilová. Doteraz realizoval 15 samostatných výstav. V súčasnom období sa etabluje ako predstaviteľ tzv. ľudového výtvarného prejavu, ktorý obohacuje a rozvíja novou kvalitou, intelektuálnou vyspelosťou a názorovou zrelosťou..."

Vráťme sa však zo súčasnosti späť k SNP. Čo bolo najťažšie v odboji? "Najzložitejšia situácia bola vždy tam, kde sa človek dostával do rizikových situácií. Napríklad u nás, keď sa robil prieskum, keď Nemci presúvali svoj materiál, vlaky a kedy bolo potrebné si všetko zapamätať, prísť do určitého prostredia, kde si človek zmapoval situáciu, ale vrátiť sa inou cestou, aby mohol zreferovať o tom, čo zistil," vraví s odstupom desiatok liet aktívny účastník protifašistického odboja Vincent Karaffa. Pri útoku na kostol v Hradisku bol 2. septembra 1944 nepríjemne ranený. "Rusi ma zobrali do Čergovského pohoria, kde ma liečili," hovorí V. Karaffa a zdôrazňuje: "Myslím, že pokiaľ dnes som tu, sa snažím síce na tieto veci zabudnúť, ale hlboká spomienka na to, že sa ťažko vybojovala sloboda, zostáva nám v pamäti pre celý ďalší život."

Čo bolo po vojne? "Ukázalo sa, že srdce človeka ťahá tam, kde niečo po sebe zanechal. Je to 50 rokov, kde som v rokoch 1953 - 54 prednášal na vojenských školách. Potom ma oni, pravda, aj na nejaký čas zadržali. Okrem toho som pôsobil aj v kolektíve, ktorý pripravoval náčelníkov divízií pre školy v zahraničí." Neskôr pôsobil ako ekonóm, pedagóg a samozrejme výtvarník. Zaujímalo nás, či si myslí, že dnešná mladá generácia dostatočne vníma odkaz SNP a boja proti fašizmu. "Dnešná generácia je pripravovaná za iných podmienok, s inou koncepciou, rýchle sa k niečomu dopracovať, rýchle zbohatnúť a viac sa orientovať na praktické záležitosti života, pričom si však myslím, že i mladá generácia by dokázala veľa toho urobiť, ak by boli aktívnejší ľudia." Podľa Karaffu by mali byť k dispozícii "správne učebné osnovy a učitelia histórie, literatúry, etiky a ostatných odborných predmetov, aby skutočne mohli suverénne vystupovať". Nad súčasnou generáciou palicu zďaleka neláme: "Mladí ľudia majú záujem o mnohé veci, ale nemajú dostatok faktov."

Vincent Karaffa uzavrel náš dialóg slovami: "Bez histórie národ žiť nemôže. Na histórii sme sa poučili, aj sa budeme učiť. Históriu treba prijímať ako súčasť života nášho národa, vzdať jej svoju úctu a vychádzať z nej aj pri posudzovaní perspektívnych záležitostí."