je 201, takže sa nenudím," tvrdí.

Svoju pracovnú kariéru začala ako hovorkyňa bardejovského primátora Ľubomíra Skaloša. Na mestskom úrade, kde mala na starosti aj kontakt s médiami, si vymyslela, písala a vydávala spravodaj Radnica. Na otázku, o čom Radnica bola, podotkla, že úradníkom sa často vyčíta, že jeden nevie, čo robí druhý. "Ten časopis mal za úlohu vážnou i humornou formou predstavovať ľudí na mestskom úrade a ich prácu. Aj sme spolu varili, aj sme oslavovali, robili sme si súťaže. Cenou napríklad bola vstupenka na zasadnutie mestského zastupiteľstva pre zamestnanca mestského úradu, alebo že sa uvarí káva na sekretariáte."

K práci na mestskom úrade ešte hovorí, že ju obohatila o priateľov. "Mnohí, ktorých som tam stretla, zostali mojimi priateľmi dodnes, lebo ľudia, ktorí sa raz stanú mojimi priateľmi, nimi sú navždy."

Záujem o novinárčinu však prejavila Marcela už ako študentka vysokej školy, začala uverejňovať články v okresných novinách. "Keďže mám dosť jasné vyjadrovacie schopnosti a viem selektovať informácie, takže som s písaním nemala problémy."

Zároveň zdôraznila, že všade, kde pracuje, sa jej najviac páči, keď môže zaviesť poriadok. "Som pragmatik, ale emocionálne založený. Čiže mám zmysel pre systém. Všade, kde prídem, sa snažím dať nejaké základné pravidlá. Skrátka nie som chaotik. Veci musím mať urobené najlepšie, ako viem, teda na sto percent."

Zasmiala sa však, že má v sebe aj kus kreativity, hoci v postavení, v ktorom teraz je, ju prejavovať nemôže. "Z každej strany som totiž ohraničená zákonmi." Dodáva, že novinárčina jej kreativitu umožňovala. Našla ju hlavne v novinárskej grafike. "Myslím, že by som dokázala robiť ešte v reklame, možno sa niekedy k nej dostanem."

Po skončení primátorovania Ľ. Skaloša skončila na mestskom úrade aj Marcela. Prešla pracovať na okresný úrad. "Zmenili sa pomery a začala som byť nepohodlná. Nikdy by som nebola povedala, že politika takto zasiahne do môjho života."

Na okresnom úrade nastúpila do funkcie hovorkyne vtedajšieho prednostu Jana Patakyho. Hovorí, že medzi prácou na okresnom a mestskom úrade ani nebol veľký rozdiel, ale snažila sa svoje skúsenosti a poznatky preniesť na okres a dokonca rozšíriť. V tejto súvislosti spomenula kontakty s poľským mestom Jaslo. "Nazývam ich moji Poliaci. Keď som prišla na okresný úrad, vyvinula som iniciatívu a kontakty sa rozbehli s Jaslom aj na úrovni okresu."

S úsmevom poznamenala, že teraz sa pokúša, aby sa stretol jej riaditeľ s riaditeľom úradu práce v Jasle.

Marcela Čechová vyštudovala francúzsky jazyk a veru neraz ho "vytiahne" i v súčasnosti. "Desať rokov sa angažujem vo francúzskej charitatívnej organizácii. Sú to zase moji Francúzi." Francúzi najprv chodili na Slovensko s pomocou do nemocníc, prinášali celé kamióny zdravotníckeho materiálu, a teraz sa rozhodli venovať detským domovom. "Tam som zistila, že ak niekto ešte nevidel smútok v očiach detí v domovoch, videl toho v živote málo. Vnímam to citlivo možno i preto, že sama som matka. Pri návštevách detských domovov som pochopila, že som vo svojom živote ešte nič neurobila."